Milan Rúfus svojou poéziou zohral významnú úlohu vo vývinovom procese slovenskej poézie v druhej polovici päťdesiatych rokov. Narodil sa v Závažnej Porube na Liptove. Navštevoval osemročné gymnázium v Liptovskom Mikuláši, kde aj maturoval. Študoval slovenčinu a dejepis na filozofickej fakulte v Bratislave. Po skončení štúdia tu zostal pracovať ako vysokoškolský učiteľ literatúry a pôsobil tu až do odchodu na dôchodok.

     V literárnej tvorbe debutoval Milan Rúfus svojou básnickou zbierkou Až dozrieme r. 1956, bolo jasné, že do slovenskej literatúry vstúpil naozaj zrelý básnik. Zaradil sem verše o matke, otcovi, starých rodičoch, ako aj básne o tragických dôsledkoch svetovej vojny.

VERŠ:

     Lomí sa život na ostrej hrane dýky.

     A tam je jeho tragika,

     Tam jeho triumf. Kvet prší na pomníky.

     Spievajú ústa básnika:

V čase, jeho určenia základnými veličinami, akými sú zrod a smrť. Rúfusovo básnické majstrovstvo už v počiatkoch tvorby možno ukázať na záverečnom štvorverší básne, - Kontemplácia – rozjímanie: Raz, až smrť vychrtlá na slovo siahne mi

                                                A ak údy Kristove mi bude lámať vetu,                                                   

                                                Ešte si jednu pesničku zaspievam na zemi.

                                                Posledná pesnička bude žalm o človeku.

Úryvok súčasne ukazuje, že autor využíva biblické námety a motívy, čo je príznačné pre celú jeho básnickú tvorbu.

     Zbierka Zvony prináša typické rúfusovské témy. Zobrazuje prostého človeka prace, avšak nie ako socialistického hrdinu, čo bolo príznačné pre spolitizovanú poéziu 50. Rokov, ale ako jednotlivca zápasiaceho s každodenným údelom. Jednotlivé básne tejto zbierky vyznievajú ako vnútorné lyrické drámy ich Subjektu. Básnik zároveň vysvetľuje detstvo ako určujúci faktor v našom živote, potvrdzuje spätosť človeka s prírodou, hovorí o ľudskej bolesti vyplývajúcej zo straty blízkeho človeka. Zbierka Stôl chudobných tematicky i formálne nadväzuje na Zvony. Autor tu využíva voľný, nerýmovaný i rýmovaný, stroficky organizovaný verš. Ešte výraznejšie sa však v nej dostáva do popredia to, čo je ďalšou typickou črtou celého Rúfusovho diela, totiž, že súčasnosť hodnotí z pozície morálnych princípov prostého, jednoduchého človeka rozumejúceho prírode. Príroda sama akoby tu bola etickým princípom. Rúfus vôbec využíva prírodné motívy nevšedným spôsobom.

-          Zas jedna bolesť slzy porodila