Politika koexistencie II

Indočína patrila k najťažšie skúšaným krajinám po 2. sv. vojne. Najprv mu sela bojovať o svoju nezávislosť s Francúzskom, ktoré tu po porážke Japoncov chcelo obnoviť svoje koloniálne panstvo. Po porážke Francúzov pri Dien-bien--phu roku 1954 sa konala v Paríži mierová konferencia, ktorá rozhodla o nezávislostí Laosu a Kambodže a dočasnom rozdelení Vietnamu na severný a južný pozdĺž 17. rovnobežky. Krajina sa mala zjednotiť do roku 1956. Ju-hovíetnamský režim však s podporou USA dohody odmietol. USA v snahe zabrániť šíreniu komunizmu vo Vietname zahrnuli južný Vietnam, Laos a Kambodžu do paktu SEATO. V severnom Vietname sa dostali k moci komunisti. Roku 1961 vypukol vojnový konflikt medzi Vietcongom (ozbrojenou zložkou Národného frontu oslobodenia južného Vietnamu, ktorý sa usiloval o spojenie so severným Vietnamom) a juhovietnamskou armádou. USA sa rozhodli do konfliktu zasiahnuť v rámci SEATO na strane juhovietnamskej vlády. Roku 1964, keď sa začala priama vojenská účasť USA v konflikte, sa vojna rozšírila aj na severný Vietnam. Do konfliktu sa neskôr zapojili Laos, Kambodža i Čína, ZSSR zásoboval severný Vietnam zbraňami. Pod tlakom verejnej mienky v USA i vo svete sa v máji 1968 za vlády prezidenta Lyndona Johnsona začali mierové rokovania v Paríži, ktoré sa skončili v januári 1973 podpísaním prímeria. Po odchode jednotiek USA boje medzi severným a južným Vietnamom opäť prepukli a roku 1975 severovietnamské jednotky obsadili celé územie. V júni 1975 bola krajina zjednotená pod názvom Vietnamská socialistická republika.
4 Predpoklady na stabilizáciu vzťahov v Európe sa vytvorili po normalizácií vzťahov medzi SRN a NDR i vzťahov medzi SRN, Poľskom a Československom, keď na čelo nemeckej spolkovej vlády nastúpil Willy Brandt. Výsledkom stabilizácie vzťahov v Európe bola i Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorej záverečný dokurnent podpísali v Helsinkách roku 1975 všetky európske štáty (okrem Albánska)70bA a Kanada. Dokument potvrdil nemennosť hraníc v Európe, postup na prehĺbenie ekonomickej, politickej a kultúrnej spolupráce a zaväzoval k spolupráci v humanitárnej oblasti vrátane dodržiavania ľudských práv.
Radosť z uvoľnenia napätia v Európe však netrvala dlho. ZSSR využil situáciu na rozšírenie svojej mocenskej expanzie do iných častí sveta, predovšetkým do Afriky. Predmetom kritiky sa stalo i nedodržiavanie ľudských práv v sovietskom bloku. Vrcholom však bola sovietska intervencia do Afganistanu roku 1979, ktorú si USA vysvetľovali ako ohrozenie svojich životných záujmov v oblasti Perzského zálivu. A tak sa v prvej polovici 80. rokov ZSSR i USA vrátili k praktikám studenej vojny. Prejavilo sa to americkým bojkotom Olympijských hier v Moskve roku 1980, zastavením vývozu obilia do ZSSR i zastavením ratifikácie zmluvy o obmedzení strategických útočných zbraní SALT II. Návrat studenej vojny nadobudol vyhrotenú podobu za vlády prezidenta Ronalda Reagana, keď USA vyhlásili v marci 1983 plán Strategickej obrannej iniciatívy, čím preniesli nové preteky v zbrojení do vesmíru. Na novú etapu súperenia v zbrojení však z technologických dôvodov už Sovietsky zväz nestačil reagovať.