Obnovenie Československej republiky

Jedným z cieľov odbojového hnutia bolo vyiiešiř štátoprávng_postavenie Slovenska v povojnovom období. Časť politických kruhov uvažovala o zachovaní slovenskej samostatnosti, ale tieto plány boli nereálne, kecľ československú vládu v Londýne uznali štáty Veľkej trojky. Československá exilová vláda rátala s tým, že územie bývalého Československa oslobodia spojenecké vojská a obnoví sa centralistický unítárny štát. Slovenskí odbojoví politickí predstavitelia chceli obnoviť Československú republiku so samosprávnym postavením Slovenska, a preto chceli túto predstavu podporiť vlastným ozbrojeným vystúpením. —■------
„Želáme si, aby národ slovenský a český, ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie osudy v Československej republike, spoločnom štáte Čechov a Slovákov na podklade princípu rovný s rovným." (Z textu Vianočnej dohody)
Do týchto plánov zasiahli aj predstavy Sovietskeho zväzu o povojnovom
usporiadaní Európy, kde sa územie Československa nachádzalo vo sfére záujmov ZSSR. Preto Sovietsky zväz rátal s oslobodením nášho územia Červenou armádou bez výraznej pomoci domácich nekomunistických síl, aby
po vojne mohol toto územie ľahšie ovládnuť.
V lete 1944 začali na územie stredného a východného Slovenska prichádzať sovietske partizánske organizátorské skupiny, ktoré tvorili špeciálne vycvičení sovietski velitelia, ale aj niektorí Slováci a Česi. K najznámejším patrila skupina npor. Veličku, kpt. Jegorova, npor. Bielika a mnoho dalších. Odbojové kruhy na Slovensku im poskytli všestrannú pomoc v zásobovaní a slovenské hory úkryt. Spolu s domácimi partizánmi zamerali svoju činnosť na ničenie komunikácií, mostov, tunelov i priamo nemeckých transportov na východný front. Podnikali však aj represívne akcie proti nemeckému civilnému obyvateľstvu. Partizánske akcie v lete 1944 a likvidácia nemeckej vojenskej misie v Martine vyprovokovali nemecký ozbrojený zásah na Slovensku. 29. augusta 1944 začala nemecká armáda obsadzovať Slovenskú republiku. Hoci prípravy na ozbrojené povstanie neboli ukončené a najmä nebola zabezpečená súčinnosť sovietskej armády, SNR prikročila k druhému variantu povstania - obrane proti nemeckej okupácii. Veliteľ Vojenského ústredia SNR pplk. J. Golian vydal rozkaz slovenským jednotkám na ozbrojený odpor. („Začnite s vysťahovaním!") Začalo sa Slovenské národné povstanie. Politickou, hospodárskou, vojenskou i partizánskou základňou SNP sa stalo stredné Slovensko s centrom v Banskej Bystrici. Moci sa ujala SNR a národné výbory, ktoré vyšlí z ilegality. Slobodný slovenský vysielač odvysielal prvé programové dokumenty a vyzval slovenský ľud do boja proti fašizmu a za novú Československú republiku. Hlavnú ťarchu obrany povstaleckého územia niesla povstalecká armáda v počte asi 60 000 mužov. Spolu s 18 000 partizánmi 61 dní bojovala proti dobre vyzbrojeným a skúseným nemeckým jednotkám v sile štyroch divízií (40 000 vojakov). Veľkou stratou pre povstanie bolo odzbrojenie dvoch východoslovenských divízií Nemcami. Najťažšie boje prebiehali pri Strečne, Priekope, Telgárte, na Hornej Nitre, o vrch Ostro pri Ružomberku i v priestore Hronskej Dúbravy. Vo Zvolene vyrobili tri pancierové vlaky - Hurban, Štefánik a Masaryk. Povstalci využívali letiská Tri duby a Zolná pri Zvolene. Sem sa presunuli zo Sovietskeho zväzu aj 1. československý stíhací letecký pluk a 2. československá paradesantná brigáda. Pomoc v zásobovaní povstalcov od ZSSR aj od západných spojencov vzdušnou cestou však nepostačovala. Najcennejšou pomocou bolo viazanie nemeckých sfl pri Duklianskom priesmyku, kde už 8. septembra 1944 začala Červená armáda a 1. československý armádny zbor veľkú vojenskú ofenzívu.