Prvé slovanské písmo vzniklo na území Veľkomoravskej ríše v 9. storočí. Nazýva sa hlaholika (vznikla z písmen veľkej gréckej abecedy). V 10. stor. na území Bulharska bolo zjednodušené. Nazývame ho cyrilikou (z písmen malej gréckej abecedy). Jazyk, ktorý sa používa v tomto písomníctve, voláme starosloviensky.

V druhej polovici X. storočia v rámci Uhorska sa spisovným jazykom stala latinčina.

V XIV. storočí začína prenikať na Slovensko čeština. Rozširujú ju slovenskí študenti študujúci v Prahe, husitské vojská a českí protestanti, ktorí sa usídľujú na Slovensku. Český jazyk používali až do konca XVIII. storočia slovenskí evanjelici (jazyk Kralickej biblie). Už od počiatku používania češtiny ako spisovného jazyka prenikajú do listín domáce slovenské slová (slovakizmy).

Už v XVIII. storočí Vavrinec Bendikt Nedožerský vo svojej po latinsky písanej Gramatike českej nabáda Slovákov, aby rozvíjali svoj jazyk. Jozef Ignác Bajza sa začiatkom XVIII. storočia pokúsil písať po slovensky, ale jeho jazyk bol spojením slovenských jazykových prvkov a češtiny (slovakizovaná čeština).

Prvý pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny uskutočnil Anton Bernolák. V r. 1787 vydal po latinsky písané diela Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách a Pravopis slovenského jazyka. V spise Slovenská gramatika podáva sústavu slovenského jazyka. Bernolákov jazyk je založený na jazyku západoslovenských vzdelancov (Trnavská univerzita). Bernolák vniesol do svojej spisovnej normy aj niektoré stredoslovenské prvky (napr. ľ). Tento jazyk sa nestal spisovým jazykom všetkých Slovákov. Evanjelici používali naďalej češtinu.

Celonárodný slovenský spisovný jazyk uviedla do života štúrovská generácia. Ľ. Štúr, J. M. Hurban, a M. M. Hodža sa r. 1843 rozhodli ustanoviť nový spisovný jazyk založený na stredoslovenskom nárečí. Ľ. Štúr odôvodnil toto rozhodnutie v spise Nárečja sloveskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a v gramatike Náuka o reči slovenskej (1846). Jeho pravopis bol fonetický. V roku 1852 upravil slovenský pravopis na fonologický Martin Hattala v knihe Krátka mluvnica slovenská (pravopis postavil na historickom základe- písanie i,í – y,ý).

O ustálenie spisovného jazyka sa ako jazykovedec zaslúžil Samo Czambel, ktorý roku 1902 vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej, v ktorej spresnil gramatické poučky. Toto dielo v norme spisovného jazyka platilo až do r. 1931. Po roku 1918 sa stal slovenský jazyk štátnym jazykom na Slovensku. Česi popierali samobytnosť slovenčiny a vyhlasovali ju len za odnož československého jazyka. Tieto názory sa prejavili pri vydaní Pravidiel slovenského pravopisu r. 1931. Opačným hnutím bol tzv. purizmus, ktorý chcel odstrániť zo slovenčiny všetky slová podobné s češtinou. Zásadná kodifikácia spisovnej slovenčiny sa uskutočnila v r. 1953. Zjednodušil sa pravopis a ustálila sa výslovnosť. Posledná kodifikácia bola v r. 1991.