Sovietsky zväz sústredil v 70. rokoch svoju pozornosť na tretí svet. Pomocou obrovských dotácií, poradcov, ale aj vojsk rozšíril svoj vplyv v Laose, Kambodži, Vietname, Južnom Jemene, Etiópii, Mozambiku, Angole, Afganístane, Nikaragui, určitý vplyv mal aj v Salvadore a Namfbii, Sýrii, Libyi a v Iraku. Tieto krajiny sa vydali pod vplyvom ZSSR na tzv. nekapitalistickú cestu vývoja, ktorá stála socialistické štáty obrovské zdroje. Spolu s ekonomickými problémami nastúpila v krajinách východného bloku aj kríza ideológie súvisiaca s neschopnosťou totalitných režimov naplniť záväzky z Helsinskej konferencie o dodržiavaní ľudských práv. Iné hlásala ideológia a iná bola prax reálneho socializmu. Preto začali vznikať disidentské hnutia - v ZSSR (A. Solže-nicyn, A. Sacharov). v Poľsku (A. Michnik), v Československu (Charta 77) i v Maďarsku. Ich cieľom bolo vytvoriť reálnu opozičnú silu, ktorá by odstránila komunistický režim.
Posledný pokus o záchranu sovietskeho systému prišiel z Moskvy. Po nehybnom období vlády tzv. gerontokrade (prestarnutý L. Brežnev, J. Andropov, K. Černenko) nastúpil roku 1985 Míchail Gorbačov. S jeho osobou sú spojené posledné pokusy obnoviť veľmocenské postavenie ZSSR, čo predpokladalo komplexnú modernizáciu krajiny, predovšetkým v ekonomickej oblasti. Realizovať tento zámer bez investícií zo zahraničia nebolo možné. Západ však ako protiváhu ekonomickej pomoci žiadal vojenské a politické ústupky. Proces premien vstúpil do povedomia ako perestrojka (prestavba), ktorá bola spojená aj s celkovým uvoľnením režimu a slobody prejavu pod názvom glasnosť. M. Gorbačov zaviedol v ZSSR kombinovaný prezidentský a parlamentný systém vlády, dovtedy v krajine nezvyčajný. Čiastočné uvoľnenie režimu vytvorilo priestor na masové prejavy nespokojnosti s katastrofálnou zásobovacou situáciou, ako aj národnostné konflikty, najprv v Náhornom Karabachu (1988), neskôr v Pobaltí i v Strednej Azii.jjfcorbačovova snaha reorganizovať krajinu na národnostnom princípe a zachrániť tým jej celistvosť prišla neskoro. V medzinárodných vzťahoch sa ZSSR zriekol vojenskej sily ako prostriedku zahraničnej politiky, čo otvorilo možnosti dohôd s USA o skutočnom postupnom obmedzovaní pretekov v zbrojení a uvoľňovaní medzinárodného napätia. Súčasne vyzýval k liberalizácii aj ostatné socialistické krajiny a prestal zasahovať do ich vnútorného vývoja.
5 V Poľsku vzápätí nadviazali komunisti spoluprácu s opozíciou. Vo voľbách roku 1989 zvíťazila opozičná Solidarita. V Maďarsku sa v októbri vládnuca komunistická strana sama rozpustila a bola obnovená Maďarská republika. Ale v NDR, Československu a Rumunsku sa režim pokúsil „zabarikádovať". Pod tlakom masových demonštrácií v NDR i v Československu sa komunistické režimy do konca roku 1989 zrútili. Predchádzalo tomu masové vysťahovalectvo najmä mladých ľudí z NDR do SRN. Jedine totalitný Ceausescov režim v Rumunsku sa pokúsil zabrániť zmenám vojenskou silou. Streľba do demonštrantov maďarskej menšiny v Temešvári vyprovokovala protestné akcie po celej krajine. Izolácia režimu bola dokonaná, keď armáda prešla na stranu demonštrantov a v krátkom čase zatkla a popravila Ceausesca i jeho manželku. Komunistickú stranu zakázali a vyhlásili slobodné voľby. 12. marca 1990 zrušil aj Najvyšší soviet v ZSSR ústavný článok o vedúcej úlohe komunistickej strany. Vzápätí vyhlásili nezávislosť Litva, Lotyšsko, Estónsko a neskôr Gruzínsko. Začal sa rozpad ZSSR. Albánsko bolo roku 1991 poslednou krajinou sovietskeho bloku, kde padla komunistická diktatúra. Vo februári 1991 bola zrušená Varšavská zmluva a v septembri aj RVHP. Éra studenej vojny sa skončila. Komunistické režimy padli, lebo vyčerpali všetky hospodárske možnosti a nedokázali občanom zaručiť sľubovanú vyššiu životnú úroveň. Ukázalo sa, že v systéme potláčajúcom základné ľudské práva a slobody akékoľvek reformy a „kozmetické" úpravy nestačia, lebo ďalšiemu rozvoju bráni práve tento
politický systém.