JEAN JACQUES ROUSSEAU
(1718 – 1771)
Osvietenská filozofia tvorí myšlienkový základ významnej kultúrno-historickej epochy, ktorá poznačila ideový a politický vývin celej Európy. Racionalizmus a empirizmus sú základom toho, čomu hovoríme osvietenstvo. Vrchol osvietenstva zaznamenávame v 17. storočí vo Francúzsku. Súvisí s hnutím libertínov – voľnomyšlienkárov, ktorí uznávajú slobodu, kritizujú cirkev, spoločnosť, atď. K takýmto predstaviteľom patrí aj francúzsky filozof:
Jean Jacques Rousseau (1718 – 1771)
Bol synom ženevského hodinára. Vyrastal však bez rodičov a nikdy nenavštevoval školu. Napriek tomu však patril k vrcholným vzdelancom. Bol takzvaným samoukom, pretože sa sám naučil písať a neskôr sa sám venoval štúdiám filozofie, matematiky, astronómie, dejepisu, histórie, sociológie a podobne. Ako 16 ročný opustil rodnú Ženevu a odišiel do Paríža, kde sa zoznámil s vtedajším intelektuálnym svetom a nadviazal styky s tamojšími filozofickými a literárnymi kruhmi.
Pokiaľ ide o všeobecné filozofické problémy, neprejavil sa nijakými originálnymi myšlienkami. Zastával presnejšie neurčené deistické stanovisko. Bol jednoznačne proti materializmu, uznával svojsky chápané „prirodzené náboženstvo“, ktorého predmetom je uctievanie akejsi „Najvyššej bytosti“.
Rousseau nemal k dispozícii dostatočné poznatky o minulosti ľudstva ani o súdobom spoločenskom živote, a tak bol presvedčený, že ľudská spoločnosť sa vždy zakladala na súkromnom vlastníctve a majetkovej nerovnosti, že bola vždy rozdelená na menšinu bohatých príživníkov, utláčateľov a väčšinu chudobných, ktorí pracujú a sú utláčaní, a že v nej vždy bolo veľa neresti prameniacej z takéhoto usporiadania spoločnosti. Rousseau predpokladal, že prvých ľudí, ktorí žili ešte pred vznikom „občianskej“ spoločnosti, v podmienkach, ktoré nazval prirodzeným stavom, nič nespútavalo, že boli slobodní.. Majetková nerovnosť, útlak a neresť vtedy neboli možné. Neskoršie zdokonaľovanie nástrojov a spôsobov získavania existenčných prostriedkov spôsobilo, že ľudia boli jeden od druhého čoraz závislejší a ich spojenie čoraz nevyhnutnejšie. Ľudia si uvedomili túto nevyhnutnosť a rozhodli sa spojiť. Výsledkom toho bol vznik súkromného vlastníctva, majetková nerovnosť, útlak jedných zo strany druhých. „Hutníctvo a roľníctvo boli tými umeniami, ktorých objav vyvolal túto veľkú revolúciu,“ usudzoval Rousseau. Prirodzený stav divochov, slobodných, šťastných a bezstarostných, vystriedala spoločnosť, ktorej väčšina členov je ovládaná, nešťastná a nerestná. Vynájdenie nových nástrojov a spôsobov výroby, a teda aj vznik spoločnosti a jej rozvoj sú celkom podmienené rozvojom vedomia človeka: „Čím väčšmi sa rozvíjal jeho duch, tým väčšmi sa zdokonaľovala jeho práca.“ „Ako myšlienky a city postupujú, ako sa rozvíja duch a srdce,“ mení sa aj život spoločnosti. Rousseau teda prichádza k záveru, že materiálny život spoločnosti je určovaný spoločenským vedomím.
Vidíme, že Rousseau akceptuje hlavnú tézu osvietenstva, ale vyvodzuje z nej opačné dôsledky ako ostatní osvietenci. Prvýkrát tak urobil v práci Rozprava o vedách a umeniach, kde odmieta vedu, techniku, pokrok, pretože podľa neho majú negatívny vplyv na človeka. Podľa neho by sa mal človek vrátiť k prírode. Jeho predstavou je akýsi „ušľachtilý divoch“. Človek by si mal v sebe pestovať to, čo vie, čo pozná. Mal by klásť dôraz na medziľudské vzťahy a city a nenechať sa zmanipulovať ľudskou spoločnosťou.
Kritizuje kultúru, považuje ju za príčinu úpadku morálky a za prameň ľudského nešťastia. Lepší a šťastnejší než civilizácia je stav prvotnej prírody bez rozporov a boja všetkých proti všetkým.
To, že Jean Jacques Rousseau bol vyznávačom rovnosti ľudí, dokazuje aj v diele Rozprava o základoch nerovnosti medzi ľuďmi, kde sa tiež zaoberá problematikou súkromného vlastníctva. Hovorí, že „súkromné vlastníctvo je zdrojom konfliktov spoločnosti“.
Vznik vlastníctva bol teda prvým nešťastím: vytvoril bohatých a chudobných. Druhým nešťastím bolo ustanovenie vrchnosti, ktoré vytvorilo vládcov a ovládaných. Tretím nešťastím bol zvrat moci – vytvoril pánov a otrokov, ktorých jedinou povinnosťou bola poslušnosť. To je vrchol všetkej nerovnosti, najkrajnejšia zvrhlosť. Potom je možné, že v rozpore s právom prírody dieťa vládne dospelým mužom a hlupák múdrym, že hŕstka bohatých sa utápa v bohatstve, zatiaľ čo hladujúcej väčšine sa nedostáva ani to najnutnejšie.
Takto sa ľudstvo vyvinulo z prírodného stavu do takého, ktorý je výsmechom všetkému prirodzenému právu. Čo robiť? Neexistuje žiadne východisko, žiadna možnosť obratu? Rousseau sa pokúša dať odpoveď v Spoločenskej zmluve („Contrat social“), svojom najznámejšom, nie však jedinom, politickom spise. Hovorí, že: „Človek sa narodil slobodný, ale všade je v okovách.“. Zaoberá sa problematikou štátu, kde každý občan vstupuje do štátu na základe istej zmluvy a štát je povinný zabezpečiť občanom ľudské práva a slobody. Občania majú právo na revolúciu ak sú nespokojní s panovníkom, majú právo ho zvrhnúť. Objavuje sa prvýkrát myšlienka, že štát by sa mal riadiť všeobecnou vôľou ľudu. Rousseau rozmýšľa o troch typoch štátnych útvarov: 1. uvažuje o demokracii, 2. uvažuje o monarchii, ktorá je pre neho najvýhodnejšia, a po 3. uvažuje aj o aristokracii. Štátna moc má podľa neho 2 zložky, a to zákonodarnú, ktorú predstavuje ľud, a výkonnú, ktorú predstavuje vláda. Nebezpečenstvom pre každý štát je cirkevný inšitucionalizmus, a preto je nevyhnutné oddeliť štát od cirkvi.
Boli tu aj ďalšie pokusy nájsť akúsi základnú bunku spoločnosti. J.J. Rousseau napísal: „Najstaršia zo všetkých spoločností a jedine prirodzená je rodina.“ Podľa jeho názoru je rodina prvým vzorom politickej spoločnosti: „...hlavu spoločnosti predstavuje otec, ľud predstavujú deti, a keďže sa všetci zrodili ako seberovní a slobodní, zriekajú sa svojej slobody len vo svoj prospech“. Pravda, hovorí Rousseau, medzi vládcom a otcom sú aj isté rozdiely: láska otca k deťom je jeho odmenou za to, že sa o ne stará, zatiaľ čo pre vládcu je takouto odmenou pôžitok z moci.
Základom štátneho poriadku je podľa Rousseaua právo a morálka. Štát ako spoločenský poriadok je organizmom svojho druhu, v ktorom sú všetky jeho časti zjednotené v súlade. Súlad a zjednotenie majú morálny charakter a jeho prameňom a základom je vôľa, ktorou sa riadi celok a ktorej cieľom je dobro celku.. Všeobecná vôľa tvorí aj štátne zákonodarstvo ako jediná miera toho, čo je spoločensky dobré alebo zlé. Na tom istom základe spočíva aj sloboda človeka ako jednotlivca.
Podstatný v človeku nie je jeho rozum, ale cit. Hlas srdca je vo väčšom súlade s prírodou ako hlas rozumu, preto sa človek má riadiť len citom a jemu má dať prednosť. Srdce, nie rozum, vedie k poznaniu, pretože rozum vôbec nemôže pochopiť to, čo prežíva srdce. Do neho príroda vpísala základné pravidlá ľudského konania a od neho si treba pýtať radu. Dobré je to, čo za dobré považuje srdce. V cite a vo svedomí – nie v duchu či v rozume – sa nachádza pravda. Nato, aby bol človek človekom, netreba byť ani špekulatívnym filozofom, ani teológom. Rousseau tvrdí, že výchova človeka má formovať jeho city, lebo len vtedy môže byť výchova v súlade s prírodou, to znamená, že sa má zakladať na rozvíjaní tých čŕt a vlastností, ktoré človek dostáva spolu so životom. Podľa Rousseaua môže výchova dať človeku všetko, čoho sa mu nedostalo pri narodení a čo potrebuje vo svojom neskoršom živote. Takúto výchovu poskytuje dieťaťu príroda, veci a ostatní ľudia v spoločnom harmonickom pôsobení na jeho psychiku. Výchova sa má riadiť týmito princípmi: slobodným rozvojom prirodzených náklonností človeka, rešpektovaním povahy a samostatnosti jednotlivca, láskou ku cnosti a vernosťou k tomu, čo zákon prírody a hlas srdca uznali za dobré.
Základná myšlienka, prestupujúca celým Rousseaovým dielom, že človek vychádza z rúk prírody dobrý a až spoločnosť ho kazí alebo posúva ďalej, ukazuje, akú mimoriadnu dôležitosť musel Rousseau prikladať výchove, a tiež ukazuje, kam smerujú požiadavky, ktoré na výchovu kladie. Vykreslil ich v románe Emil alebo o výchove (1762). Zaoberá sa tu problematikou výchovy a vzdelávania. Rozoberá vplyv spoločnosti na človeka . Vypracováva techniky na výchovu pre jednotlivé obdobia jeho života. Je tu sústava štyroch výchov a to: telesná výchova, citová výchova – majú ju dať rodičia, rozumový výchova, ktorej podstatou je, že teoretické vzdelanie treba prepojiť s praxou. Podľa neho by sa mal človek vzdelávať uprostred prírody. Štvrtou výchovou je morálna (mravná) výchova. Rousseau ako jeden z prvých vyzdvihol vzdelávanie o sexuálnej výchove.
Rousseau v detailoch v mnohom nadväzuje na Lockove požiadavky. Ale kľúčová myšlienka je Rousseaova a skrz ňu neprestáva dodnes ovplyvňovať pedagogické zásady: Dospievajúceho človeka je treba chrániť pred pôsobením zlých vplyvov. Záleží len na tom, aby sa prirodzeným spôsobom mohol rozvíjať a zrieť dobrý prirodzený základ, ktorý je zásadne v každom človeku. Úloha výchovy je teda negatívna, záleží v ochrane pred všetkými vplyvmi spoločenského života, ktoré by mohli tento proces narušovať.
Rousseau ako stúpenec naturalistického náboženstva srdca stavia sa proti materialistickému ateizmu a čistému deizmu a vyznáva pseudoteistický kult rozumu ako bytosti, ktorá je nehmotná, ale hmotu oživuje, usporaduje a riadi. Malo by to byť prirodzené náboženstvo, nezávislé od akýchkoľvek zjavení a dogiem, a jeho výrazom mal byť citový vzťah k najvyššej bytosti a život podľa zásad, ktoré najvyššia bytosť vštepila do srdca človeka. Rousseaov svetonázor sa obmedzil na svojrázny obdiv prírody, na antiintelektualistický postoj vo vzťahu k svetu a človeku, uznávajúci pôsobenie vedomej vôle nepatriacej do vesmíru a zároveň spočívajúcej v prírode. Mala by to byť svojho druhu jediná mimoracionálna múdrosť, ktorej kritériom boli zmysly a cit.
Vo Vyznaní viery savojského vikára, ktoré je súčasťou Emila, vyložil Rousseau svoj pomer k náboženstvu. Je mu cudzia ako cirkevná viera v zjavenie, tak aj agresívny ateizmus materialistov. Rousseaovi je rovnako vzdialené aj Voltairovo rozumové náboženstvo Rousseaovo náboženstvo spočíva na cite. Cit mi vraví, že Boh je. Viac nie je nutné a viac vedieť nie je ani možné. „Takto pozorujem Boha v jeho dielach. Čím viac sa snažím nahliadnuť do jeho nekonečnej bytosti, tým menej ju chápem. Ale je, a to mi stačí. Čím menej ju chápem, tým viac ju ctím. Skláňam sa pred ním a hovorím: Bytosť bytostí! Som, pretože si Ty. Myslím ustavične na Teba, povznášam sa k svojmu prameňu. A svoj rozum použijem najdôstojnejšie vtedy, ak ho pokorím pred Tebou.“
Rousseaova filozofia, akokoľvek vzdialená od všetkého, čo možno nazvať vedou, metódou a systematikou, v základoch cudzia dovtedajším spôsobom filozofovania, negujúca hodnoty kultúry a civilizácie, stala sa teoretickým i praktickým programom ďalšieho rozvoja politicko- spoločenských názorov, literatúry a umenia, výchovy a pokrokovej ideológie nielen vo Francúzsku, ale aj v celej vtedajšej Európe. Rousseau aj napriek rozporom a paradoxom odhaľoval nové, dovtedy nedocenené stránky ľudského života, a hoci odrádzal najučenejších, priťahoval masy, v ktorých prebúdzal vedomie ľudskosti, staval ich na úroveň slobodných a rovnoprávnych občanov, viedol ich do boja s despotizmom a k morálnej slobode. Ideologicky začínal novú epochu demokratizácie sveta a organizácie ľudského života na princípoch naturalistickej a nezávislej morálky.