Už to bude päť rokov, čo s matkou a sestrou bývame v malom podkrovnom bytíku, pod ktorým je rušná ulica, po ktorej chodievajú ľudia do práce a kde nás každé ráno na parapete budia holuby. Budia nás extrémne skoro, a tak si vždy pred prácou a školou doprajeme menší "rodinný rozhovor" - spomíname na to, ako som sa prvýkrát na smrť ožral, bežal nahý po meste a doniesla ma domov polícia, na to, ako si sestra myslela, že je tehotná, keď sa bozkávala s jedným černochom na diskotéke, na to, aké to bolo, keď sme ešte bývali vo veľkom dome a - na otca. Otec bol hlavný dôvod, prečo sme sa presťahovali do malého podkrovného bytíku, pod ktorým je rušná ulica, po ktorej chodievajú ľudia do práce a kde nás každé ráno na parapete budia holuby. Presnejšie povedané jeho chovanie. Začal sa vracať domov z práce o niečo skôr a tento fakt matku tešil - nikde sa neožieral, nemal milenku a venoval sa rodine. A venoval sa jej naozaj starostlivo. Dbal na to, aby sme chodili vždy dokonale čisto oblečení, tak, ako z reklám na Azurita a Pervol a Persil, aby na stole bol prestretý snehobiely obrus a aby sa počas konzumácie matkiných nadmieru vydarených pokusov od ničoho nezasral. Zlom prišiel, keď som sa ho spýtal, na čo potom obrusy sú. Uvalil na mňa absolútne zmrazujúci pohľad, ako socha, ktorá práve vidí blížiaceho sa holuba a pokúša sa ho odstrašiť, ako stará mama, keď zistila, že nie som pokrstený katolík - skrátka pohľad, po ktorom sa mi nahrnul do krku nepríjemný zhluk slín. Žilky na jeho očiach začali hrúbnuť. Matka za ním prišla a chytila ho za plece. - Nie je ti niečo? Si v poriadku? Či som ja v poriadku!? - zvyšoval hlas a jeho tvár naberala farbu zrelých jabĺk. - Samozrejme, že som v poriadku! Som ABSOLÚTNE zdravý človek! Ako vôbec môže položiť takúto hnusnú, nechutnú otázku?! NA ČO sú obrusy?! NA ČO by asi boli OBRUSY! Nežijeme predsa ako PRASCE! - rozhadzoval rukami, prskal sliny všade naokolo. Zaskočil ma, na podobné excesy som nebol zvyknutý a vždy som ho považoval za pokojného a vyrovnaného rodiča. Takticky som otázku pochopil ako rečnícku. A spravil som dobre. Otec pár minút fučal a dychčal a potom si sadol. Po chvíľke intenzívnej meditácie vstal zo stoličky, napravil vankúšik pod ňou a nazlostený odkráčal do kúpeľne. Vtedy som pochopil, že je niečo zle. Umýval si ruky skoro pol hodinu. Matka mu klopala na zamknuté dvere, všetci sme premýšľali, či náhodou nadobro nezošalel. Zvažovali sme aj možnosť zavolania sanitky, no stará M. so starým O. by neprežili kompromitáciu. Ďakovali sme bohu, alebo čomusi tam hore za to, že s nami dnes neobedovali, že nás neprišli prepadnúť, tak, ako to majú vo zvyku. - Všetko bude v poriadku, - povedala matka láskavým tónom. - Choďte radšej.. do.. izieb.Keď po ďalšej pol hodine vyliezol z kúpeľne, vyzeral pokojnejšie, pena okolo úst mu zmizla a žilky opäť nabrali štandardnú veľkosť. Už som ležal v posteli a vedel som, že sestra, ktorá leží o jednu stenu ďalej, premýšľa nad tým istým, nad čím som premýšľal ja. Bolo to len chvíľkové šialenstvo, alebo sa budú tieto záchvaty opakovať pravidelnejšie, povedzme raz za mesiac, alebo nedaj bože alebo čosi tam hore za týždeň? Keď čudným polohlasom povedal - dobrú noc, môj synátor, som na teba hrdý! -, začal som sa báť. Záchvaty boli na dennom poriadku. Otec začínal na matku kričať, stále viac a viac si všímal špiniek a smietok na podlahe a na stene, s pohľadom inkvizítora ich starostlivo čistil, umýval si ruky horlivejšie a horlivejšie. Toto chovanie sa nedalo dlho tutlať a čoskoro sa to dozvedela stará M. so starým O., bolo len otázkou času, kedy nás prídu prepadnúť počas jednej z jeho slabších chvíľ. Krútili hlavami, prežehnávali sa, šepkali si, veď už je to dospelý človek, starý O. polohlasom ševelil, že on vedel, že má jeho dcéru zoznámiť s tým pohľadným kresťanom odvedľa, on každú nedeľu chodil do kostola, a niekedy aj dvakrát do týždňa, dvakrát do týždňa! Celá rodina dala hlavy dokopy. Premýšľali sme, akým spôsobom by sme otca mohli odnaučiť od jeho pedantných zvykov a obsedantných pohnútok. Mama rázne udrela dlaňou do stola a všeti sme stíchli. - Dostala som nápad. - Napäto sme ju počúvali, čakali sme na verdikt, na osvietenie, na záblesk geniality. Potom prehovorila. Doneste slivovicu.Otec si odmietal privoňať. Nechcel alkohol ani vidieť, nechcel o ňom počuť, nechcel ho cítiť, najradšej by všetkých alkoholikov recykloval na bilogický materiál a dal z nich vyrobiť čistiace prostriedky s liehovou bázou. Starý O. krútil hlavou, ukazoval na regály, prosil ho, spínal ruky - pozri sa, tu máš, slivovička, čerešnovička, griotka, gin, rum, vodka, absinth, vínečko, pivko - no tak už sa napi, už si cucni, uvidíš, ako sa ti to zapáči, aký majú alkoholici krásny život. Otec naňho zagánil povestným pohľadom sochy a rozhostilo sa ticho.Otec vyhlásil, že s matkou odmieta mať sex, pretože sex je špinavý a prenáša choroby a zaserie absolútne celú plachtu, celú izbu, celý byt tým odporným smradom. Matka to zo začiatku považovala za zlý vtip, no keď som ju videl stále viac a viac nervóznu, pochopil som, že to myslel vážne. O rok mladšia sestra to pochopila až o dva dni neskôr. Náš rodinný rozpočet začal kolísať - otec míňal obrovské množstvá peňazí na čistiace prostriedky, mydlá a jeho špeciálny päťvrstvový biely záchodový papier najlepšej kvality. Na jednom z jeho bežných niekoľkohodinových nákupov sa prechádzal po oddelení s obrúskami a záchodovými papiermi, a všimol si, že jeho špeciálny päťvrstvový biely záchodový papier najlepšej kvality chýba. Tvrdil, že je to jediný správny záchodový papier, pretože je na ňom najlepšie vidieť, či už je análny otvor čistý, a vďaka hrúbke sa nepretrhne, lebo keby si on nedajbože zašpinil prsty od jeho exkrementov, prízvukoval, od jeho EXKREMENTOV, tak by to neprežil, namôjveru by sa zbláznil. Začal na predavačku ziapať, ako si to predstavuje - ako je to vôbec možné, a či to nie je v rozpore s hygnienickými predpismi, že ich všetkých udá a oni dostanú tresty smrti. Vydesená predavačka mu sľúbila, že ho dá objednať, že do dvoch dní majú papier v regále. Potom otec dva dni nechodil na záchod. Matka usúdila, že má dosť. Povedala nám, nech výjdeme z izby, a kým bol otec ešte v robote (začal robiť aj v soboty), spustila strašný rachot. Počuli sme šušťanie sáčkov, hrmot padajúcej televízie, sypajúce sa smeti, tečúcu tekutinu. Keď sme sa vrátili do obývačky, uvideli sme absolútnu apokalypsu. Bolo nám jasné, že musíme z domu zmiznúť čo najskôr. Matka napísala na kus papiera: TOTO JE NEPORIADOK. Položila papier na prah dverí a potom vyhlásila:-Ideme, deti. Presťahujeme sa do nejakého malého podkrovného bytíku nad rušnou ulicou po ktorej chodia ľudia do práce a kde nás budú každé ráno budiť holuby na parapete. Ideme.