Karel Poláček (1892 – 1944) –  sa narodil ako syn obchodníka  v Rychnově nad Kněžnou a umrel pravdepodobne v koncentračnom tábore Gleiwitz.

Doba, v ktorej žil, priniesla so sebou kruté podmienky a pravidlá, ktoré autorovi – ako Židovi – život vôbec neuľahčovali.

 

     V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia neustále silnel útlak. Už v prvej fáze boli z knižníc a kníhkupectiev  vylúčené diela židovských autorov. Samozrejme, židovskí autori nesmeli vôbec publikovať.

Útok smeroval aj na ďalšie inštitúcie, predovšetkým na školstvo. Vysoké školy boli uzatvorené a počet stredných škôl sa neustále zmenšoval. Niektoré predmety sa učili iba v nemčine a okrem toho bolo predpísané, koľko percent študentov musí na maturitách prepadnúť. Do stredných škôl sa prijímali len deti, ktoré boli „rasovo vyhovujúce“.

Rozhlas bol dvojjazyčný, a v dennej tlači, ktorá bola ostro cenzurovaná a obmedzovaná, sa nesmeli používať mená ako napríklad Viedeň, ale Wien, atď...  V Čechách boli obmedzované  české divadelné predstavenia a niektoré budovy boli Čechom úplne odobraté.

Takéto podmienky si vynútili, že sa nevydávalo to, čím národ skutočne žil. Literatúra nemohla byť obrazom skutočného života. Preto v literatúre tejto doby nachádzame množstvá inotajov.

Pomerne najviac slobody mala literatúra zaoberajúca sa vnútorným životom človeka a zároveň bola najmenej nebezpečná vládnucemu fašizmu, pretože viedla k izolácii jedinca.

 

Karel Poláček bol predovšetkým známy ako humorista, prozaik a žurnalista (pracoval v pražskej redakcii Lidových novin). Je predstaviteľom hlavne českej humoristickej literatúry. Jeho prvotinou je dielo Povídky pana Kočkodana (1922). Autor sa najčastejšie sústreďuje na život malomeštiackej spoločnosti, a to hlavne jej nedostatkov  (Mariáš a jiné živnosti - 1924). Dokáže sa vžiť do samotných postáv - či už to je nóbl človek alebo len obyčajný chudák. No nedokáže sa o nich vyjadrovať s krutou aroganciou, či bezcitnosťou. Berie  život okolo seba taký, aký je. S humorom, úsmevom, nadhľadom, ba niekedy aj s iróniou. Toto všetko môžeme nájsť napríklad v dielach Okresní město (1936), Vyprodáno (1939),...

Autorovi nie je vzdialená ani problematika vojenská, s ktorou sa stretávame v dielach Hrdinové táhnou do boje (1936) a Podzemní město (1937). Posledne uvedená románová

 tetralógia (Okresní město, Vyprodáno, Hrdinové táhnou do boje, Podzemní město) patrí k jeho životnému dielu.

K dielam so židovskou tematikou zaraďujeme diela Se žlutou hvězdou (1943), )Židovské anekdoty (1933).

K tvorbe K. Poláčka patrí aj: Hostinec u Kamenného Stolu (1941), Edudant a Francimor (1933), Muži v ofsajdu (1931),...

Autorove diela sú pozoruhodné jeho znalosťou ľudí – ľudských charakterov, osudov a názorov. Svojich hrdinov necháva žiť s vyrovnanosťou, kľudom,...aj napriek ťažkým časom týchto rokov.

 

Dielo BYLO NÁS PĚT (1939) vychádza posmrtne v roku 1946.  Ide o lyrický humorný príbeh  o detstve chlapcov žijúcich v jeho rodnom meste – Rychnově. Hlavnou Postavou je Peter Bajza, pohľadom ktorého sa autor rozhliada po svojom rodnom meste a ľuďoch v ňom žijúcich. Nie je to pohľad dospelého, zrelého človeka, ale pohľad malého nezbedného chlapca, ktorý  sa na svet pozerá svojským, detským  spôsobom. Dalo by sa povedať, že do postavy Petra sa vžil samotný autor. Zaujímavosťou je, že dielo aj napriek tomu že je písané rukou dospelého človeka, je rozprávané ústami dieťaťa. Jednoducho a laicky štylizované vety vytvárajú dojem, akoby dielo bolo písané desaťročným chlapcom: „Všem se to líbilo a každý to dělal po mně a Venda Štěpánek to taky dělal po mně, ačkoli nemá z toho ještě rozum.“

Peter Bajza je síce dieťaťom, ale je zaujímavé, ako dokáže rozlišovať a posudzovať rôzne ľudské charaktery. Je známe, že dieťa povie vždy to, čo si myslí. Vidíme to na jeho názore na rodinu Vařekových: „Strejda je lakomý, teta Vařeková je lakomá. Ona se nazývá Emilie. Nikomu nic nedají.“  Nesnaží sa obkľukami naznačiť ich charakter, ale povie priamo svoj názor.

 Peter žije v rodine, ktorá by sa dala zaradiť do strednej vrstvy, keďže jeho otec je obchodníkom. Medzi svojimi kamarátmi však nerobí rozdiely. Dokáže sa prispôsobiť ako „Zilvarovi z chudobinca“ tak aj bohatému chlapcovi „Otakárkovi Soumarovi“.

Celé dielo vytvára spleť rôznych príbehov – dobrodružstiev a zážitkov, ktoré chlapci spolu zažívajú. Mnohokrát to nie sú len nevinné schovávačky, či naháňačky, ale aj nevinne vymyslené hry, ktoré sa často mohli skončiť tragédiou. Dobrý úmysel mal  v tomto prípade aj Antonín Bejval, keď vymyslel hru „Palič ceciliánskeho mesta Mostravy“, ktorú sa chlapci hrali na poli.  Neuvažovali o tom, čo všetko sa môže stať, keď vypukne požiar. Zaujímala ich samotná hra, v ktorej požiar mal hrať hlavnú úlohu.

Aj na takomto príklade si môžeme všimnúť autorovu spätosť s detstvom. Pretože nie každý sa dokáže spätne, aspoň v mysli, vrátiť do detských čias a takto dôveryhodne opísať myslenie a konanie malého dieťaťa. Preto mnohí osud Karola Poláčka porovnávajú s osudom Boženy Němcovej, ktorá sa tiež v najťažších chvíľach svojho života vrátila do detstva a nedopustila, aby ju v Babičke ovplyvnila a ohrozila disharmónia .

Autorovo detské myslenie pociťujeme v „rôznych odpočúvaných“ klišé, kedy Peter vyjadruje svoje názory na ľudí blízkych i tých, ktorí mu k srdcu veľmi neprirástli.

Napríklad aj v prípade svojich kamarátov, s ktorými pri  „vystrájaní“ neraz prišiel do sporu  a „někdy s nimi mluvil, jindy zase ne“, poprípade, ako hovoril Éda Kemlink: „Vy jste mne naváděli a já to na vás řeknu.“.

Zaujímavosťou diela je aj množstvo postáv, z ktorých každá má svoj osobitý charakter. Či už ide o postavy mužské alebo o postavy ženské. Mňa najviac zaujal  „pan Fajst“ – „On je úředník na odpočinku, nemá co dělat a proto se do všeho plete. Nejvíce si všímá školní mládeže, které vytýká různé nezdoby.“ Je predstaviteľom staršej generácie, ktorá si myslí, že vždy musí mať pravdu. Vyznieva to však komicky a častokrát si svojou zásadovosťou vysluhuje  u detí posmech a rôzne prezývky. Komická je i postava Petrovho brata Ladislava, ktorého zmenil „veľký“ svet a myslí si, že doma  je všetko zastaralé a nemoderné.

Neodmysliteľnou súčasťou Petrovho života sú tri ženské postavy. Maminka predstavuje bytosť kľudnú, milujúcu a starostlivú, ktorá sa vie povzniesť sa nad mnohými vecami. Slúžka Kristína („Rampepurda rampepurďácká“), opak domácej panej,  bláznivosťou, neposednosťou a papuľnatosťou dokazuje svoju nezrelosť. Peter ju však má rád aj napriek tomu, že sú v neustálom spore. Snáď najbližšou ženskou postavou v diele je mu Eva Svobodová, aj keď si to Peter sám nepripúšťa. Prežijú spolu rôzne dobrodružstvá a čitateľ si môže všimnúť začínajúcu sa detskú lásku. Aj tieto postavy sú dôkazom toho, že K. Poláček poznal rôzne ľudské vlastnosti a dokázal vytvárať veľké množstvá rozporuplných charakterov.

Dielo Bylo nás pět nesvedčí len o autorovej „detskej hravosti“, ale presviedča nás aj o jeho obrovskej fantázii a schopnosti vžiť sa do akejkoľvek situácie. Mňa zaujalo prepojenie skutočnosti a Petrovej fantázie do jedného celku. Je zaujímavé, ako autor dokázal využiť Petrovu chorobu na rozvinutie akoby ďalšieho príbehu, odohrávajúceho sa v Indii. Samotné návraty Petra z horúčkového stavu do skutočného života spolu splývajú a vytvárajú jednu súčasť.

Myslím si, že príbeh rychnovských chlapcov, ich dobrodružstiev a problémov dokáže každého čitateľa aspoň na chvíľu vrátiť do svojho detstva a zaspomínať si na časy, kedy sa nám aj veľké problémy zdali malými.