Slovenská republika a vojna II

Lenže tzv. „konečné riešenie židovskej otázky" znamenalo v nacistickom slovníku ich vyvraždenie. Vedúci predstavitelia Slovenskej republiky plne zodpovedali za vyvezenie 57 628 slovenských Židov, z ktorých až na niekoľko sto všetci zahynuli - predovšetkým starí ľudia, ženy a deti. Hlavné transporty odišli z Popradu, Serede, Novák, Žiliny a Bratislavy od marca do októbra 1942 za ponižujúcich a neľudských podmienok vo vagónoch pre dobytok. Ani výnimky pred transportom, ktoré udeľoval prezident Tiso, nedokázali tento neľudský čin zmierniť. Proti konaniu slovenskej vlády protestoval aj Vatikán. Keď prenikli na verejnosť správy o vyvražďovaní Židov v Poľsku, boli transporty zastavené. Po vypuknutí SNP sa transporty obnovili. Do likvidačných táborov vyviezli vyše 12 tisíc Židov a viac ako tisíc ich postrieľali priamo na slovenskom území. Protižidovskú propagandu podporovala časť slovenských občanov, ktorí cítili možnosť obohatiť sa. Iní Slováci sa často s nasadením vlastného života pokúšali prenasledovaných občanov zachrániť. Táto kapitola našich dejín patrí k najtemnejším v histórii. Bola zákonitým vyústením nedemokratickej, rasistickej politiky radikálneho krídla HSLS, ktoré spojilo svoje osudy s osudmi nacistického Nemecka, ostalo mu verné až do posledných dní vojny a zdiskreditovalo Slovenskú republiku v očiach povojnovej Európy
Tretia etapa vývoja nastala od augusta 1944 do apríla 1945, keď po vypuknutí SNP prevzali rozhodujúcu moc mimo povstaleckého územia nemecké vojenské, politické a bezpečnostné orgány. Po potlačení povstania sa Slovensko stalo až do konca vojny okupovanou krajinou so všetkými negatívnymi dôsledkami.
3 "Bezprostredné vojnové udalosti sa nášho územia dotkli až po vypuknutí SNP v súvislosti s príchodom nemeckých okupačných vojsk. Slovenská armáda sa však po boku Nemecka zúčastnila už v septembri 1939 útoku na Poľsko. Po porážke Poľska dosiahla prinavrátenie území s prevažne slovenským obyvateľstvom, ktoré ČSR stratila roku 1920 a 1938. Väčšina Slovákov považovala tento akt za historickú spravodlivosť. Proti vojne sa búrili iba záložníci v niektorých posádkach. Aby Slovensko zlepšilo svoje postavenie v očiach Nemecka, slovenská armáda bojovala aj proti Sovietskemu zväzu. Na jeho území sa sformovala Rýchla divízia, ktorá bojovala na východnom fronte až do roku 1943. Zúčastnila sa na bojoch o Kyjev, Rostov. Dnepropetrovsk a postúpila až ku Kaukazu. Vojna proti ZSSR však bola na Slovensku po prvých obetiach a ôľräšňycíTzážitkoch aj v radoch armády veľmi nepopulárna. Odpor sa prejavoval rôznymi formami - od nechuti bojovať až po masový prechod na stranu ZSSR. K najväčšiemu prechodu došlo v októbri 1943 pri Melitopoli. kde sa 2800 vojakov a dôstojníkov nechalo dobrovoľne zajať. Neskôr sa z nich sformovala 2. československá paradesantná brigáda nasadená v bojoch proti Nemecku v Karpatoch a počas SNP. Predseda vlády V. Tuka bez súhlasu parlamentu i prezidenta neústavným spôsobom vyhlásil vojnu aj západným spojencom. Slovenská republika však neviedla proti Veľkej Británii ani USA žiadne bojové akcie. Naopak, svoje protinacistické zmýšľanie preukázala veľká časť armády aj so svojimi veliteľmi v Slovenskom národnom povstaní.