Gejza Vámoš: EDITINO OČKO
Editino očko: - rozprávačom je sám autor, ktorý hovorí o príbehu svojej 9 ročnej sestry Edity. Autor hovorí, že ju sám ešte donedávna nepoznal, všimol si ju, až keď mu raz pred odchodom očistila kefou klobúk. V príbehu vystupuje aj ďalšia sestra Macka, ktorá má 14 rokov. Zaujímavé je, že všetci traja súrodenci si navzájom vykajú. Autor tu svoje dve sestry porovnáva. Sú úplne rozdielne. Edita: „Malé, štíhle, filigránske dievčatko. Taká jemná porcelánová figúrka....Jej modré, veľké očká, z čistej, trochu rumennej tváričky, vážne sa dívajú na mňa....“ Edita je stále vážna a stále niečo robí. Ešte aj slúžke vždy zoberie robotu. Tu sa začal o ňu autor hlbšie zaujímať, pozval ju na prechádzku. Znova je vážna. Vraj preto, lebo jej slúžka Mariša sľúbila, že ju naučí štopkať pančuchy a že potom nikdy na to nemá čas. „Editka je hlúpym, hlúpučkým dievčatkom, ešte aj po Mackiných rozumovaniach v nej nieto ani stopy. Edita je ako malé teliatko, samostatného názoru na nič nemá, len na prácu, a je nekonečne dobrodušná a pozorná.“ Edita je teda veľmi šikovná na prácu, ale nechce sa vzdelávať. Je opakom svojej sestry Macky, ktorá stále niečo číta, študuje,... Edita síce pozorne počúva, napr. aj filozofiu, ale vidieť na nej, že ju to nezaujíma. I dobré známky v škole má vraj vďaka svojej milote. Autor je pyšný, že sa môže s Editkou ukazovať, lebo očarí každého. „S nikým nie je dôverná, nik ju nebozkáva a nemazne sa s ňou. Jej vážnosť je niečo samozrejmé a prirodzené.“ Potom je tu autorova úvaha, prečo píše. Nemal žiadneho priateľa, ľudia ho nechápu a písanie ho baví. Toto všetko hovorí akoby Edite. Autor tu kritizuje spoločnosť: „Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, čo si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu vidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.“ Autor hovorí o beznádeji z toho, že nič nemôže zmeniť k lepšiemu. Sníva o tom, ako odíde a bude žiť sám na ostrove bez problémov. A Edita vraj bude jeho asistentkou, Macka tajomníčkou a otec dozorcom na kávových plantážach. Potom autor spomína na to, ako zachránil morča z asistentovej ruky, prisvojil si ho a nazval ho Pištom, lebo veľmi pišťalo. Ale raz v noci Pišta strašne pišťal, uniesla ho cez otvorené okno nejaká mačka, alebo kuna,... Autor schytil revolver a utekal von. Ale Pištu už nenašiel. Aj tu sa vyvíja jeho cit k slabším a zraniteľnejším a potreba ochrany. A tak, keď nemá priateľa Pištu, zostala mu už len Editka. Začal ju učiť po anglicky, ,matematiku,... Editka nevedela počítať, preto si zavolala na pomoc kamarátku. Nejde jej to. Povie: „Och, čert aby vzal tie počty...čo by dala za to, keby som len tie počty nemusela robiť!“ O chvíľu na to jej priateľka zápasila s perom, ktoré sa nedalo otvoriť. Editka sa k nej nahla, pero sa otvorilo, ale v tom namáhaní bola aj sila, ktorá vypichla Editke pravé oko. „Na, už nemusíš tie počty robiť, čert ti pomohol.“ Mariša jej oko umyla v lavóre (ako nejaký kuchynský riad) a Editku odviezli do nemocnice. Autorovi bolo smutno. Editku tam museli nechať na pozorovanie. Prestala plakať, keď jej sľúbili, že na druhý deň za ňou prídu. Autor za ňou smútil ako za Pištom – zašiel k mŕtvemu ramenu Váhu. Na druhý deň, keď idú za Editkou, autor si nevie spomenúť, ako vyzerala s oboma modrými očkami. Pre autora je všetko bezútešné a bezvýchodiskové. Editina tvárička sa zmenila, ale nezmenila sa jej povaha sa nezmenila. Bola veselá. Hovorí: „Nebuďte smutný, nič to, maličkosť. Všetko bude dobre. A nemyslite, že som bola lenivá za ten čas. Sestre som robila pátričky u prevŕtaných zrniek svätojánskeho chleba....“ Dokonca mu odrecitovala i báseň u angličtiny. V závere hovorí Edita: „...pravda som bola dobrá? Všetko bude dobre, áno? Však budem vašou asistentkou a vezmete ma so sebou do Afriky medzi Zulukafrov?“
Moja malá Macka: - Macka je rozprávačova (Tommova) malá, 14 ročná priateľka. „V ten deň mala práve 14 rokov, tri mesiace a sedem dní. Je to modrooké, bucľaté dievčatko s nakrátko pristrihnutými plavými vláskami. Má také krásne modré oči....“ Volá sa Margaréta, ale on ju oslovuje Macka. Macka mu dôverovala, mala ho veľmi rada. Zbožňovala ho. Raz mu hovorila, ako jej priateľky doniesli do školy knihu, roztrhali ju a každej z nich rozdali pár stránok – Boccacio. Sú to pre ňu nevkusné a hlúpe verše. Potom hovorí o tom, ako ich triedna pokladníčka spreneverila peniaze a kúpila si za ne hlúpe plagáty, napr. Harryho Piela a potom ich bozkávala, obzerala,...Macka sa ho pýta, či aj chlapci sú takí. Odpovie jej, že áno. Hovorí jej o dobrej výchove, šľachetnosti,....Potom mu ona hovorí, ako chodia susedia za ich slúžkou, keď rodičia nie sú doma. On jej povie, že je z toho pohoršený a on by to nerobil. Nakoniec ho ale Macka pristihne, ako pobozkal v kríkoch mladú Alicu. On vidí, že to videla, beží za ňou, pýta sa, čo jej je. On odpovedá: „Nič, vy vyšší človek.“ Potom sa ozval Alicin hlas: „What is it there, Tommy; I say, come here!“ A Tommy odpovedá: „Idem už, idem!“
Diabol a Diabolo: - hrá sa opera „Diabol sa baví“. Vonku okolo platanu sa hrali malé dievčatká. Zjavil sa Lucifer – Diabol sa chce baviť. Odlákal deti, aby sa išli pozrieť preč, na medveďa, a on zatiaľ rozpráva ich mladým matkám, ako aj ony boli také mladé, milé, ale ako sa potom na rozkaz rodičov vydali, mali tieto deti, ktoré už od malička pozorujú a urobia s nimi to, čo ich rodičia, no a ich záujmom je len sedieť, klebetiť, ohovárať,... Hovorí to i Margitke, Editke, Irenke,... Nazve ich kvočkami. Čím sú staršie, tým je ich rola ošklivejšia.
Holčička: - rozprávač rozpráva, ako keď bol malý, babka mu povedala, že keď nemá šťastie v hre, bude ho mať v láske. V dospelosti teda na to čaká. Obdivuje holčičky, ale ani jedna neprejaví záujem. Chodí do pekárne, kde predáva mladá pekárova dcéra a jej malá sestra. Mladá pekárka sa mu páči, ale ona nim opovrhuje, lebo vidí, ako je oblečený. On si pomyslí, akú úctu by k nemu mala, keby ju napríklad operoval. Potom neskôr ju vidí s nejakým mladým chlapcom (Pepíkom), ktorému ona niečo pošepká a potom sa na ňom smejú.
Paranoik: - na začiatku je venovanie: „Tebe to píše, Otecko, na svoje dvadsiate narodeniny,...Tvoj podarený potomok.“ Do ordinácie privedú pacienta – hlavnú postavu, o ktorom si myslia, že je blázon. Ale on svoje konanie odôvodňuje (napr. prečo nemá rád rodičov, prečo bol spokojný, keď mu umrela matka,...). Vraj keď bol mladší, bol v noci vonku. Jeho otec si myslel, že po nociach zvádzal ženy. Tak ho zobral otec na dermatologickú kliniku, šli ku doktorovi a otec chcel, aby mu doktor ukázal, aké choroby (pohlavné) sú následkom takýchto prehýrených nocí. Ale žiadny vhodný príklad nenašli, tak išli na iné oddelenie, ale ani tam nič. Potom hovorí, ako ho rodičia zhodili pred návštevou, keď dostal na vysvedčení štvorku. Vraj je darebák, idiot, zbili ho...Hovorí, že je ich syn, tak keď je on idiot, tak po kom to teda je. Raz ho kamarát zobral tajne na prednášku do pitevne. Na dverách bolo napísané: „Prednášky podľa zásoby materiálu.“ Potom tu vidí pitvy samých mladých ľudí – samovraždy. Potom sa prechádzal po ulici a všímal si mladých ľudí. Povedal si, že to je ten „materiál“, ktorý bude onedlho v pitevniach. Človek = materiál. Potom rozmýšľa, načo ľudia rodia deti, keď aj tak človek umrie. Aj mladý – napr. v Afrike, Číne, Indii,...na choroby, alebo sa človek sám zavraždí, alebo sa ľudia vraždia medzi sebou. Hovorí sa, že sa rodičia „milovali“, keď stvorili potomka, ale ako milovali, keď sa potom k nemu takto správajú. Nemal rád ani matku, lebo ho len odstrkovala, zhadzovala a od nej sa naučil nadávky – bolo to jeho dedičstvo od nej. Vraj veľakrát ľutovala, že on existuje, ale jeho sa nepýtala, či chcel, aby ho porodila. Raz pripomínal tieto veci svojmu otcovi, ktorý mu na to povedal: „Nuž, obes sa, syn môj drahý, keď sa ti ten život nepáči.“ Rozprávačove reči považujú za nezmyselné. Z prednášky vyjdú dvaja mladí ľudia a túlia sa k sebe = začiatok ...milovanie, deti,problémy,...
Luciferove rozmary: - Lucifer sa vybral na zem, lebo chcel urobiť
psychoanalýzu. Vidí dvoch mladých ľudí – Alex a Vera. Alex je do Very
zamilovaný, ale ona ho má rada ako svojho brata, ktorý jej umrel. On ju chce
objať, no ona sa vytrhne. Prestanú sa stretávať. On len blúdi. Raz ide okolo
Verinho domu, lebo sa rozhodol, že za ňou pôjde. Ona je už ale v záhrade
s akýmsi dôstojníkom, s ktorým sa objíma a bozkáva. A to
bol u nich dôstojník asi len tretí raz. Alex sa chce Vere pomstiť napriek,
a tak zbalí ich slúžku. A Lucifer sa z toho tešil.
Tri gardedámy:
Maryla: - Maryla bola žena, ktorú nikto nepoznal. Ani tí najpovolanejší. Rozprávač ju chcel a tak ju raz oslovil. Ona mu povedala, že o tri dni odchádza. On to využil, chodil s ňou von a všeličo jej rozprával. O tom, ako s Ctiborom spievali s kameňmi v ústach (ako Demostenes), o mačke Micke a psovi Luxovi, ako mačku neznášal, lebo mu ju mama dávala za príklad, aká je vždy čistá,.... Maryla nakoniec odcestovala domov a jemu nenechala nič ani na pamiatku.
Dvadsiaty máj: - Dobrý chlapec chcel mať svoj dvadsiaty máj nejaký vzrušujúci, lebo doteraz nič zaujímavého neprežil. Nerobil zle, mal dobré známky, bol vzorný,...Vo svoj dvadsiaty máj sa stretol so slečnou, ktorá ho pobozkala na ústa. On sa urazil a ona mu povedala, že je somár. On si uvedomil, že prežil dvadsať májov a ešte nič pozoruhodného sa v jeho živote neudialo. A tak začal robiť výtržníctva – chcel zbiť policajta,... Ale on bol spokojný: „Staroba moja, nebudeš bezfarebná, nesmieš byť bezútešná!“
Za Diogenovým lampášom: - Diogenes prišiel do mesta a tu videl len necieľavedomých, povrchných ľudí, ktorých nezaujímalo nič duchovné, nič vyššie. V meste bol len jeden taký, a toho považovali za blázna. Diogenes teda z mesta odišiel.
Atómy Boha: - rôzne bacily a vírusy sa považujú za atómy Boha. Tešia sa, keď sa človek zdokonalí a počet ich druhov môže tiež stúpať. Lenže potom človek nachádza proti nim rôzne protilátky. Nakoniec si uvedomia, že človek sa zabíja aj sám, keď vymýšľa rôzne zbrane, bomby,...
Študentská láska
Horúce popoludnie
Hypochonder: - rozprávač poučuje hypochondra, ako sa má chovať. Vraj aj nevkusne oblečený človek keď príde do spoločnosti a chová sa sebavedome, tak aj spoločnosť si ho váži. Ale keby takýto človek prišiel do spoločnosti a chová sa bojazlivo a utiahnuto, spoločnosť ho považuje za divného, blázna,...Človek nie je taký, ako vyzerá navonok, ale taký, ako sa vie správať, ovládať,...aký je vo svojom vnútri.