Od roku 1948 sa začala otvorená sovietízácia krajín východného bloku. Jej cieľom bolo úplné podriadenie vládnucich komunistických strán moskovskej centrále na čele so Stalinom. Začiatkom tohto procesu sa stala sovietsko-juhoslovanská roztržka. V Juhoslávii boli pri moci komunisti, ktorí pod vedením Josipa Broza Tita oslobodili celú krajinu od nemeckej okupácie vlastnými silami, takmer bez pomoci Červenej armády. Hoci Títo spolupracoval s Moskvou, jeho závislosť bola podstatne menšia ako ostatných komunistických politikov. Juhoslávia chcela zaujať vedúce postavenie na Balkáne, najmä v Albánsku a pri podpore gréckych komunistov v občianskej vojne. Stalin znášal tieto prejavy nezávislosti s velkou nevôľou a snažil sa za pomoci tajnej polície zasahovať dovnútorných vecí Juhoslávie. Títo sa rozhodol pre otvorenú konfrontáciu so Stalinom. Po výmene vzájomných obvinení odovzdal Stalin spor Informbyru, ktoré vylúčilo juhoslovanských komunistov z Informbyra a uvalilo na Juhosláviu ekonomické embargo. Títo sa však nepodjiadil. Tento neúspech vyvolal v Stalinovi obavy z možnosti šírenia neposlušnosti voči Moskve a rozhodol sa čeliť takémuto vývoju najtvrdšími prostriedkami. Na základe obvinení z tzv. nacionálnej úchylky rozpútal vo východoeurópskych krajinách vlnu čistiek. Čistky mali odstrániť komunistov, ktorí presadzovali, aby sa pri výstavbe socializmu rešpektovali národné osobitosti. Hlavným cieľom však bolo vytvoriť atmosféru strachu, ktorá mála zabrániť vzniku akejkoľvek neposlušnosti voä Moskve. Séria monsterprocesov sa začala popravou popredného maďarského komunistu László Rajka v septembri 1949. Nasledovala poprava popredného bulharského komunistu Trajčo Kostova a procesy s komunistami v Poľsku a v Albánsku. Vyvrcholením bol zmanipulovaný proces so 14 najvyššími predstaviteľmi komunistickej strany v Československu na čele s Rudolfom Slánským. Jedenásti obvinení boli popravení, medzi nimi aj Slánský a popredný slovenský komunista Vladimír Clementís Ich telá spálili a popol rozsypali na doteraz neznámej ceste. Takýmito spôsobmi boli štáty východného bloku pretvorené na poslušné nástroje Stalinovej politiky. Okrem strachu neskôr pribudli aj iné nástroje ovládania.
4 Jedným z nich sa od roku 1949 stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá bola sovietskym nástrojom na presadzovanie centrálneho plánovania, likvidáciu súkromného sektora, kolektivizáciu poľnohospodárstva a extenzívnu socialistickú industrializáciu. Jej členmi bolí ZSSR, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a neskôr Albánsko (vystúpilo 1962). V rokoch 1950 pristúpila Nemecká demokratická republika, 1962 Mongolsko, 1972 Kuba a 1978 Vietnam. Aj vyspelejšie ekonomiky sa museli orientovať podľa vzoru ZSSR na rozvoj" ťažkého priemyslu a ťažbu surovín na úkor výroby spotrebného tovaru. Preferovala sa zbrojárska výroba. Najväčší prospech z RVHP mal Sovietsky zväz, lebo prostredníctvom nej mohol ovládať svojich satelitov nielen hospodársky, ale aj presadzovať nadsadené ceny za dodávky energie a surovín zo ZSSR.
5 Štáty východného bloku sa museli podriadiť sovietskemu vzoru aj ideologicky. Propaganda presadzovala heslo: ..Sovietsky zväz - náš vzor!". Prejavilo sa to v kultúre, umení, vo vede, v armáde, v spôsoboch rekreácie i trávenia voľného času, v zakladaní detských a mládežníckych organizácií. Fungovala cenzúra tlače a obyvateľstvo bolo pod policajnou kontrolou. Slobodne
j" prejavovať svoje názory bolo veľmi nebezpečné. Aby sa zabránilo konfrontácii í so životom „za železnou oponou", obmedzovalo sa cestovanie obyvateľstva do .zahraničia. Štáty sovietskeho bloku sa zámerne udržiavali v medzinárodnej izolácii. Situácia sa začala čiastočne meniť až po smrti Stalina roku 1953 a odsúdení jeho kultu osobnosti.
Keď sa Stalin v 20.-30. rokoch zbavil opozície, skutočných čí zdanlivých protivníkov, na základe tézy „o zostřovaní triedneho boja" nastolil policajnú kontrolu nad celou spoločnosťou. Ovládol komunistickú stranu aj štát. Tvrdosť a brutalitu Stalinovej vlády dopĺňala prostredníctvom štátnej propagandy oslava jeho osobnosti. Cieľom tohto kultu bolo predstavovať Stalina ako tolerantného vševedia-ceho vládcu, ktorý s nekonečnou múdrosťou chráni šťastie a blahobyt svojho ľudu v imperialistickom obkľúčení.