Krásna Karolína, ktorá za čias Napoleona ako plukovník na vojne slúžila
Pekná Karolína sa narodila v roku 1781 vo Frankfurte nad Mohanom. Jej otec bol učiteľom francúzskeho jazyka. Nešetriac času ani námahy, všemožne sa vynasnažil svoje dieťa nábožne a ku všetkému dobrému vychovať.
Túto svoju jedinú dcéru vychoval a naučil ju čítať, písať, počítať ako aj ostatné práce pre ženu sa hodiace tak náležite, že za svoje schopnosti a cnosti od každého rozumného človeka pochvalu získala.
Po niekoľkých mesiacoch zastihlo ju nešťastie. Stratila svoju matku, ktorú ako svoju najvernejšiu podporu, a manžel ako svoju najdrahšiu chorú manželku dlho a bolestne oplakávali. Jej milý otec dal Karolínke všestrannú prácu, aby svoju jedinú dcérku všetkému naučiť mohol, čo by jej niekedy veľmi prospelo, pretože pre krásu svojho tela sa nazývala krásnou Karolínkou. Skoro ju však stretlo druhé nešťastie. Ešte v jej útlom veku umrel jej otec, a ona zostala osirelá a opustená od všetkých svojich najvernejších priateľov, nemajúc ničoho, ani majetku. Jedine vážnosť dobrých ľudí a viera v Boha a jeho milosť tešila úbohú Karolínku. Ležiac na smrteľnej posteli, prehovoril k nej otec polomŕtvym hlasom: „Vidíš, úbožiatko, dcéra moja premilá! Blíži sa hodina rozlúčenia s tebou a Boh môj ma čoskoro povolá k sebe. Už skoro mi zatisneš moje umierajúce oči. No spomeň si často na mňa vo svojej modlitbe, boj sa Boha a pamätaj na otcovské ponaučovania, ktoré som ti vštepil do tvojho mladého srdca. Nezabudni na matku, ktorá mnoho pre teba urobila, všetko na teba vynaložila. A teraz, dcéra moja roztomilá, maj sa dobre. Boh ťa opatruj na tvojich cestách. Modli sa za svojich rodičov a pamätaj na Božie prikázania. Prijmi moje posledné požehnanie.“- a tak aj skonal.
Každé dobré dieťa si môže predstaviť, aká bolestná bola pre Karolínku smrť drahého otca. I stokrát ešte bozkávala jeho mŕtve telo. Úbohá, osirelá dcéra zvolala: „Bože, čo mám teraz robiť? Odrazu som od milých rodičov opustená! Bože,“ –hovorila, „teraz nemám žiadneho na svete, než teba. Otče dobrý na výsostiach, lebo ty si tiež otcom opustených, chudobných sirotiek, maj o mňa starosť! Ty vidíš moju biedu. Hľaď na svoju úbohú dcéru, pomôž mi z mojej núdze a náreku!“ Do pohrebu svojho otca nemala Karolínka na mysli nič iného, len ísť niekam do služby, čo sa jej nezdalo nijako obtiažne, pretože odjakživa bola zvyknutá práci a denným povinnostiam. Keďže však hneď nikde inde nedostala miesto, musela ísť do služby do jedného hostinca v Strassburgu, kde svoju prácu verne, bedlivo a rozšafne vykonávala. Tri roky slúžila v tomto hostinci, milovaná a chválená pre svoju cnosť a krásu.
Oproti tomuto hostincu býval veľmi bohatý kupec, ktorý s najväčšou úctivosťou divil sa cnosti a kráse tohto dievčaťa, a srdečne ju miloval. Dobrý Viliam - tak sa volal onen kupec - mal tiež denne príležitosť vzhliadnuť Karolínku, pretože každý deň k nemu prichádzala všeličo nakúpiť. Viliamova láska ku Karolínke roznecovala sa v jeho srdci deň odo dňa silnejšie. Kedykoľvek ju videl, vždy vo svojom srdci plnom lásky obdivoval jej krásu a jej cnosti.
Konečne si umienil vziať Karolínku za svoju manželku. Rozhodol sa zveriť svoj úmysel svojim rodičom. I pri vhodnej príležitosti im hovorí: „Milí rodičia! Podľa vašej vôle sa mám už dávno oženiť. Chcem poslúchnuť vašu vôľu a vziať si za manželku Karolínku!“ Rodičia s radosťou povolili a s potešením pochválili mu jeho lásku. Doposiaľ ale nevedela o tom všetkom Karolínka ani slova. V jeden letný večer, keď zas Karolínka prišla po niečo do obchodu, poprosil ju Viliam úctivo, aby chvíľku počkala, že jej chce niečo povedať. Celá sa začervenala, úbožiatko, a nechcela Viliamovým slovám dôverovať. Všade bol však známy svojou poctivosťou a vážnosťou a preto prekonala svoj strach a nedôveru a očakávala, čo jej chce Viliam povedať. „Karolínka,“- hovoril Viliam, „už dávno som pozoroval vašu šikovnosť, vašu cnosť a váš počestný život, vašu krásu a pokoru. Moji rodičia by vás radi mali za svoju nevestu. Ja ale vám chcem najskôr vyjadriť svoju horlivú lásku. Vidím, že len s vami môžem byť šťastný. Chcete teda, Karolínka prehodná, kráčať so mnou cestu života? Pretože moje srdce i moja ruka vám podrobená, chce slúžiť iba vám.“
Karolínka užasla a onemela. Po chvíľke ale spanilým hlasom pýtala sa Viliama, či tie slová pochádzajú z jeho srdca, hovoriac: „Šľachetný Viliam, keďže som chudobné dievča, tak si nemyslím a nedúfam, že by ste ma mienil podviesť. Ale aj chudobné dievča rozumie žartu!“
„Vôbec.“ - odpovedal Viliam. „Za svitu tohoto krásneho mesiaca prisahám vám, rozmilá Karolínka! A pre pána Boha prosím vás, dôverujte týmto mojim slovám, že si z mojej lásky k vám nerobím žiadne žarty. Moja vôľa je i pravdivá vôľa mojich rodičov, aby som sa vás vynasnažil za svoju manželku vyprosiť.“
„Milý Viliam!“ -odpovedala ona. „Vy viete o mojom biednom stave, je vám známa moja chudoba a moja osirelosť i moja strata všetkých dobrých priateľov. Všetko to mi padá na srdce a vidím svoju nemožnosť, nemajúc nikoho na svete okrem Otca nebeského! Ako by som si mohla pomyslieť, že vy by ste si ma naozaj chceli vziať za svoju manželku? Chudoba a bohatstvo sa nikdy nezlučujú, dobrý Viliam! Vyvoľte si dievča, ktoré vám je rovné, nie však tak chudobné, ako som ja.“
Viliam si stiahol z prsta prsteň a podal ho Karolínke s týmito slovami: „Tu je dôkaz, že vás verne milujem!“ A potom jej dal zlatú retiazku okrášlenú drahými kameňmi, hovoriac: „Toto bude znamením nášho zväzku.“
Ó, aký prúd plný lásky polial líce, prelial srdce Karolínky, keď sa naraz videla tak prešťastnou.
„Predobrý Viliam, ak teda nežartujete,“ –hovorí Karolínka, „a chcete skutočne urobiť šťastným chudobné dievča, vynasnažím sa teda všemožne jednať po vašej vôli. Nemajúc ale pre vás žiadny iný darček, podávam vám svoje srdce. Srdce šľachetné a nevinné, preplnené vernou láskou vám sa otvára a pre vás vždy a naveky biť bude!“
Po krátkom tichu si podali ruky a svit mesiaca bol svedkom týmto dvom verne sa milujúcim ľuďom.
Skôr, než prešli tri mesiace, žili obaja v blaženosti tak, že Viliam často hovorieval, že so svojou manželkou žije ako v nebi. Karolínka sa starala o domáce hospodárstvo v prospech svojho manžela a jeho obchodu. A teda nielen dobrí ľudia, ale i sám Boh mal nad nimi radosť, hojne požehnávajúc ich prácu a všetky diela.
Po dvoch rokoch, ktoré im uplynuli ako hodina, prišiel Viliam kvôli nejakému svojmu obchodnému jednaniu do hostinca, kde Karolínka kedysi slúžila. Medzi rozhovorom spýtal sa ho naraz hostinský, ako že je so svojou manželkou spokojný.
„Bohu vďaka!“ -odpovedal Viliam. „Lebo mám manželku, ktorá je pravým anjelom. Vernú, pracovitú, bohabojnú a láskavú.“
„Ha ha!“ – povedal hostinský. „V dievčati, ktoré tak dlho slúžilo vo verejnom hostinci a potom sa tak naraz vrhlo do rúk mladého muža, nedá sa mnoho vernosti očakávať.“
Viliam ale celý rozhnevaný odpovedal: „Žiadny smrteľník na zemi nie je v postavení zmariť vernosť mojej manželky!“
„No!“ – povedal na to hostinský: „Vsadil by som sa s vami o svoj celý majetok, že za štrnásť dní si dokážem vziať lásku vašej manželky tak, ako ste ju užívali vy sám. Ženským veľa netreba. Sú podvodné a ľahko omámiteľné!“
„Dobre.“ – povedal Viliam. „Ak budete schopný zviesť moju manželku a urobiť ju nevernou, dám vám celý svoj majetok.“
Stávka sa medzi nimi uzavrela. Poslali i pre jedného prvého pisára, ktorý túto zmluvu musel spísať na papier a právne potvrdiť. Teraz musel Viliam na štrnásť dní odísť. Jeho manželke sa po radnom služobníkovi odkázalo, že jej pán manžel bol z dôležitej príčiny poslaný na štrnásťdňovú cestu.
Pre Karolínku bola táto správa podivná, pretože nevedela, prečo by sa bol Viliam bez jej vedomia dal na takú dlhú cestu. Tešila a radovala sa teda srdečne každý deň na návrat svojho milovaného manžela. Nemajúc nikoho pri sebe, len svoju slúžku, mladé dievča, skracovala si čas s ňou túžiac po svojom premilom manželovi.