Domáci a zahraničný odboj

Nie všetci občania a politici v Čechách, na Morave i na Slovensku boli ochotní zmieriť sa so stavom po zániku Česko-slovenskej republiky. Mnohí sa rozhodli radšej emigrovať do štátov bojujúcich proti Nemecku a odtiaľ sa usilovali obnoviť česko-slovenskú štátnosť. Ich pôsobenie v zahraničí bolo zložité, menilo sa podľa toho, ako sa menil vý»oj udalostí počas druhej svetovej vojny.
Časť politikov našla azyl v Paríži a po porážke Francúzska v Londýne. Na čele londýnskej emigrácie stál bývalý československý prezident Edvard Beneš, ktorý tu vytvoril československá exilovú vláda a usiloval sa získať pre obnovu Československa západných spojencov. Českí politici chceli obnoviť predvojnový centralistický štát. pričom slovenskí politici na čele s Milanom Hodžom a Štefanom Osuským chceli presadiť rovnoprávne samosprávne postavenie Slovenska v ČSR. V londýnskom odboji mali zastúpenie aj slovenskí komunisti - Vladimír Clementis Komunisti utvorili v Moskve druhé centrum zahraničného odboja, ktoré viedol Klement Gottwald. Po napadnutí ZSSR Nemeckom uznal Sovietsky zväz československú londýnsku vládu a prerušil diplomatické styky so Slovenskou republikou. Urobila tak aj britská vláda. E. Beneš ako prvý stredoeurópsky politik uzavrel 12. decembra 1943 v Moskve Zmluvu o priateľstve, pomoci a povojnovej spolupráci so Sovietskym zväzom, ktorá poznamenala vzťahy medzí ČSR a Sovietskym zväzom na dlhé desaťročia. Beneš chcel zmluvou zabezpečiť ČSR väčšie medzinárodné garancie bezpečností hraníc, než to zaručovala jednostranná zmluva s Francúzskom pred vojnou. Zmluva však obsahovala aj určité hospodárske a vojenské záväzky voči ZSSR a otvorila cestu k závislosti ČSR od ZSSR.
Podobne ako počas 1. svetovej vojny Benešovu iniciatívu na obnovu ČSR mali podporiť československé zahraničné vojenské jednotky. Tie sa od roku 1939 formovali najprv v Poľsku z časti armády, ktorá tam prešla po rozbití ČSR. Neskôr sa československí vojaci vyznamenali v bojoch o Paríž, pri obliehaní Tobruku v Afrike a najmä v leteckej bitke o Anglicko. Aj v Sovietskom zväze sa sformovali československé jednotky, ktoré sa neskôr rozrástli až do armádneho zboru. Jeho veliteľom bol Ludvík Svoboda. Naši vojaci sa vyznamenali v bitke o Sokolovo, Kyjev a neskôr po ťažkých bojoch pri Duklianskom priesmyku oslobodzovali aj Československo. Okrem vojakov bojovalo v Poľsku, Francúzsku, Taliansku, Juhoslávii, na Ukrajine i v Rusku mnoho českých a slovenských partizánov.
2 V Protektoráte Čechy a Morava veľa ľudí zo strachu spolupracovalo s nacistami, ale mnoho sa ich zapojilo aj do odbojového hnutia. Podmienky na odboj však boli kvôli všadeprítomnému gestapu veľmi ťažké. Komunistický i nekomunistický odboj väčšinou zabezpečoval spravodajskú činnosť pre československú vládu v Londýne. Benešova exilová vláda pripravila aj atentát na Reínharda Heydricha - v tom čase zastupujúceho ríšskeho protektora v Čechách a na Morave. Atentát vykonali špeciálne vycvičení parašutisti Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš v máji 1942. Úspešný atentát mal pred svetom demonštrovať nesúhlas českého ľudu s okupáciou. Ako odvetu rozpútali nacisti represálie, ktoré vošli do povedomia ako heydrichiáda. Gestapo zneškodnilo nielen atentátnikov, ale zatklo a popravilo tisíce ľudí zapojených do odboja a na výstrahu boli vyvraždené a zrovnané so zemou obce Lidice a Ležáky. Protifašistický odboj v Čechách bol takmer úplne ochromený.
3 Aj na Slovensku časť občanov nesúhlasila s nedemokratickým systémom vlády jednej strany, s protižidovskými opatreniami a s čoraz väčšou závislosťou Slovenska od nacistického Nemecka. Vytvorili sa tri hlavné smery odboja: komunistický, sociálnodemokratický a občianskodemokratický.