Počas normalizácie sa len málo ľudí odvážilo vzdorovať režimu. Iniciativy sa ujali umelci i novinári, ktorí tajne rozmnožovali strojom písané diela - samizdaty. Najväčšie možnosti pôsobenia najmä na mladých ľudí mali folkoví hudobníci, ktorí vo svojej „podzemnej" (underground) forme vyjadrovali skutočné pocity z režimu. Príslušníci otvorenej opozície - disentu však boli prenasledovaní a väznení.
Podpísaním dokumentu helsinskej Konferencie o bezpečnosti a spolupráci roku 1975 sa Československo zaviazalo dodržiavať ľudské práva a po prijatí Paktu OSN o ľudských právach sa obidva dokumenty stali súčasťou čs. právneho poriadku. 1. januára 1977 vzniklo občianske združenie Charta 77, ktorého cieľom bolo upozorňovať štátne orgány i medzinárodnú verejnosť na porušovanie ľudských práv v Československu. Chartisti poukazovali najmä na porušovanie občianskych práv, slobody vierovyznania a zanedbávanie ochrany životného prostredia. Prvými hovorcami Charty boli filozof Jan Patočka, politolog Jiří Hájek a dramatik Václav Havel. Na Slovensku v disidentskom hnutí pôsobil filozof a publicista Milan Šimečka. Skupina ochrancov prírody vydala publikáciu kritizujúcu životné prostredie v Bratislave Bratislava nahlas. Po rokoch mlčania aj Alexander Dubček, ktorý však nepatril k žiadnej skupine, formou listov štátnym orgánom žiadal zrušenie normalizačných opatrení. Rozhodujúci význam na Slovensku mal kresťanský disent. Ústrednou postavou v presadzovaní náboženskej slobody bol biskup Ján Chryzostom Korec, právnik Ján Čarnogurský. František Mikloško a iní. Štátna bezpečnosť ich za tieto aktivity, ktoré považovala za „protištátne", prenasledovala a väznila. 3 Po roku 1985 odmietlo československé stranícke vedenie politiku Gorbačo-vovej „prestavby", ktorá v mnohom pripomínala československé reformy z roku 1968. Stranícka špička nechcela presadzovať niečo, čo sama v časoch normalizácie potlačila. V spoločnosti narastalo napätie, nespokojnosť s neutešenou hospodárskou situáciou, z ktorej komunisti nevideli východisko, ak nemalí porušiť základné princípy socialistickej ideológie. Ľudia boli znechutení tým, že nemôžu uplatniť svoje schopnosti a naopak na popredných miestach sedeli neschopní karieristi. Preto sa politická moc odhodlala k niektorým „kozmetickým" nedôsledným zmenám. V decembri 1987 sa namiesto Gustáva Husáka, ktorý vo svojich rukách sústredil všetku moc (prezident republiky, generálny tajomník ÚV KSČ, predseda Ústredného výboru Národného frontu), do vedenia KSČ dostáva Miloš Jakeš. Verejnosť sa však už nedala oklamať. Keď pochopila, že Sovietsky zväz do pomerov v ČSSR zasahovať nebude, začala proti režimu vystupovať otvorenejšie. 25. marca 1988 rozohnala polícia vodnými delami pokojnú demonštráciu veriacich so sviečkam^ Iniciatívy sa chopili študenti, ktorí zorganizovali demonštrácie pri 20. výročí okupácie Československa, pri výročí vzniku republiky 28. októbra i pri výročí upálenia J. Palacha. Brutálne zásahy polície proti demonštrantom vyvrcholili 17. novembra 1989. 50. výročie zásahu nacistických síl proti českým vysokým školám a Medzinárodný deň studentstva si pražskí študenti pripomenuli veľkou demonštráciou, na ktorej bez násilia žiadali demokraciu pre všetkých. Na pokyn straníckych predstaviteľov polícia proti nim na Národní třídě v Prahe brutálne zasiahla. Trpezlivosť národa s vládnou mocou pretiekla, vo väčšine miest vyšli ľudia do ulíc masovo protestovať proti svojvôli moci. Na koordináciu akcií vzniklo v Prahe Občianske fórum na čele s Václavom Havlom. V Bratislave vzniklo združenie Verejnosť proti násiliu. Získavať podporu pracujúcich zo závodov sa podujali študenti i poprední umeld. Rozsah protestných zhromaždení vládnu moc zaskočil. Z funkcie generálneho tajomníka KSČ odstúpil Miloš Jakeš. Manifestácie však pokračovali a vyvrcholili 25. novembra 1989 v Prahe na Letnej. Sem v mrazivom počasí prišlo z celej republiky viac než 750 000 ľudí. Demonštráde prebiehali paralelne aj v Bratislave, moderované dvojicou Milan Kňažko a Ján Budaj Vývoj udalostí podporený generálnym štrajkom priviedol predsedu vlády Ladislava Adamca za rokovací stôl s Obdanskym fórom. Parlament zrušil 30. novembra v ústave zakotvenú vedúcu úlohu komunistickej strany v štáte, ustanovil parlamentnú komisiu na prešetrenie udalostí 17. novembra a vláda podala demisiu. Nový predseda vlády Marián Čalfa zostavil novú vládu, v ktorej už komunisti nemalí prevahu. Predsedom SNR sa stal Rudolf Schuster a predsedom novej slovenskej vlády Milan Čič. Gustáv Husák sa vzdal funkde prezidenta a novým prezidentom sa stal Václav Havel. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu parlamentu -Federálneho zhromaždenia.