Domáci a zahraničný odboj II

Najlepšie organizovaný bol komunistický odboj, ktorého ilegálnym tlačovým orgánom bol Hlas ľudu. Z ostatných odbojových skupín boli najaktívnejšie Flóra, Justícia, Demec a Obrana národa, skupina D. Ertla a M. Juráša i skupiny Vavra Šrobár a Jozefa Lettrícha a Jána Ursínyho. Ich tlačovým orgánom bol Hlas národa, Útok a Ohlas. Do vzniku ilegálnej Slovenskej národnej rady roku 1943 mali odbojové prúdy rôzne ciele. V programe komunistov bolo spočiatku vytvorenie sovietskeho Slovenska s jeho eventuálnym pripojením k ZSSR. Neskôr upustili od tohto zámeru. Ostatní presadzovali obnovenie ČSR, lebo si uvedomovali, že len tak môžu dosiahnuť podporu od exilovej vlády a spojencov zo zahraničia. Všetky tri odbojovéjaryky sa však zhodli na tom, že štátoprávne postavenie SlovenskäTvÔBriovenej republike musí byť iné ako pred vojnou. Od roku 1942 začali aj na Slovensku vznikať prvé partizánske skupiny. Hornaté prostredie im uľahčovalo činnosť. Tvorili ich najmä prenasledovaní občania, zbehovia z frontu, ale i utečenci a zajatci rôznej národnosti z koncentračných táborov.
4 Významným medzníkom v odbojovom hnutí bolo zjednotenie rôznych prúdov, vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady a prijatie jej programového dokumentu vianočná dohoda v decembri 1943. V SNR (v dejinách v poradí tretej - 1848, 1918, 1943) mal zastúpenie občiansky odboj: J. Lettrich, J. Ursíny, Matej Josko a v rovnakom počte komunisti: Karol Šmídke, Ladislav Novomesky, Gustáv Husák. Neskôr SNR doplnili zástupcovia sociálnej demokracie a iných občianskych skupín - I. Horváth, J. ŠoItés.J^Zaťko, J. Styk. Cieľom SNR bol boj proti nacizmu a jeho domácim prisluhovačom a prevzatie moci na Slovensku. Na miestnej úrovni sa začali vytvárať ilegálne národné výbory a pri SNR vzniklo ilegálne Vojenské ústredie na čele s pplk. Jánom Golianom. ktoré vypracovalo vojenský plán ozbrojeného protifašistického povstania. Plán obsahoval útočný i obranný variant. Útočný plán spočíval v koordinovanom postupe s Červenou armádou, ked sa priblíži k slovenským hraniciam. Na zabezpečenie spolupráce SNR a sovietskeho velenia vyslalo Vojenské ústredie do Moskvy dve delegácie. Kľúčovú úlohu v útočnom pláne mali zohrať dve východoslovenské divízie, ktoré mali zabezpečiť rýchly presun Červenej armády cez karpatské priesmyky na Slovensko. Aj obranný plán rátal s ozbrojeným vystúpením slovenskej armády a partizánov v prípade, že nacistické Nemecko začne vojensky okupovať Slovensko. Udalosti však napokon prebiehali tak, že sa uskutočnil druhý variant. Hospodárske zabezpečenie povstania realizovali Ivan Karvaš a Peter Zaťko. SNR rešpektovala Benešovu londýnsku vládu. Jej cieľom bolo obnoviť Československú republiku, ale s rovnoprávnym postavením Slovenska.
Slovenskú armádu na ozbrojený vojenský prevrat pripravoval aj minister národnej obrany Tisovej vlády generál Ferdinand Čatloš. Jeho cieľom bolo odpútať Slovensko od Nemecka a udržať slovenskú štátnosť po vojne.