Spájkovanie je spojovanie za pôsobenia tepla, prípadne aj tlaku, pričom sa taví iba prídavný materiál – spájka. Základný materiál sa v mieste spoja netaví, ale iba zohreje nad spájkovaciu teplotu.
Podľa bodu tavenia spájky rozlišujeme mäkké spájkovanie (s bodom tavenia spájky do 500oC) a tvrdé spájkovanie (bod tavenia spájky je viac než 500oC).
Obr. 3.22 Tupé zvary
Obr. 3.23 Rohové a kútové, dierové a žliabkové zvary
Mäkké spájkovanie sa používa pri spojovaní ocele, medi, zinku, olova, šedej liatiny, hliníka apod., a to hlavne všade tam, kde nie je možno ohriať základný materiál na vyššiu teplotu, alebo kde vystačíme s menej pevným spojom. Najbežnejšie sa z mäkkých spájok používajú zliatiny cínu s olovom, prípadne zliatiny Zn-Sn. Spájky sa dodávajú v rôznych formách (drôty, tyče, zrná, fólie, rúrky naplnené tavidlom). Ako tavidlo sa používa kalafónia, pryskyrice, chlorid zinočnatý a amónny.
Na tvrdo sa spájkujú spoje, ktoré majú byť pevné aj pri vyšších teplotách a majú byť húževnaté, odolné proti únave a korózii. Tvrdé spájky sú v podstate dvojaké:
Najbežnejším tavidlom pritom je borax a kyselina boritá. Zbytky tavidla sú hygroskopické, musia sa preto po spájkovaní odstrániť.
Tvar spájkovaného spoja určuje spôsob, akým je spoj namáhaný (normálnym alebo šmykovým napätím). Poznáme preplátované a tupé spoje.
Lepenie
Lepené spoje sú vhodné pri spájaní časti a materiálov odlišných fyzikálnych a mechanických vlastností, napr. kovu, skla, dreva, ocele, gumy, plastov apod. Únosnosť lepeného spoja môže dosiahnúť za priaznivých podmienok únosnosť spájaných častí. Lepený spoj je odolný proti chemickému pôsobeniu väčšiny tekutín, má malú teplotnú vodivosť, dobré elektrické izolačné vlastnosti a dobre tesní. Spoľahlivosť spoja značne závisí na príprave stykových plôch spájaných častí a od vlastností použitých lepidiel, menovite druhu lepidla, hrúbky vrstvy lepidla, úprave a rozmeroch stykovej plochy, hrúbky materiálu spájaných častí, prevádzkovej teploty, atď. Princíp lepenia je založený na adhézii, resp. kohézii lepidla, voči stykovým plochám spájaných materiálov. Adhézia môže nastať mechanická – lepidlo preniká do pórov a nerovností povrchov po stuhnutí sa v ňom vytvoria mechanické mostíky, ktorými lepidlo na povrchu materiálu zakotví a spojí obidve súčiastky. Pri špecifickej adhézii dochádza k medzimolekulárnym napätiam na rozhraní lepidla a materiálov a tým ku vzájomnej väzbe. Pri kohézii dochádza k vnútornej súdržnosti a vytvoreniu pevnej väzby lepidla súhrnom gravitačných a vnútorných síl, ktoré bránia oddialenie molekúl od seba. Preto je treba stykové plochy dôkladne očistiť od nečistôt, zoxidovanej vrstvy, mastnoty apod. okartáčovaním, alebo ešte lepšie obrúsením a starostlivo ich odmastiť. Dôležitý je aj výber vhodného lepidla a dodržanie všetkých podmienok, ktoré udávajú výrobcovia v návodoch na použitie.
Tmelenie
Tmelenie je nerozoberateľné spojenie, pri ktorom sa materiály nielen spájajú, ale sa tmelom vypĺňajú aj všetky nežiadúce dutiny, špáry, priehlbiny, atď. Tmel sa nanáša v plastickom stave na stykové plochy do sebazapadajúcich súčiastok a po stuhnutí zaisťujú vzájomnú polohu. Na rozdiel od spájkovania a lepenia vyžaduje tmelenie podstatne širšie škáry. Tmely sa obyčajne rozdeľujú podľa toho, či tuhnú pôsobením fyzikálnej zmeny (tavné tmely) alebo chemickej zmeny (tuhnúce tmely). Z prvej skupiny sú najbežnejšie tmely, ktoré sú pri normálnej teplote tuhé a pred upotrebením sa musia zahriať (pečatný lak, sírové a voskové tmely apod.). Často sa používajú tavné tmely v liehovom roztoku, taký tmel sa nanáša v studenom stave, zahriatim spájaných súčiastok sa alkohol odparí, tmel roztaví a po ochladení stuhne. Z tmelov, ktoré tuhnú pôsobením chemickej zmeny sa používa sádra, magnezitové tmely, mramorovaný cement. Oveľa pevnejší a tvrdší je magnezitový tmel. Možno ho nanášať i striekacou pištoľou. Široké uplatnenie nachádza kachliarsky tmel používaný na spoje vystavené vysokým teplotám (1200oC) a montážna izolačná pena na báze polyuretánu, tmel na spracovanie poškodených karosérií áut.
3.8. TRIESKOVÉ OBRÁBANIE KOVOV
Princíp obrábania
Trieskové obrábanie kovov sa zaoberá zmenami tvaru a veľkosti kovových (ale aj nekovových) materiálov odoberaním ich čiastočiek vo forme triesok. Podľa toho, akým strojom a nástrojom sa toto oddeľovanie triesok vykonáva, hovoríme o točení (sústružení), hobľovaní, obrážaní, frézovaní, brúsení, vŕtaní a pod. (tab. 3.3)
Oddeľovanie triesky sa prevádza na obrábacom stroji pomocou rezných nástrojov. Rezný nástroj je obvykle pričlenený k určitému obrábaciemu stroju (tokársky nôž - točovka, fréza - frézka, vrták - vŕtačka, brúsny kotúč - brúska, atď.), avšak niektoré nástroje možno použiť v rôznych obrábacích strojoch (napr. vrták možno použiť aj na točovke, frézu na horizontálnej vŕtačke a pod.).
Pre vlastné oddelenie triesky z obrábaného materiálu je potrebná medzi ním a nástrojom rezná sila a pracovný pohyb, ktorý sa skladá :
a/ z pohybu hlavného (rezného) a
b/ z pohybu vedľajšieho (posuvu).
Zatiaľ čo hlavný pohyb (rezný) umožňuje vlastnú tvorbu triesky, vedľajší pohyb (posuv) zaručuje nepretržitosť celého procesu až do jeho ukončenia.
Posuv môže byť nepretržitý (u točenia), alebo prerušovaný, (u hobľovania, obrážania a brúsenia).