Slovenská republika a vojna

Vznik prvej Slovenskej republiky prijala vtedy väčšina Slovákov pozitívne. Bola to najschodnejšia cesta pre krajinu a jej obyvateľov v súdobých geopolitic-kých a vojenských podmienkach v Európe. Slovenskí politici v súvislosti s vojnou zdôrazňovali jednotu národa na kresťanských zásadách. Jedinou povolenou politickou stranou okrem strán nemeckej a maďarskej menšiny bola Hlinková slovenská ľudová strana, ktorej predsedom bolj. Tiso. Pri HSLS existovali polovojenské oddiely Hlinkovej gardy. Ich veliteľom bol najdlhšie Alexander Mach. Vznikla aj jednotná odborová organizácia pre. všetkých pracujúcich a väčšina katolíckej mládeže sa združovala v organizácii Hlinková mládež. Presadil sa autoritatívny režim. Podľa paragrafu 58 ústavy sa „slovenský národ účastní na štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany..." Počet členov strany rástol, lebo len tak mohli ľudia dosiahnuť primerané uplatnenie. Snem zmocnil vládu, aby mohla robiť „všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a zabezpečenie záujmov slovenského štátu". Tento čas však trval až do konca Slovenskej republiky. Od roku 1942 bol zavedený dokonca tzv. vodcovský systém podľa vzoru Nemecka.
Nemci pozorne sledovali vývoj na Slovensku prostredníctvom nemeckých poradcov takmer vo všetkých inštitúciách i prostredníctvom tajnej polície a siete Deutsche Partei. Rešpektovali nezávislosť vlády, pokiaľ konala tak, ako vyžadovali. Bolo výhodnejšie využívať Slovensko ako spojenca, kým sa neskončí vojna. Potom sa malo stať súčasťou Hitlerových veľkonemeckých plánov. Nemecká propaganda dokonca zneužívala Slovensko ako vzor satelitného štátu.
2 Vývoj Slovenskej republiky možno rozdeliť na tri etapy. Od vzniku republiky do salzburských rokovaní v júli 1940 sa prezident Tisó~a~vTáda usilovali viesť relatívne samostatnú vnútornú i zahraničnú politiku. Hoci bol na Slovensku nedemokratický diktát jednej strany, režim k svojim odporcom pristupoval zho-vievavo. Až do vypuknutia SNP nebol vynesený ani jeden rozsudok smrti. Spoločenské pomery boli pomerne stabilné. ;
V druhej etape po rokovaniach slovenskej a nemeckej vlády v Salzburgu zasiahli do vnútropolitického života otvorené požiadavky nacistického Nemecka. Táto etapa trvala až do vypuknutia SNP v auguste 1944. Nemci obmedzili suverenitu slovenskej vlády a presadili na miesto ministra zahraničia predsedu vlády V. Tuku a na miesto ministra vnútra A. Macha. Tí žiadali obmedziť vplyv katolíckej cirkvi v štáte, čo podkopávalo základy ľudáckej politiky. Tuka žiadal úplné prispôsobenie sa Nemecku a presadenie nacizmu aj v slovenských podmienkach. Proti nacifíkácii Slovenska sa však postavilo umiernené krídlo HSLS na čele s J. Tisom a M. Sokolom. Boj medzi radikálnym a umierneným krídlom v HSLS prebiehal až do vypuknutia SNP a bol hlavným vnútropolitickým rozporom v štáte.
K najväčším tragédiám politického režimu počas vojny patrí osud slovenských občanov židovskej národnosti a vierovyznania. Spočiatku bolí zbavení ľudských, občianskych a politických práv. Na šatách museli nosiť žltú šesťcípu hviezdu, nesmeli vykonávať povolania v štátnej službe a vo verejnej správe, zdržiavať sa na verejných priestranstvách a v kultúrnych inštitúciách, voľne nakupovať, ani sa vzdelávať vo vyšších ako ľudových školách. Po vydaní tzv. židovského kódexu bolí Židía zbavení majetku, nesmeli sa voľne pohybovať a bolí sústredení do get. Sociálny problém ožobračených Židov viedol vládu k podpísaniu dohody s nacistickým Nemeckom o vysídlení všetkých slovenských Židov na územie ríše - do Generálneho gouvernementu v Poľsku. Nemecká vláda sa zaviazala, že sa o týchto slovenských občanov postará, za čo slovenská vláda zaplatila po 500 ríšskych mariek (asi 5 tisíc slovenských korún) za každého vyvezeného.