Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi - Cyprus, Turecké pobrežie Egejského mora (Iónia), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzsko, Líbie, Rumunska, Španielska či Ukrajiny.

Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr. až 146 pred Kr.). Je niekedy rozšírené aj o obdobie pod Rímskou nadvládou (posledné staroveké Olympijské hry sa konali v roku 393).


Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Grécka kultúra mala veľký vplyv na Staroveký Rím, ktorý ju ďalej rozšíril na mnohé miesta Európy. Staroveké Grécko malo nesmierny vplyv na jazyk, politiku, vzdelanie, filozofiu, umenie a architektúru.


Dejiny starovekého Grécka sa delia na obdobia:

Osídľovanie gréckymi kmeňmi (2000 pred Kr.)

Egejská kultúra (pred 1600 pred Kr.)

Mykénska kultúra (približne 1600 – 1200 pred Kr.)

Úpadok po vpáde Dórov (približne 1200 – 800 pred Kr.)/ Homérske obdobie

Klasické Grécko (776 – 323 pred Kr.)

Helénske obdobie (323 pred Kr. –146 pred Kr.)

Rímske Grécko (146 pred Kr. – 330)

Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.

Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti.

Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.

Delíme ho na štyri obdobia:

ranné (kozmologické) obdobie = filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky. Dominuje iónska škola – stredisko v Miléte (Táles, Anaximandros, Anaximenes). Do tohto obdobia patria: Herakleitos, pytagorovci (Pytagoras), eleatská škola (Parmenides, Xenofanes a Zenón), Empedokles, Anaxagoras a Demokritos

klasické obdobie = je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie – sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek. Človek, je mierou všetkých vecí. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky.

helenistické obdobie = súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácií hľadá sám seba- uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikurizmus, stoicizmus, skepticizmus

mystické obdobie = je obdobím úpadku filozofie. Filozofiu  nahrádza teozofia. Patrí sem novoplatonizmus.

Staroveké Grécko okolo roku 500 pred Kr.

Mapa Helénskej ríše Alexandra Veľkého

Krétska stavba

Achájci

Achájci boli jeden z hlavných starogréckych kmeňov; boli hlavným obyvateľstvom severnej časti Peloponézu a južnej Tesáilie v dobe mykénskej civilizácie, t. j. pred pádom Tróje a mali bronzové zbrane a nástroje. Boli porobení Dórmi, ktorí už mali železné zbrane a nástroje, a v dôsledku toho donútení opustiť Arkádiu a Acháju a snáď sa aj zčasti presunúť na severné pobrežie Malej Ázije. Podľa Homéra predstavovali tú časť gréckeho vojska, ktorá bojovala pred Trójou a zostala na území Malej Ázie. Ako etnická skupina indoeurópskeho pôvodu sa podieľali významne na formovaní starovekého gréckeho národa

Prvý raz ich zrejme (identita je sporná) spomínajú chetitské pramene v 14. až 13. stor. pred Kr. pod názvom kráľovstvo „Achchijava“, čo bola námorná veľmoc v tesnom susedstve Chetitov, teda na Rodose alebo na maloáziskom pobreží. Okrem toho Achájci zrejme tvorili súčasť „morských národov“, ktoré ohrozovali Egypt v 13. stor. pred Kr.

Achájci boli každopádne neskôr hlavným obyvateľstvom severnej časti Peloponézu a južnej Tesálie v období mykénskej civilizácie, t.j. pred pádom Tróje. Mali bronzové zbrane a nástroje. Boli porobení Dórmi, ktorí už mali železné zbrane a nástroje, a v dôsledku toho donútení opustiť Arkádiu a Acháju a snáď sa aj zčasti presunúť na severné pobrežie Malej Ázie. Podľa Homéra predstavovali tú časť gréckeho vojska, ktorá bojovala pred Trójou a zostala na území Malej Ázie.



Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.

 

Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti.

 

Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.

 

Delíme ho na štyri obdobia:

ranné (kozmologické) obdobie = filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky. Dominuje iónska škola – stredisko v Miléte (Táles, Anaximandros, Anaximenes). Do tohto obdobia patria: Herakleitos, pytagorovci (Pytagoras), eleatská škola (Parmenides, Xenofanes a Zenón), Empedokles, Anaxagoras a Demokritos

klasické obdobie = je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie – sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek.