Od stagnácie k zmenám

Vo vzťahoch medzi Východom a Západom začala od 70. rokov zohrávať osobitnú úlohu Čína. Po víťazstve komunistov v občianskej vojne (1946-1949) pod vedením Mao Ce-tunga sa Čína stala súčasťou sovietskeho bloku, ale zachovala si väčšiu politickú nezávislosť ako európske satelity. Po smrti Stalina však Mao nesúhlasil s Chruščovovou politikou mierového spolužitia. Naopak, hlásal, že voči „svetovému imperializmu" treba postupovať tvrdšie i za cenu jadrového konfliktu či tretej svetovej vojny. Postupne sa usiloval na svoju stranu získať aj iné socialistické krajiny a tak hrozil otvorený konflikt so ZSSR. Súčasne začala Čína zápas o prvenstvo v treťom svete. Rozpory vyústili roku 1969 do vojenského konfliktu medzi Čínou a ZSSR na rieke Ussurí. Súčasne v Číne vrcholila kultúrna revolúcia. Proti sfanatizovanej mládeži musela zakročiť armáda. K modernizácii krajiny sa však mohlo pristúpiť až po Maovej smrti roku 1976. Ofenzívna zahraničná politika Číny, opierajúca sa o vzrastajúcu vojenskú silu, zmenila bipolárny svet na tripolárny a předznamenala zrútenie sovietskeho bloku.
2 Pôsobenie Nikitu Chruščova v najvyššej straníckej funkcií v ZSSR bolo čoraz rozporuplnejšie. Jeho pokusy o čiastočné reformy nepriniesli očakávané hospodárske výsledky a, navyše, sovietska stranícka špička mala obavy zo straty vplyvu ZSSR v krajinách sovietskeho bloku. Preto roku 1964 vystriedal Chruščova Leoníd Brežnev. Jeho cieľom bolo obnoviť prestíž a hegemóniu ZSSR nad východnou Európou, zvýšiť disciplínu a dodržiavanie jednotnej zahraničnopolitickej línie štátov Varšavskej zmluvy. Po potlačení pokusov o reformy v Československu roku 1968 a presadení Brežnevovej doktríny sa vzťahy medzi Moskvou a jej satelitmi vrátili do obdobia stalinizmu. Brežnev však už nepristúpil k masovému teroru, prenasledoval len odporcov moci. V hospodárstve sa opäť posilnil centralizmus.
3 Iniciatíva Moskvy nenadchla ani jednu krajinu východného bloku. Otvorenú kritiku však vznieslo iba Rumunsko, kde Nicolae Ceausescu zaviedol vlastný diktátorský režim. Aj Albánsko, ktoré na protest proti okupácii Československa roku 1968 vystúpilo z Varšavskej zmluvy, sa začalo vyvíjať izolovane. Neostali-nizmus prijali v Bulharsku, NDR a v Československu. Ich vlády tým vlastne odsúdili obyvateľstvo na postupný ekonomický rozvrat a zaostávanie životnej urovnej Najviac sa to prejavilo počas tzv. ropnej krízy (1973), na ktorú západné/ ekonomiky dokázali reagovať ekonomickými a technologickými opatreniami, ale východný blok úplne stratil schopnosť konkurencie na svetových trhoch. Najdramatickejšie sa to prejavilo začiatkom 70. rokov v Poľsku, kde drastické zdraženie potravín vyvolalo nepokoje, ktoré potlačila až armáda. Začala sa formovať opozícia, v ktorej mala výrazný vplyv rímskokatolícka cirkev. Poľská vláda sa rozhodla situáciu riešiť industrializáciou krajiny za cenu obrovských zahraničných pôžičiek. Nespokojnosť obyvateľstva narastala, až roku 1980 vypukla vlna štrajkov. Na čele opozičnej odborovej organizácie Solidarita stál Lech Wafesa. Zásahu sovietskych vojsk zabránila len vlastná ozbrojená akcia poľskej armády, ktorá v decembri 1981 vyhlásila výnimočný stav. Navonok sa k neostalinizmu hlásilo aj Maďarsko, ale v skutočnosti J. Kádár presadzoval postupné reformy, ktoré v malom rozsahu dovoľovali súkromné podnikanie, trhové ceny, slobodu vierovyznania i väčšiu slobodu prejavu.