S určitým   nadsadením je možné tvrdiť, že  predchodcovia  dnešných prenosných hasiacich prístrojov boli vyvíjané od začiatku 14.storočia. V tomto storočí sa objavilo niekoľko typov prúdnic (drevených alebo železných), ktoré umožňovali po ponorení do vedra s vodou vytiahnutím tiahla, nasatie potrebného množstva vody  a stlačením tiahla, jej striekanie do centra plameňa. Na modernom princípe pracovali malé striekacie prístroje, určené k haseniu, ktoré boli vyrábané až do 20. storočia. [16]

Najznámejšími typmi boli :

 

ktorých  účinný dostrek sa pohyboval v rozmedzí od 8 – 15 metrov a boli používané pri  likvidácii malých  požiarov.

          Myšlienkou nahradiť vedro s vodou, skrátiť akčný čas od  spozorovania zárodku požiaru po jeho uhasenie sa zaoberal augsburský zlatník ZACHARIÁŠ GREYL, ktorý bol vynálezcom prvého chemického hasiaceho prostriedku. Išlo o drevenú nádobu naplnenú sírou v ktorej uprostred bola uložená nádoba so strelným prachom a zápalníkom. Hasiaci účinok mali vyvolať sírne plyny, ktoré sa uvolnili po výbuchu strelného prachu.

          Najrozšírenejším chemickým hasiacim prostriedkom v druhej polovici 19. storočia boli tzv. hasiace granáty. Bola to sklenená nádoba s hrdlom, obsahujúca vodný roztok kuchynskej soli, čpavku alebo chloridu vápenatého. Pri hodení granátu na horiaci predmet sa sklenený obal rozbil, voda sa odparila a chemická látka pokryla horiaci predmet tenkým povlakom, ktorý bránil prístupu kyslíku.

          Skutočnými predchodcami dnešných prenosných hasiacich prístrojov boli extinkteury, ktoré sa objavili začiatkom 20. storočia.

 

          K vytlačeniu hasiaceho náradia zo vzduchotesnej uzatvorenej nádoby bola využitá rozpínacia reakcia kyseliny sírovej (vinnej) a nasýteného roztoku dvojuhličitanu sodného. Prístroj sa uvádzal do činnosti úderom na nárazník v hornej časti, čím došlo k rozbitiu nádoby s kyselinou a následne k chemickej reakcii, podobne ako pri dnešných prenosných hasiacich prístrojoch.

 

 

          Z historického hľadiska vývoj hasičských striekačiek určených k haseniu požiarov, sa začína rokom 1518, kedy ANTON PLATNER z Augsburgu objavil a zostrojil prvú prenosnú hasičskú striekačku. Striekačka bola vyrobená z dreva, bola ťažká a k činnosti potrebovala až 28 člennú obsluhu. Mobilnosť striekačky bola zhoršená aj tým, že konštrukčne bola umiestnená na saniach, a k miestu požiaru sa prenášala do presúvadla šmykom.

          V roku 1569 francúzsky technik JACKOB BESSON umiestnil striekačku na dvojkolesový podvozok.

          V roku 1602 nemecký výrobca ASCHHAUSEN z  Norimberku  zostrojil jednovalcovú hasičskú striekačku umiestnenú na dvojkolesovom podvozku ťahanom dvomi  mužmi, ktorej prúd vody dosahoval výšky 30 metrov, čo bola v tom období najvyššia výška stavaných drevených domov. V roku 1655 HANS HAUTSCH z Norimberku zostrojil striekačku s horizontálne  uloženými valcami a obsluhovanú pomocou dvoch jednoramenných tiahel s otočnou prúdnicou. Tento stroj bol opäť umiestnený na saniach.

          Nevýhodou uvedených striekačiek bola veľká hmotnosť, zlé manévrovacie schopnosti a požiadavka, aby stáli čo  najbližšie k ohňu, pretože voda musela striekať priamo do plameňov prostredníctvom otočnej, alebo naklápacej prúdnice. Priame pôsobenie vyžarovaného tepla z požiaru na materiál, z ktorého boli striekačky vyrobené, malo vplyv na skaracovanie ich životnosti.

          Taktiku hasenia zmenil až rok 1673, kedy holandský maliar JAN von HEYDEN z Amsterdamu, vynašiel hasičskú hadicu, ktorú vyrobil zošitím z lodného plátna. V roku 1674 zostrojil vlastnú striekačku s hadicami.

K definitívnemu premiestneniu striekačky zo saní na dvoj až štvorkolesový podvozok došlo na prelome 17. až 18. storočia. V tomto období boli ťažké drevené časti nahradzované ľahšími, čo znížilo hmotnosť striekačky. Došlo aj k jej konštrukčnej zmene, nakoľko bola vyvinutá dvojpiestová hasičská striekačka s obojstranným ťahadlom.

 

          Dvojkolesové hasičské vozíky sa rozdeľovali podľa použitia do troch skupín :

 

          K preprave sa začala využívať konská sila, čo zlepšilo manévrovateľnosť a zvýšilo rýchlosť požiarneho zásahu.

          Vo Francúzsku vznikla tzv. snímateľná ručná striekačka, ktorá sa mohla prenášať aj mimo podvozku.

 Využitie konskej ťažnej sily umožnilo na vozovú striekačku okrem stroja umiestniť rebríky, trhacie háky a ďalšie hasičské náradie. Niektoré vozové striekačky boli prispôsobené aj k preprave hasičského družstva.

          Požiarna technika dosiahla veľkého pokroku vznikom parného stroja. Zdokonalovací proces parného stroja trval vyše 50 rokov, kým bol stroj motoricky využitý k pohonu parnej striekačky.

Parné striekačky boli vyvinuté zo striekacích vozov na čistenie vozoviek.   Prvú parnú striekačku postavili Američania JOHN ERICSSON a Angličan JOHN BRAITHWAITE až v roku 1829. [15]

         

 Tento typ striekačiek našiel uplatnenie v USA, napriek tomu ich výroba bola rozbehnutá aj v Strednej Európe firmami SMERAL v Čechách a UNIE, STANDART LOYD vo Lvove.

 

          Do tohto obdobia sa datujú aj pokusy s využitím elektromotorov nielen k pohonu striekačky, ale aj prepravného vozidla – elektromobilu. Nevýhodou uvedeného pohonu bol malý akčný rádius takejto techniky, zavinený malou zásobou elektrickej energie nazhromaždenej v akumulátoroch.

          V roku 1888 GOTLIEB DAMLER prestaval prvú ručnú striekačku na pohon spaľovacím motorom. Prvé automobilové striekačky s benzínovým motorom boli vlastne automobilové podvozky so zabudovanou samostatnou striekačkou. Až začiatkom 20.storočia vznikli striekačky so spoločným pohonom vozidla a čerpadla - automobilová striekačka.

 


          V roku 1912 ešte nebolo pevne rozhodnuté, s akým pohonom bude poháňaná hasičská technika. Vyriešenie tohto problému priniesla až 1. svetová vojna, počas ktorej došlo k   zdokonaleniu spaľovacích motorov, ako aj priemyselná výroba automobilov.

          Postupom technického vývoja sa na automobilových podvozkoch, okrem hasičských automobilových striekačiek, začali stavať špeciálne druhy nádstavieb, pričom pri ich vývoji bol kladený dôraz nielen na univerzálnosť použitia, ale aj úzku špecializáciu pre protipožiarne zásahy v špecifických podmienkach nových výrobných, technologických a aglomerných celkov.

 

          Nosičmi špeciálnej hasičskej techniky sa stala okrem automobilovej aj letecká a lodná technika. V rámci znižovania požiarneho rizika a zvyšovania preventívnej ochrany proti šíreniu požiaru sa tento druh techniky prostredníctvom projekcie stal súčasťou jednotlivých stavieb.