Politická integrácia západoeuropských štátov

Architekti európskej integrácie predpokladali, že hospodárske zjednocovanie európskych štátov bude sprevádzať aj politické zjednotenie. Čoskoro sa však ukázalo, že riešenie je zložité. Najcitlivejšou ostala otázka národnej suverenity a nezávislosti. Roku 1949 vznikla Rada Európy (FE), ktorej najvyššie orgány Rada ministrov a parlamentné Poradné zhromaždenie prijímajú rozhodnutia na základe jednomyseľnosti, pričom tieto rozhodnutia majú iba formu odporúčaní členským vládam. Dodnes existuje Rada Európy ako medzivládny orgán oddelene od všetkých ostatných európskych integračných štruktúr.
2 Pokusy o politické zjednotenie Európy narážali na otvorenú otázku o ďalšom osude Nemecka. Najmä Francúzsko sa obávalo posilňovania postavenia Nemecka. Iné štáty sa zasa obávali, že bez Veľkej Británie, ktorá sa spočiatku do integrančných procesov nezapájala, sa Francúzsko pokúsi ovládnuť európsku politiku. USA podporovali rovnováhu síl v Európe, preto podporovali aj integráciu. Po podpise Parížskych dohôd roku 1955 získala Spolková republika Nemecko plnú suverenitu a integrovala sa do európskych štruktúr í NATO.
3 Pokrok v otázke politickej integrácie nastal na summite členských štátov EHS v Haagu roku 1969. Politická spolupráca začala prebiehať formou konzultácií na úrovni ministrov zahraničia - 2-krát ročne, z čoho sa neskôr vyvinul Politický výbor. Pre zahraničnopolitické konzultácie sa vžilo označenie Európska politická spolupráca (EPC). V ďalších rokoch sa postupne včleňovala do štruktúry európskeho spoločenstva. Takto sa vytvorili aj v oblasti politickej spolupráce podmienky na vznik Európskej únie.
4 Veľký význam pre integračné ciele Európy mal aj postoj katolíckej cirkvi a II. vatikánskeho koncilu, ktorý začal hľadať prístup k modernému svetu s pokusom obnoviť morálne hodnoty. Prejavilo sa to najmä za pontifikátu pápeža Jána XXIII. a pápeža poľského pôvodu Jána Pavla II.
Pre zjednocovanie Európy bolo dôležité aj obdobie určitého uvoľnenia medzinárodného napätia po páde stalinizmu.V júli 1955 sa konala ženevská schôdza predstaviteľov vlád USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska Tesne predtým získalo plnú suverenitu a trvalú neutralitu Rakúsko, z ktorého sa stiahli okupačné vojská štyroch mocností. Koexistencia umožňovala krajinám východného bloku prístup k novým technológiám a pre vyspelejšie krajiny západného bloku sa zasa otvorili trhy východnej Európy.
Jedným zo základných prvkov v procese uvoľňovania napätia medzi Východom a Západom sa stala kontrola a obmedzenie zbrojenia. Zmluva SALT I podpísaná v Moskve roku 1972 obmedzovala medzikontinentálne balistické strely a predchádzala tak riziku jadrovej vojny. SALT II z roku 1976 však roku 1979 senát Kongresu USA neratifikoval v súvislosti so sovietskou inváziou do Afganistanu. Roku 1968 boli podpísané zmluvy o nešírení jadrových zbraní. V súčasnosti vlastní jadrové zbrane USA, Rusko, Ukrajina, Kazachstan, Francúzsko, Veľká Británia, Čína a India. O výrobu jadrových zbraní sa však usiluje aj severná Kórea, Izrael a Irak.