Hospodárska integrácia vyspelých trhových ekonomík

V bipolárne rozdelenom svete stáli proti sebe dva ekonomické systémy. Socialistický - s poštátnenými výrobnými prostriedkami, bez trhových mechanizmov, ktoré nahradilo centrálne plánovanie v rukách komunistov. Líberálno-demokratický - s existenciou súkromného vlastníctva a trhovej ekonomiky opierajúcej sa o rešpektovanie ľudských a občianskych práv.
Silné ľavicové hnutie po 2. svetovej vojne presadilo znižovanie sociálnych rozdielov v spoločnosti a zabezpečenie minimálnej životnej úrovne aj v štátoch s trhovou ekonomikou. Niekedy sa v tejto súvislosti hovorí aj o socíálno-trho-vom hospodárstve.
USA Marshallovým plánom pomohli prekonať západoeurópskym krajinám hospodársku traumu po 2. svetovej vojne. Od 50. rokov sa tieto štáty začali hospodársky rozvíjať. V prípade porazeného Nemecka sa často hovorí o „hospodárskom zázraku". Rozvoj bol podmienený treťou priemyselnou revolúciou, ktorá sa často nazýva aj počítačovou. Sprievodným znakôŕnTychto zmien bola elektronizací a a vznik automatizovaných systémov riadenia. Výroba sa modernizovala a racionalizovala. Rast priemyselnej výroby ovplyvnila aj zbrojárska konjunktúra v súvislosti so studenou vojnou. Postupne sa prejavila väčšia životaschopnosť liberálno-demokratických systémov a trhového hospodárstva. Krajiny východného bloku začali hospodársky zaostávať. Po 2. svetovej vojne západoeurópske štáty s podporou USA oprášili staronovú myšlienku hospodárskeho a politického zjednotenia Európy. Dôležitá bola potreba vytvoriť silnú Európu, schopnú vzdorovať tlaku sovietskeho bloku. Každá krajina však mala vlastné predstavy o tom, ako by mala zjednotená Európa vyzerať. Postavenie Nemecka v povojnovej Európe bolo dlho najspornej-ším bodom rokovaní. Aj Veľká Británia bola k vytváraniu nadnárodných štruktúr veľmi rezervovaná. Naopak, menšie štáty presadzovali čo najužšiu integráciu na nadnárodnom princípe, čo malo byť zárukou, aby v Európe nedominovali len tri štáty - Spolková republika Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia. USA európsku integráciu podporilLj
2 V integračných procesoch sa presadzovali dve predstavy. Federalistická predpokladala vytváranie nadnárodných integračných štruktúr a uprednostňovala politické zjednotenie ako Spojené štáty európske. Medzivládna koncepcia sa, naopak, usilovala o užšiu spoluprácu jednotlivých vlád, ktoré si mali ponechať svoje právomoci. Rozhodujúcim krokom k integrácii západnej Európy bolo vytvorenie nových vzťahov medzi Francúzskom a Spolkovou republikou Nemecko. Roku 1951 z inidatívy Francúzska vznikla nadnárodná francúzsko-nemecká organizácia Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO), ktorá bola otvorená aj ďalším štátom. Neskôr sa pridalo Belgicko, Holandsko, Luxembursko a Taliansko. Tak vznikla tzv. európska šestka, ktorá sa roku 1958 pretransformovala na Európske hospodárske spoločenstvo (EHS). Súčasne vzniklo Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EUROÄTOM) ESUO. EHS a EUROATOM neskôr vytvorili spoločný Európsky parlament so sídlom v Štrasburgu, do ktorého sú priame voľby, a Európsky súdny dvor so sídlom v Luxemburgu. Proces vytvárania spoločného trhu však trval viac než 10 rokov, lebo jednotlivé členské štáty mali rozdielnu ekonomickú úroveň. Roku 1967 sa EHS stalo Súčasťou Európskeho spoločenstva. Veľká Británia iniciovala vytvorenie druhého integračného zoskupenia - Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO). Ropná kríza roku 1973 však do EHS priviedla aj Veľkú Britániu, Dánsko a Írsko, neskôr Grécko, Španielsko a Portugalsko. Do roku 1993 mali všetky členské štáty postupne odstrániť zostávajúce prekážky brániace voľnému pohybu tovaru, kapitálu, služieb a pracovných síl medzi členmi, čím sa mali vytvoriť nevyhnutné podmienky na podpísanie novej zmluvy o Európskej únii (1.1. 1993).