Neomeškajúc sa ani o jeden deň, prišiel hostinský hneď v prvý večer ku Karolínke, ktorá ho so všetkou dôverčivosťou privítala. Nemysliac na nič zlého, nechala ho vkročiť do svojej izbietky. Vypytoval sa jej hostinský, kde má svojho pána manžela, tváriac sa, akoby o ničom nevedel. I ľahko spozoroval, že Karolínka o ich dohode nevie ani slova.
Každý pozorný čitateľ si ľahko domyslí, že hostinský vynaložil všemožné úsilie na to, aby dobrú manželku mohol zviesť z pravej cesty, len aby dosiahol svoj cieľ. Ale i pri jeho úliznosti a prívetivosti sa mu jeho ošemetné vynasnažovanie nepodarilo. Karolínkina vernosť a láska sa nedala oklamať. Už prichádzal desiaty deň, a podvodník ešte nedosiahol ani najmenej. Verná kupcová zostala vždy rovnaká. Prívetivá a zdvorilá, o to ale prísnejšia proti každému hanebnému slovu hostinského. Tomuto ale začalo byť ťažko okolo srdca. Nevedel si rady ani pomoci. Dvanásty deň konečne, vďaka špehovi, vysliedil, že kupcová pred hodnou chvíľou niekam odišla a tak skoro sa ani nevráti. Vtedy rýchlo bez najmenšieho meškania vkĺzol do domu a lichotil Karolínkinej slúžke. Prisľúbil jej päťdesiat zlatých v striebre, troje nové šaty a pätoro hodvábnych šatiek, ak ho len na jednu noc vpustí do izbietky, kde spáva pani kupcová. Slúžka plná radosti, ľahko privolila. Vedomá si podvodu hovorí: „Milý pane! Na noc to najľahšie, lebo moja pani je dnes niekam pozvaná a príde až tak okolo deviatej hodine domov. Zatiaľ sa môžete pod posteľ mojej pani schovať.“ „Tak dobre.“ – povedal hostinský. „Pozajtra dostaneš svoju odmenu.“ – a odišiel.
Dievča sa radovalo z daru, ktorý jej hostinský sľúbil. Vyskúmala od svojej pani na minútu presne, kedy mieni prísť domov. Pani odišla a večer prišiel ukradomky hostinský. O deviatej hodine vliezol pod posteľ, v ktorej Karolínka spávala. Pani prišla, a nič zlého netušiac, vyzliekla sa sama z vrchných šatov až na košeľu, ktorú si napokon tiež prezliekla s nočnou košeľou. Pritom hostinský zaznamenal na jej ľavej nohe čierny fliačik – pehu. Karolínka si zo svojho prsta stiahla prsteň a pobozkala ho hovoriac: „Kde asi môj drahý, milý Viliam dnes je. Ach! Nech ho môžem objať a pobozkať jeho líce.“ Tým istým spôsobom vzala zlatú retiazku a položila ju na stolík. Zhasla svetlo, vliezla do postele a spala.
Len čo ohavný bezbožník počul nevinnú Karolínku pokojne a tvrdo spať, vzal prsteň a retiazku a rýchlo vykĺzol z domu. Plný radosti z toho prekliateho podvodu a svojím čiernym svedomím, uložil sa na svoje lôžko. Už nadišiel štrnásty deň, deň Karolínkinho nešťastia.
K večeru príde Viliam ostrým krokom priamo do hostinca, aby sa dozvedel, ako to dopadlo so stávkou. „Nepovedal som, „ – hovoril hostinský, „že lásku vašej pani manželky si užijem čo najlepšie? Tu vidíte prsteň a retiazku, čo mi darovala na pamiatku. Ak mi nechcete veriť, že som si s ňou lahodil, tak vedzte, že na ľavej nohe má pehu veľkosti šošovice.“
Viliam, plný zlosti a zúrivosti, nemohol povedať ani slova. Odobral sa rýchlo domov, kde bez všetkého bozkávania a privítania celý rozhnevaný, rozkázal hrubým hlasom svojej manželke, aby sa rýchlo obliekala. Že sú pozvaní k jednému dobrému priateľovi a nemá sa zdráhať, ale oblieka sa bez všetkého vyhovárania.
Celá zdesená nevedela úbohá Karolínka, čo má znamenať manželova ľahostajnosť. Nemysliac však na nič zlého, poslúchla rozkaz a išla sa obliekať. Zatiaľ Viliam nabil dve pištole a zastrčil si ich do vrecka na kabáte.
Keď bola Karolínka oblečená a prichystaná k obeti, vkročili obidvaja do kočiaru a išli rýchlo po ceste až do jedného lesa, nepovediac si ani slova. Tu prišli na rázcestie k jednému osekanému stromu, kde Viliam začal hovoriť: „Karolínka! Komu so prisahala lásku a vernosť!“ „Podivná otázka.“ - odpovedala Karolínka. „Tebe, drahý Viliam! Len tebe som prisahala svoju lásku a vernosť a túto som i čo najpevnejšie dodržala.“ Medzi týmito slovami zliezli z kočiaru, pohoniča nechali ísť ďalej a posadili sa k tomu tu osamote stojacemu stromu. Opäť sa Viliam pýtal, či mu vždy bola verná. A Karolínka opäť prisahala, že bola a je, a večne verná bude len jemu. „Ty klameš!“ A už spustil Viliam jednu pištoľ, namierenú do Karolínkinho srdca. Ale zlyhala mu. Zhurta natiahol kohútik a znova spustil. Ale rana nešla von – Karolína uvidiac, čo s ňou Viliam mieni, omdlela. Viliam zbadal, že je nemožné, aby Karolínku zastrelil. Vytiahol z tašky mešec plný peňazí a hodil jej ho do lona hovoriac: „Vyvoľ si jednu z týchto ciest, ale neopováž sa, neverná duša, dať na cestu do Strassburgu, ak nechceš na seba uvrhnúť hanbu a opovrhnutie!“ S týmito slovami ušiel Viliam po ľavej ceste od svojej nevinnej manželky. Zanechajúc celý svoj majetok podvodníkovi a bezbožnému hostinskému, dal sa vo svojom zúfalstve na vojnu.
Karolínka polomŕtva vypočula si ortieľ z úst svojho láskavého manžela. Nadarmo volala meno predrahého, oklamaného Viliama. „Bože na nebesiach, ja som nevinná! Ty sám najlepšie vieš, že moja láska a vernosť srdca zostala neporušená.“ Ale Viliam už bol ďaleko a nepočul nárek svojej nevinnej manželky. Karolínka dlho rozmýšľala, čo robiť, kam sa uchýliť. Komu sa má zveriť? Rozhodla sa všetko poručiť Bohu a neustále ho volajúc, vykročila na cestu napravo, do hlbokého lesa vedúcu. Musela tu stráviť prvú noc. Ráno kráčajúc ďalej, prišla do mesta Hollandského, Herzogebus nazvaného, kde si kúpila mužské šaty a svoje ženské vyzliekla, aby tak ľahšie ušla prenasledovaniu a mohla zostať vernou svojmu Viliamovi.
V prvom meste, do ktorého potom prišla, ležalo Dragonovo vojsko. Skoro sa zoznámila s vojskom, ktoré sa chystalo na vojnu a práve verbovalo. A tak sa stalo, že i ona, ako krásny mladík, bola prijatá na vojnu a predstavená vodcovi, so sľubom, že si sama zaobstará a kúpi šatstvo.
Bol to vodca Destamuwiel, ktorý si tohto nováčika obľúbil a odporučil rotmajstrovi. So všetkým, čo k dobrému dragonovi patrí, učila sa Karolínka usilovne a pozorne vojenskej službe. Čistá a poriadna nielen vo svojom odeve, ale pozorná a starostlivá i na kone, dosiahla skoro vážnosť a obľubu svojich predstavených. Ovládajúc veľmi dobre nemecky a francúzsky nielen písať, ale i rozprávať a veľmi isto počítať, bola v roku 1806 zvolená za majstra. Ešte v tom istom roku 10.októbra po bitke v Saalfelde bola povýšená samotným Napoleonom. Potom v roku 1812 ju v Rusku povýšili za rotmajstra. 3.júla roku 1813, udatne bojujúc a šťastne zachránená, povýšená bola na plukovníka.
Ako Francúzi v poslednom roku, 13.októbra v Lipsku, zvíťazili, vrhla sa Karolína so svojim vojskom do pevnosti Devína, kde jej stráž stojaca pri železnej bráne prišla povedomá. Dlho na ňu hľadiac, konečne k nej prehovorila, pýtajúc sa na meno. Bol to mestský tamojší husár, ktorý odpovedal: „Ja sa volám Viliam.“
Plukovník: „Odkiaľ si?“
Husár: „Zo Strassburgu.“
Plukovník: „Čo tu robíš?“
Husár: „Ja som tunajší mešťan a stojím tu ako úd nášho mešťanského husárskeho vojska na
stráži. Som ale kupcom.“
Plukovník: „Bol si niekedy ženatý?“
Husár: „Bol a som ešte, ale nešťastné manželstvo odviedlo ma od mojej manželky.“
Plukovník: „Príď zajtra o ôsmej hodine ku mne, kde sa bude konať zábava.“
Nasledujúceho dňa postavil sa Viliam v určitú hodinu na nové miesto, kde sa konala zábava. Sotva ho plukovník uvidel, hneď prišiel k nemu a úctivo ho privítajúc žiadal, aby odpoludnia o tretej hodine prišiel k nemu do jeho príbytku na širokej ceste číslo 136. Viliam plný rozpačitosti očakával tretiu hodinu. I boli tri hodiny. Viliam sa zdvihol a kráčal na ustanovené miesto. Príduc do miestnosti, kde naň plukovník čakal pozoruje, ako v tomto vodcovi nachádza láskavého pána. Plukovník ho požiadal, aby sa posadil. Nalial a podal mu pohár dobrého vína a sa dal sa počúvať príbeh husára a jeho manželky. Viliam povedal čistú pravdu. Ako kvôli svojej manželke divným spôsobom prišiel o celý svoj majetok, ako si ju z preveľkej lásky ako chudobné dievča vzal za manželku, ale že kvôli jej nevernosti dal sa na vojnu. Potom ale s Božou pomocou opäť kupčil a opäť o všetko kvôli vojne prišiel. A tak zase na vojnu išiel a teraz len prostým vojakom je. Medzi rozprávaním husár spozoroval, že sa plukovník často od neho odvracal a z očí si utieral slzy. Myslel si ale, že to robí zo súcitu. Potom sa však plukovník spýtal, či by nechcel u neho slúžiť. Viliam rád súhlasil a čoskoro nastúpil do služby. I pozoroval úbohý slúžiaci, že si jeho pán neustále utiera slzy a býva smutný. Minuli dva mesiace a plukovník musel 12.apríla 1814 ako rýchly posol odísť do Strassburgu. Viliam započujúc to, že jeho pán má odísť do mesta, kde on bol dobre známy, prosil ho, aby ho tu nechal, aby sa nemusel vydať posmechu a hanbe svojich priateľov. „Na tom nezáleží.“ – povedal plukovník. „Snáď si tam nevezmem nejakého služobníka z hostinca. Okrem toho prídem večer neskoro do mesta, kde nás nebudú poznať.“ Viliam musel poslúchnuť a večer o ôsmej hodine prišli do hostinca, kde Karolínka kedysi slúžila. Tu pribehol hostinský, dvíhajúc pána plukovníka z vozu a prinášajúc fľašu vína, klaňal sa so všetkou pozornosťou, s kýmže má česť hovoriť. „Ja som,“ – odpovedal plukovník „v treťom dragónskom francúzskom vojsku a volám sa Pryčsazka. Povedzte mi, pán hostinský, ste vy už dlho v tomto dome?“
Hostinský: „Už asi dvadsať rokov.“
Plukovník: „Ako vidím, máte tu veľký obchod, stojíte na dobrom mieste, lebo je váš hostinec
na ceste a na najhlavnejšej ulici. Komu potom patrí oproti stojaci dom?“
Hostinský: „Ten tiež patrí mne.“
Plukovník: „Za čo ste ho kúpili?“
Hostinský: „K tomu domu, vaša Milosť, pán plukovník, prišiel som divným spôsobom.“
Plukovník: „Ako teda?“
Tu vykladal hostinský bez všetkých okolkov celý príbeh, akým k domu prišiel. Nakoniec ešte doložil, že kupec, ktorému dom tak šikovne odobral, ušiel so svojou pani a podľa stávky, mu musel zanechať celý svoj majetok.
Keď hostinský skončil svoj príbeh, požiadal plukovník o nejaký kočiar a služobníka z hostinca. Odišiel potom priamo k tribunálnemu prezidentovi. Odhalil svoju pravdu a so všetkým sa mu zveril. Potom ho poprosil, aby si večer úradné osoby na seba obliekli ženské šaty, a tak prišli do hostinca. Prezident rozhorčený nad hostinského ohavným klamom, prisľúbil mu urobiť všetko podľa jeho vôle. Príduc plukovník znovu späť, nariadil hostinskému, aby na večer pristrojil stôl pre šesť osôb. O deviatej hodine večer zastal pred hostincom kočiar. V tom hneď vybehne plukovník, sám otvorí dvierka od kočiaru a privíta prestrojené panie, akoby svoju pani a svoje dve dcéry. Vyzdvihol ich jednu po druhej z kočiaru a viedol ich rovno do miestnosti, kde postavil pred svetlo tienidlo, hovoriac, že jeho pani má slabý zrak. Pri stole požiadal plukovník hostinského, aby i jeho pani povedal príbeh, ako dosiahol dom a majetok majiteľa oproti bývajúceho kupca. „K službám, milosť pani.“ – povedal hostinský a rozpovedal celej spoločnosti pri stole všetko, ako sa to skutočne stalo.
Keď hostinský dopovedal úplne všetko, schytil plukovník jednu pištoľ, položil ju na stôl a zavolajúc svojho slúžiaceho, aby ho vyzliekol spod kabátu, rozopol si spodky, vyhrnul košeľu a ukázal pehu hovoriac:
„Tu, hanebný podvodník, je tá peha, ktorú si uvidel na mojom tele pod mojou posteľou. No svojimi zlodejskými rukami si na ňu nesiahol. Ja som tá žena, ktorú si ty bezbožník po krátkej domácej blaženosti odtrhol od jej premilého manžela. Tu stojí môj dobrý muž, ktorého si ty zločinec tak hanebne oklamal. Kľakni hneď na svoje kolená, ty od Boha a od ľudí zavrhnutý podvodník, a pros Vševedúceho o milosť, lebo o pár minút budeš stáť pred jeho stolicou a hlásiť všetky svoje čierne skutky. Nechcem sa však zakaliť tvojou diabolskou krvou, lotor ohyzdný, a odovzdám ťa do rúk spravodlivosti. Páni moji, dajte toho bezbožníka vložiť do pút a súďte nad týmto zločincom podľa práva.“
Hostinský uvidiac, že tie tri ženské sú právne osoby, upadol do mdloby k ich nohám. Bol ale rýchlo odvedený a uvrhnutý do žalára.
Potom plukovník objal akože svojho predrahého manžela Viliama, hovoriac: „Tu stojím zase v tvojom vojsku, preláskavý Viliam. Neodsudzuj v budúcnosti svoju poddanú bez náležitého prehľadávania a vyšetrovania.“
Po niekoľkých nedeliach vyšiel ortieľ nad hostinským, že je povinný celý svoj majetok odstúpiť a odovzdať kupcovi Viliamovi. Potom ale musí sa z mesta naveky vypratať.
Keď potom bývalý hostinský mesto skutočne opustil, dala mu Karolínka sto toliarov na cestu so slovami, aby sa nikdy viac nepúšťal do takých nešľachetných a hanebných podvodov.
Keď sa generál Destamuwiel dozvedel, že jeho plukovník je kupcovská pani, poslal reholné znamenie pre deti a ich potomkov.