Dedičstvo dekolonizácie

 Rozpadom kolonializmu počas studenej vojny vznikol „tretí svet". Zahŕňame doň tzv. rozvojové krajiny, pre ktoré je charakteristický určitý stupeň hospodárskeho a politického zaostávania ./Prejavuje sa v nízkej produktivite práce, nedostatku investícií, vo velmi nízkej cene pracovnej sily, nezamestnaností a často vysokej miere negramotnosti, nízkom vývoze, väčšinou len surovín a poľnohospodárskych produktov. Nedostatočná vyžíva až hladomor spôsobujú nízky priemerný vek obyvateľstva na jednej strane a obrovský nárast populácie na druhej strane. Tento „začarovaný kruh" sa nedarí preťať. Hospodárska závislosť od vyspelejších krajín ženie tieto krajiny do náručia neokoloníalizmu
K hospodárskym problémom sa pridružili aj politické. Politické režimy v treťom svete sa pohybujú od stredovekých teokracií (Saudská Arábia) cez vojenské diktatúry (Chile - 1973) až po relatívne roz^rínute parlamentné demokracie. Rozvojové krajiny sa dodnes vyznačujú nestabilitou, ktorú spôsobuje vysoká miera korupcie. Politickú situáciu v minulosti i dnes komplikujú rôzne spory medzi politickými prúdmi i starými kmeňmi, často prerastajúce až do genocídy (Kambodža, Rwanda, Uganda, Burundi) či do občianskych vojen (Angola, Pakistan, kurdský problém v Iraku a Turecku). V časoch studenej vojny zasahovali do týchto sporov, často i vojensky, aj krajiny západného ä východného bloku a snažili sa v nich získať rozhodujúci vplyv (napr. Grenada, Panama, Afganistan). Rozvojový svet je dnes najmä voči Západu veľmi zadĺžený
2 V čase studenej vojny sa rozvojové krajiny usilovali obhájiť svoju neúčasť vo vojenských blokoch. Nechceli vymeniť svoju čerstvo nadobudnutú slobodu za pochybné výhody účasti v niektorom mocenskom zoskupení. Naopak, snažili sa využiť mocenský zápas medzi blokmi na získanie hospodárskej či vojenskej pomoci bez politických záväzkov.|Zaäatky hnutia nezúčastnených siahajú k roku 1955, ked sa v indonézskom Bandungu konala konferencia 29 rozvojových krajín, ktorá odsúdila kolonializmus a zdôraznila potrebu hospodárskeho rozvoja tretieho sveta. Zdôraznila potrebu spolupráce a mierového spolunažívania. Veľký vplyv na nej získala Juhoslávia pod Títovým vedením a neskôr Čína. Sila hnutia nezúčastnených štátov sa najviac prejavila v 70. rokoch na pôde OSN, kde sa usilovali presadiť pod vedením Číny „nový svetový hospodársky poriadok". J
3 Najzávažnejší rozpor, ktorý ovplyvňuje svetovú politiku do dnešných dní, je1 j j arabsko-izraelský konflikt. Prvá arabsko-izraelská vojna vypukla krátko-^ po vyhlásení izraelského štátu a rozpútali ju Egypt, Irak, Zajordánsko, Sýria a Libanon bez väčšieho úspechu. Druhá vojna, známa ako „suezská kríza", vypukla roku 1956, ked Izrael napadol egyptské pozície na Sinaji, lebo mu zablokovali prístup k moru. Do konfliktu proti Egyptu vstúpili aj britské a francúzske jednotky, ktoré ho chceli potrestať za znárodnenie Spoločnosti Suezského prieplavu. Kecfže Egypt podporoval Sovietsky zväz, hrozila eskalácia konfliktu. Situáciu zachránilo Valné zhromaždenie OSN, ktoré vytvorením prvých mierových
síl OSN rozdelilo bojujúce strany. Bolo však len otázkou času, kedy vypukne nový konflikt. Ten, navyše, okrem hospodárskych a nacionalistických rozmerov nadobudol aj rozmer náboženský - islam proti sionizmu. Palestínska organizácia Al-Fatah začala organizovať teroristické akcie proti Izraelu a jeho zástancom. Z nej sa vytvorila dalšia už vyslovene teroristická organizácia Islamský džihád, ktorá využívala aj samovražedné akcie svojich členov proti „skazenému západnému spôsobu života a jeho stúpencom", oslavované ako najväčšie hrdinstvo a obeť „za vieru". Na arabský terorizmus odpovedali teroristickými akciami militantné židovské organizácie, napr. skupina Irgun, ktorú viedol Menachem Begin.