Hoci je kresťanom každý, kto je pokrstený, nie všetci sa tak aj správajú.
My pokrstení, dobre poznáme svoje povinnosti. Stráviť hodinku v nedeľu v Kostole, dodržovať prikázania a konať dobro.
To je však iba minimum. Myslím že s telom by mala rásť aj duša. Nemala by len stagnovať, ale vyvíjať sa spolu s našim duchovným životom. Vedomosti z prvého svätého prijímania nestačia. Mnohí z nás, možno aj ja, by sme sa mali zamyslieť kam smerujeme.Hovoríme že doba je zlá. Vraždy, násilie, drogy... Pritom sme si to všetko spôsobili my, ľudia sami.
Niektorí ľudia sú len akoby dezertéri, opúšťajúci svoju Cirkev len preto, že si myslia, že ich obmedzuje.
Hovoria:"Boh áno, Cirkev nie." Nejaký svätec raz povedal že nemôžme volať Boha svojím otcom, ak Cirkev nenazývame svojou matkou.
Samozrejme, majú právo odsudzovať mnoho vecí, ktoré sa udiali. Schizmy, upaľovanie, križiacke výpravy a iné strašné veci vrhajú na Cirkev dosť zlé svetlo.
Cirkev však riadia ľudia. A ľudia robia chyby.
Nemyslím si, že ak by išlo len o podvod, pár takmer negramotných rybárov by dokázalo založiť jednu z najväčších organizácií na svete, a obetovať pre ňu aj svoj život. Nezomierali by štastní, ak by si mysleli, že je to zbytočné. Zomreli za to, čomu úplne verili. Dnešný kresťan však nedokáže obetovat ani hodinu týždenne, nieto ešte vlastný život. Aj dnes pozerajme na týchto ľudí ako na naše vzory. Možno preto je na svete toľko Petrov, Pavlov, Jakubov, no mená ako panovníkov ako Nero, Cézar, Napoleon dávame maximálne svojím psom.
Podľa mňa by kresťan hlavne nemal byť falošný.
Veľa ľudí robí niektoré náboženské úkony len naoko, ale neprežívajú svoju vieru. Sú len pokrytci, ktorí do kostola zájdu prezentovať svoje nové šaty, nie skutočnú vieru. Nemôžu sa zjednotiť so samotným Kristom, ak sa nedokážu pozdraviť vlastnému susedovi. Sú pyšní na zovňajšok, hoci práve vnútro rozhoduje. Aj mnohí neveriaci robia viac dobých skutokov než my kresťania. A predsa sa práve my chceme hrdo volať Božími deťmi.
Každý ma svoje chyby. Určite by ich nám mala pomôcť prekonať modlitba. Bez nej nemôžme byť spasení, ani sa viac priblížiť Bohu.
Tomu však nemôžeme byť blízky, ak nemáme bratskú lásku k iným ľuďom. Preto tvrdím, že najdôležitejšie sú pre našu vieru modlitba a dobré skutky.
My pokrstení, dobre poznáme svoje povinnosti. Stráviť hodinku v nedeľu v Kostole, dodržovať prikázania a konať dobro.
To je však iba minimum. Myslím že s telom by mala rásť aj duša. Nemala by len stagnovať, ale vyvíjať sa spolu s našim duchovným životom. Vedomosti z prvého svätého prijímania nestačia. Mnohí z nás, možno aj ja, by sme sa mali zamyslieť kam smerujeme.Hovoríme že doba je zlá. Vraždy, násilie, drogy... Pritom sme si to všetko spôsobili my, ľudia sami.
Niektorí ľudia sú len akoby dezertéri, opúšťajúci svoju Cirkev len preto, že si myslia, že ich obmedzuje.
Hovoria:"Boh áno, Cirkev nie." Nejaký svätec raz povedal že nemôžme volať Boha svojím otcom, ak Cirkev nenazývame svojou matkou.
Samozrejme, majú právo odsudzovať mnoho vecí, ktoré sa udiali. Schizmy, upaľovanie, križiacke výpravy a iné strašné veci vrhajú na Cirkev dosť zlé svetlo.
Cirkev však riadia ľudia. A ľudia robia chyby.
Nemyslím si, že ak by išlo len o podvod, pár takmer negramotných rybárov by dokázalo založiť jednu z najväčších organizácií na svete, a obetovať pre ňu aj svoj život. Nezomierali by štastní, ak by si mysleli, že je to zbytočné. Zomreli za to, čomu úplne verili. Dnešný kresťan však nedokáže obetovat ani hodinu týždenne, nieto ešte vlastný život. Aj dnes pozerajme na týchto ľudí ako na naše vzory. Možno preto je na svete toľko Petrov, Pavlov, Jakubov, no mená ako panovníkov ako Nero, Cézar, Napoleon dávame maximálne svojím psom.
Podľa mňa by kresťan hlavne nemal byť falošný.
Veľa ľudí robí niektoré náboženské úkony len naoko, ale neprežívajú svoju vieru. Sú len pokrytci, ktorí do kostola zájdu prezentovať svoje nové šaty, nie skutočnú vieru. Nemôžu sa zjednotiť so samotným Kristom, ak sa nedokážu pozdraviť vlastnému susedovi. Sú pyšní na zovňajšok, hoci práve vnútro rozhoduje. Aj mnohí neveriaci robia viac dobých skutokov než my kresťania. A predsa sa práve my chceme hrdo volať Božími deťmi.
Každý ma svoje chyby. Určite by ich nám mala pomôcť prekonať modlitba. Bez nej nemôžme byť spasení, ani sa viac priblížiť Bohu.
Tomu však nemôžeme byť blízky, ak nemáme bratskú lásku k iným ľuďom. Preto tvrdím, že najdôležitejšie sú pre našu vieru modlitba a dobré skutky.