Dekolonizácia

Jedným z typických znakov 20. storočia je rozpad koloniálneho systému. Rozhodujúcim impulzom boli udalosti počas 2. svetovej vojny. Atlantická charta (1941) zakotvovala pre všetky národy právo vybrať si formu vlády. Aj v OSN sa vyzdvihovalo právo národov na vlastný štát. Počas vojny stratili európske koloniálne mocnosti kontrolu nad svojimi zámorskými kolóniami a po vojne už nemali dosť síl ani prostriedkov na udržiavanie svojej nadvlády. Súčasne na západných univerzitách získala vzdelanie domorodá inteligencia, ktorá sa stala hnacím motorom boja za sebaurčenie. USA naliehali na svojich európskych spojencov, aby opustili koloniálne panstvá.
2 Vo Veľkej Británii už v medzivojnovom období existovali sily, ktoré uvažovali o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám. V tomto období zaberalo britské impérium ešte stále pätinu zemského povrchu. Išlo však o oblasti, ktoré sa veľmi líšili rozlohou, vyspelosťou, rasovým zložením í mierou nezávislosti. Najväčšiu nezávislosť mali tzv. dominia - napr. Kanada, Austrália, Juhoafrická únia, Nový Zéland, v ktorých mali belosi značnú prevahu. Vzťah medzi Veľkou Britániou a kolóniami upravoval štatút Britského spoločenstva národov. Po 2. svetovej vojne sa Veľká Británia usilovala aspoň udržať hospodársky, kultúrny a politický vplyv v bývalých kolóniách. Proces uvoľňovania pút v spoločenstve urýchlilo získanie nezávislosti Indie a Pakistanu (1947). Britská vláda vzápätí pretvorila Spoločenstvo národov (bez slova „britské") na neformálny zväzok nezávislých štátov, ktoré formálne uznávajú ako hlavu britského panovníka. V súčasnosti tvorí Spoločenstvo národov (Commonwealth ) 50 štátov, ktorých zástupcovia sa schádzajú každé 2-3 roky. Od 70. rokov však význam tohto spoločenstva upadá v súvislosti s včlenením sa Veľkej Británie do Európskeho spoločenstva.
3 Veľké problémy mala Veľká Británia s Palestínou, ktorú získala ako mandátne územie od Spoločnosti národov po 1. svetovej vojne od porazeného Turecka. Po 2. svetovej vojne sa uvažovalo s vytvorením dvoch štátov na jej území - židovského a arabského. Angličania spory medzi Židmi a Arabmi nezvládli, preto vrátili toto územie OSN. Pre nesúhlas Arabov s rozdelením územia nakoniec roku 1948 vznikol iba štát Izrael, ä'm sa naplnila túžba prenasledovaných Židov po vlastnom štáte. Dôležitú oblasť s pitnou vodou - západný breh Jordánu však anektovalo Zajordánsko a pásmo Gazy obsadil Egypt. Jeruzalem zostal rozdelený medzi Izrael a Zajordánsko. Kvôli etnickým konfliktom emigrovalo z krajiny vyše 800 000 Palestíncov, ktorí sa v susedných krajinách usadili v utečeneckých táboroch. Táto otázka je nedoriešená dodnes.
Na rozdiel od Veľkej Británie Francúzsko presadzovalo čo najužšie pripútanie kolónií i násilím, často hraničiacim až s asimiláciou domorodcov. Vojenským nástrojom na ich ovládanie bola naďalej Cudzinecká légia. Po 2. svetovej vojne Francúzsko bojovalo o udržanie kolónií v Indočíne a v Alžírsku, napokon však bolo nútené uznať ich nezávislosť (Indočína 1954, Alžírsko 1962). Až po týchto neblahých skúsenostiach sa najmä za vlády prezidenta Ch. de Gaulla pokúšalo nájsť iný spôsob udržania vplyvu v bývalých kolóniách, ale s menším úspechom ako Veľká Británia.
Belgicko a Portugalsko dlho odmietali odísť najmä z Afriky. Ale 60. roky priniesli slobodu takmer všetkým africkým krajinám. Roku 1961 sa zo Spoločenstva národov vymanilo dovtedajšie britské dominium pod názvom Juhoafrická republika, v ktorej vládla biela menšina a uplatňovala diskriminačnú politiku apartheid. USA pričlenili svoje kolónie - Aljašku a Havajské ostrovy - k únii a Portoriko získalo štatút závislého územia s úplnou samosprávou.