Slovenská humanistická a renesančná literatúra sa vyvíjala vo veľmi búrlivom období. Charakterizoval ho sociálny útlak, neustále turecké vpády, drancovanie žoldnierskych vojsk vysielaných proti Turkom, udomácňovanie náboženskej reformácie, protireformačné náboženské boje a protihabsburské povstania uhorskej šľachty.
Humanizmus a renesancia sa na Slovensku v dosť nevýraznej forme, lebo nemohli nájsť oporu v slabo vyvinutom meštianstve. Pestovali sa najmä v cirkevných y šľachtických kruhoch, ktoré ich prispôsobovali svojmu mysleniu, potrebám a vkusu. Na charakter humanizmu a renesancie napokon vplývala náboženská reformácia.
V slovenskej literatúre sa uplatňoval predovšetkým latinský literárny humanizmus. Jeho hlavným cieľom bolo obsahové a formálne napodobňovanie antických autorov.
Oveľa skromnejšie bola zastúpená literárna renesancia. V podstate sa obmedzovala na niektoré renesančné črty (napr. zobrazovanie skutočných osobných citov a nálad, na zachytenie zmyslového vzťahu k pozemskému životu a na zrozumiteľný literárny jazyk – slovakizovanú češtinu.
Slovenský humanizmus a renesancia napokon dostávali svetský charakter. Závažnú úlohu v tomto procese zohrala latinská humanistická poézia i odborná próza a renesančná poézia i veršovaná dráma, ktoré boli písané slovakizovanou češtinou. Najväčší rozmach dosiahla latinská humanistická poézia. Umelecky vyššie stála renesančná poézia a veršovaná dráma v slovakizovanej češtine (napr. historické piesne, didakticko-reflexívna lyrika, satirické básne, ľúbostná lyrika a časť duchovnej lyriky a drámy.
Slovenská humanistická a renesančná literatúra sa vyvíjala v troch fázach:
- začiatky (1500-1540)
- rozkvet (1540-1620)
- doznievanie v manierizme (1620-1650)
Rovnakými vývinovými etapami prešla napokon aj renesančná poézia v slovakizovanej češtine.
1. vývinová fáza (1500-1540):
Má duchovný aj piesňový charakter. Prvým textom je svetská historická pieseň Píseň o bitve moháčské, ktorá je českého pôvodu a spieva sa v nej o porážke uhorských vojsk v bitke s Turkami pri Moháči.
V tomto období šlo vo svetskej i v duchovnej poézii iba o objektívnu poéziu: o svetskú epickú historickú pieseň a o duchovnú lyriku všeobecného, neosobného charakteru. Osobnú intímnu lyriku so zložitejšou formou, metrickou schémou vytvorila až subjektívna svetská a duchovná poézia.
2. vývinová fáza (1540-1620):
Písanie duchovnej poézie mierne prevažuje nad tvorbou svetskej poézie. Subjektívna poézia vytvorila osobnú, intímnu lyriku. Vznikli piesne o niektorých zámkoch: Písňe o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divíně a Zvoleně, historická pieseň – Píseň o sigetském zámku.
Skutočnú osobnú intímnu lyriku reprezentuje až ľúbostná lyrika: osem anonymných ľúbostných piesní (začiatok 17.stor.). Na začiatku slovenskej renesančnej ľúbostnej poézie však stojí anonymná epická pieseň: rytierska veršovaná romanca (druhá polovica 16.stor.).
Rytierska veršovaná romanca Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisáre dcére (Siládi a Hadmáži, 1560), pochádza od neznámeho speváka (jokulátora, igrica), ktorý ju zložil ako „kroniku“ – ľúbostnú hrdinskú, dobrodružnú a exotickú „krásnu históriu“. Ospieval v nej osudy uhorských šľachticov Michala Siládiho a Václava Hadmážiho, ktorých vyslobodila z tureckého žalára v Konstantinopole krásna sultánova dcéra. Siládi a Hadmáži boli skutočnými historickými osobami. Dej celého príbehu je však výplodom umeleckej fantázie v duchu obľúbených „krásnych histórií“.
V romanci sa uplatňuje úsilie o vyjadrenie renesančného individualizmu a o vytvorenie individuálnych portrétov. Preto ani neexistuje ostrá hranica medzi kresťanským (uhorským) a pohanským (tureckým) svetom (napr. láska tureckej panny a uhorského šľachtica). Prirodzene uhorský svet reprezentuje predovšetkým svet ušľachtilých hrdinov.
Romanca je v podstate epická skladba, ale nechýbajú jej ani lyrické momenty (napr. lyrický monológ sultánovej dcéry Želím se velmi). Vyznačuje sa dynamickým, dramaticky vystupňovaným dejovým spádom (bitka šľachticov s tureckými prenasledovateľmi a ich súboj o sultánovu dcéru).
Skladba uvádza do slovenskej poézie vyspelejšiu veršovú formu so zložitejšou strofou, metrickým pôdorysom a metrickou schémou. Štylistické prostriedky sú jednoduché, ale veľmi emocionálne. Hyperbolizujúce epitetá vyjadrujú renesančnú radosť z krásy, najmä epitetami krásny a pekný (o krásnej veci, o krásnej panne, krásné oči, prepeknú notu, v pekném paláce, prepeknú tvár).
Osem anonymných ľúbostných piesní je zapísaných v Kódexe Jána Jóba Fanchaliho. Kódex bol nazvaný podľa odpisovateľa Jána Jóba Fanchaliho, prosieckeho zemana a kancelárskeho alebo hospodárskeho úradníka v službách Juraja Thurzu. Autora alebo autorov piesní nepoznáme. Dá sa vyčítať len meno Daniel (Lilium kvítí sadila) a meno Adam (Ach, potešení mé roztomilé). Piesne majú charakter kurtoáznej (dvornej) a galantnej lyriky. Poukazujú na románske (hlavne talianske), ale i domáce literárne tradície. Sú predobrazom ďalšieho vývinu slovenskej ľúbostnej poézie. V piesňach ide predovšetkým o lyrické monologické ľúbostné lamenty (náreky). Opustená milenka vyslovuje erotickú túžbu za milencom (Bože, požal toho smútku žalostného). Milenec sa lúči s falošnou milenkou (Ach, potešení mé roztomilé), sťažuje si na ľudskú závisť (Mysel, serdce k Bohu ja mám, Pane Bože milý, toběť se žaluji) a vyznáva sa z lásky na prvý pohľad (Lilium kvítí sadila). V lyrických dialogických ľúbostných lamentoch sa milenci ubezpečujú o vernej láske, ktorú chce zrušiť ľudská zloba (Darovals´mne, Bože), ale aj nútený vydaj za nemilovaného boháča (Mejž ty lítost, má najmilší, na serdce moje). Celkom osve stojí erotická alegorická pieseň (Pán otec, pani matka).
Renesančná úcta k ľudskej osobnosti sformovala v ľúbostnej poézii autonómnosť lásky, v ktorej sa mohla naplno uplatniť individualistická emancipácia ľúbostných vzťahov. Autonómnosť a emancipácia sa prejavujú silným erotickým senzualizmom u milencov aj mileniek (Darovals´mne, Bože, Bože, požal toho smútku žalostného) a vyzdvihovaním ľúbostných citov nad rodinné vzťahy a nad bohatstvo (Mejž ty lítost, má najmilší, na serdce moje). Vytvorili typ milenky, ktorá sa aktívne usiluje o ľúbostnú sebarealizáciu (Bože, požal toho smútku žalostného): Prileť, nemeškej, ptáčku -
Pokad babou nebude,
milosti užívaj!
V renesančných ľúbostných piesňach prežívajú prvky stredovekej trubadúrskej ľúbostnej koncepcie. Zaradili sa vhodne do renesančného ideovo-umeleckého systému, v ktorom sa milenka nezobrazuje len ako nedostižný sen trubadúrskej túžby (láska k vydatej žene), ale aj ako objekt realizovateľnej túžby (láska k slobodnej žene). Medzi takéto prvky patrí chápanie podstaty lásky ako bolesti a utrpenia, ktoré sú zdrojom vyššej rozkoše (Ach, potešení mé roztomilé), zobrazovanie ľúbostného citu ako rany zapríčinenej „smrteľnou“ strelou (Pane Bože milý, toběť se žaluji), stotožňovanie lásky so životom a voľba smrti za stratu lásky, udávanie príčin ľúbostného zármutku a rozlúčenia – citové ochladnutie, sokovia a ľudská závisť, hyperbolizovanie lásky a glorifikovanie, až zbožštenie predmetu lásky ako prameňa potešenia a idolu krásy a dokonalosti, vazalský vzťah mileneckej dvojice vyjadrený obrazom milenky ako panej milenca a predovšetkým vernej služby milenca milenke Lilium kvítí sadila), zdôrazňovanie vernej a úprimnej lásky, ba aj štylizovanie autora do prózy trubadúra. S glorifikovaním milencov a s vyzdvihovaním vernej lásky súvisia aj sociálne momenty. Milenka sa cení väčšmi ako zlato a láska väčšmi ako bohatstvo.
Niektoré tradičné prvky poukazujú na stredovekú vagantskú poéziu (zarámovanie ľúbostného príbehu do májovej prírody v piesni Lilium kvítí sadila.
Zaujímavé je sledovanie literárnych elementov, ktoré dosvedčujú vzťahy piesní k antickému, kresťanskému a ľudovému svetu.
Antika sa v piesňach reprezentuje bežnými mytologickými predstavami, najmä obrazom Kupidovej alebo Amorovej ľúbostnej strely a exemplami (príkladmi), ktorými sa ilustruje veľká a verná láska, pričom ide aj o skomolené alebo mylne pospájané mená: Orfej – Tarsa, Hektor – Helena, Pyram – Tesbe.
Stredoveké napätie medzi duchovnou a pozemskou láskou sa už rieši v prospech pozemskej lásky. Ústrednou postavou je pozemské „božstvo“ (najmä žena). Boh je zaradený do ľúbostnej scenérie, ale iba ako sekundant: svedok lásky, utešiteľ v žiali, ochranca milencov a ľúbostný sprostredkovateľ. Prosba o boží zásah je najmocnejšia v piesňach, v ktorých milenec zdôrazňuje v intenciách kresťanskej morálky netelesnú lásku.
Na piesne mala vplyv aj duchovná literatúra (napr. motívy a obrazy z duchovnej poézie, príbeh o Jozefovi ako exemplum morálnej čistoty zo Starého zákona).
Štýl ľúbostných piesní je veľmi expresívny, ba niekedy až patetický. Štylistické prostriedky sa koncentrujú predovšetkým na trópy a figúry, ktorými sa dá plasticky zobraziť najmä ľúbostný ošiaľ a jeho protichodné stavy. Z metaforických obrazov je pozoruhodný široký obraz, ktorý je dokladom renesančnej túžby po veľkoleposti a prepychu, ale zároveň vyjadruje nesmierne dimenzie milenkinho ľúbostného citu.
Pieseň Pán otec, pani matka je smelou erotickou alegorickou skladbou. V rámci monológu dcéry a najmä dialógu medzi matkou a dcérou sa v nej rozvíja ľúbostný príbeh o zvedenej dievčine. Podstatu piesne tvoria eufemické erotické symboly a alegórie (milenec – kozlátko, sexuálne orgány – rožky, záhradka, erotická hra alebo sexuálny akt – abych pásla kozlátka, že sem kdy to kozlátko pustila v zahrádku, strata panenstva – že sem venek stratila).
V duchovnej poézii sa z objektívnej poézie pestovali časové piesne a didakticko-reflexívna lyrika a zo subjektívnej poézie osobná, intímna duchovná lyrika.
Napr. pieseň Vavrinca Benedikta Nedožerského: Ach, Bože svatý, jakých časuv sme se dočkali.
K najvýznamnejším básnikom osobnej, intímnej duchovnej lyriky patrí aj Ján Silván (Písně nové na sedm žalmu kajících a jiné žalmy),.
3. vývinová fáza (1620-1650):
Táto fáza otvára cestu k baroku. Nastáva mohutný vzrast duchovnej poézie.
Vo svetskej poézii sa v rovnakej miere pestovala objektívna poézia (epické historické a zbojnícke piesne a didakticko-reflexívna lyrika) a subjektívna poézia (osobná, intímna lyrika, žartovná, satirická a oslavná lyrika).
Vznik zbojníckej piesne: Píseň o Adamovi a Ilčíkovi, zbojníkoch.
Medzi najpopulárnejšie témy patrila aj vianočná téma o Kristovom narodení. Aj ústna ľudová slovesnosť prechádzala veľkými zmenami najmä od druhej polovice 15. stor. (kalendárna a obradová poézia, balady s námetom rodinných tragédií a piesňová lyrika, napr. ľúbostná). V 15. stor. sa formovali aj iné poetické žánre. Vojenské piesne a balady, zbojnícke balady, balady s námetom rozmanitých rodinných tragédií, ako je zvedenie, manželská nevera, otrávenie, zabitie, vražda, balady inklinujúce k romanciam.
Z konca 15. stor. pochádzajú pravdepodobne motívy niektorých ľúbostných lyrických piesní: rozlúčkovej piesne Dobrú noc, má milá, dobrú noc, alegorickej piesne Prečs´, kalina, v kríčku stála a prekáravej piesne Žalo dievča, žalo trávu, ale aj motívy alebo látky balád zobrazujúcich rodinné tragédie: balady o dievčine zakliatej matkou na javor Išli hudci horou. Táto balada má tragický rodinný námet. Matka zakľaje dcéru na javor, lebo dcéra prišla neskôr s vodou. Matka svoj čin ľutuje, ale už musí znášať mravný trest – výčitky svedomia ako dôsledok svojho neuváženého konania. Balada je z hľadiska obsahovej invencie a umeleckého spracovania svojráznym výtvorom slovenskej baladiky. Odzrkadľuje v jedinečnej umeleckej podobe pradávnu vieru v magickú moc slova i hudby (matkina kliatba a hovoriace husle) a animistické i antropomorfické predstavy (premena ľudskej bytosti na strom).
Na rozhraní 15. a 16. stor. vznikli pravdepodobne motívy alebo látky balady s námetom manželskej tragédie: Naša pani kňahne – v tejto balade sa spracúva unikátna látka o manželskej tragédii z feudálneho rytierskeho sveta. Nešťastná kňažná vyslovuje v piesni nespokojnosť so svojím starým mužom. Radšej sa mala vydať „za Dunaj za kráľa“ alebo „za Nemca cisára“. Páža prezradí spev panej svojmu pánovi. Pán vykoná nad paňou rituál božieho súdu a hodí ju do Dunaja, aby dokázala nevinu. Pri treťom preplávaní Dunaja sa však pani utopí. Pán ľutuje svoj čin. Rybári vytiahnu z Dunaja na tretí raz len mŕtve telo kňažnej.
Zo začiatku 16. stor. pochádzajú pravdepodobne aj motívy alebo látky balady s námetom manželskej nevery a nešťastne sa končiacom ľúbostnom vzťahu Byla cesta šlapaná. Švárny Janíček zo zámku chodí za mlynárkou, až mu napokon mlynár odtne šabľou hlavu. Mlynárka nájde hlavu a pýta sa jej, kde je telo. Dostane odpoveď: „U mlynára v mlynici, na tej bílej lavici!“
Balada Zvalo sa mesto Rakovci spieva o Matiášovi, ktorý sa preoblečie do ženských šiat a vydáva sa za krčmárku z Opavy, aby si vyprosil u kováča nocľah s jeho dcérou. Lesť sa mu podarí, ale kováčova dcéra porodí o rok chlapca.
Balada V tom inglickom poli jedna krčma stojí rozvíja príbeh o troch kráľoch, ktorí prídu do krčmy, kde uvidia švárnu dievčinu. Zaplatia krčmárke, aby mohli s dievčinou nocovať. Dievčina vyzradí, že je dcérou anglického kráľa. Králi v nej spoznajú sedem rokov hľadanú sestru a krčmárke za trest zotnú hlavu.
Balada Išlo dievča pre vodu je vlastne erotickou alegóriou. Pán rozbije dievčaťu džbán (pripraví ju o panenstvo), núka jej náhradu, ale dievča odmieta dotiaľ, kým pán neponúkne seba. Balada má zborový pôvod.
V balade Odkázal kráľ sedliakom sa spracúva medzinárodná populárna látka o dievčine preoblečenej za vojaka. Sedliak má tri dcéry, z ktorých iba najmladšia sa dá na vojnu a pobije tristo Turkov. Kráľovi sa vojak zapáči. Keby to vraj bola dievenka, hneď by si ju vzal za ženu. Dievčina preoblečená za vojaka sa vyzradí a povie kráľovi, aby dodržal svoje slovo.