Na konci 12. stor.(1187) uznal byzantský cisár nezávislosť Bulharska a o tri roky neskôr nezávislosť Srbska. Zároveň z bulharským cárstvom vzniklo ešte niekoľko kniežactiev. Najmocnejšie z nich bojovalo proti centralizačným snahám panovníkov druhého bulharského cárstva. Napriek šľachtickým vzburám, ktoré boli spojené aj s vraždami bulharských cárov, bratov Petra a Ivana Asena I.(1187 – 1196), a Kolojana (1197 – 1207), sa zosilnili tendencie pre zjednocovanie bulharského štátneho zriadenia. Dôležitým činiteľom v tomto vývoji bol rozvoj miest a stredísk štátnej správy (remeselnícke podhradie) a na hlavných obchodných tepnách (na Dunaji Braničevo – Vidin a iné, pozdĺž čiernomorského pobrežia Varna a iné, a na ceste z Carihradu do strednej Európy Fillippupolis – Plovdiv, Sredec – Sofia). Štátnej centralizácií napomáhal aj rozmach poľnohospodárskej výroby pre trh (obilie, včelárstvo, vinárstvo) a rozšírenie obchodu vôbec.
Od začiatku 13. stor. Sa bulharsky feudáli (bojari) zomkli viac okolo panovníka, hlavne keď sa cítili ohrozený narastajúcim bogomilským hnutím. Chceli posilniť aantiskola.sk štátnu moc jednak proti roľníkom, ktorý sa hlásili k bogomilstvu, jednako pre vlastné expanzívne ciele. Cár mal viesť bojarstvo do víťazných ťažení za účelom rozšírenia územia.
Najväčší rozmach dosiahlo druhé bulharské cárstvo za Ivana Asena II. (1218 – 1241), ktorý ovládol celú Thrákiu, takmer celú Macedóniu a značnú časť Epeiru a Tessáliu. Tím sa stalo Bulharsko najsilnejším štátom na Balkánskom polostrove. Obdobie jeho vlády bolo pomerne pokojné. Ústredná moc sa opäť upevnila, bojari uznali nového panovníka. Ivan II. Asen vyvinul úsilie získať bulharské územia ztratené počas Borilovej vlády (1207 – 1218). Chcel takisto pozdvihnúť medzinárodnú prestíž bulharského štátu za pomoci ako diplomatických jednaní, tak aj vojenskej sily. Rozmiestnil v rozsiahlom bulharskom štáte posádky, administratívne úrady, vydal radu zákonov. Zvláštnu pozornosť venoval obnove postavenia cirkvi. Založil rdu kláštorov, v Trnove vybudoval na počesť víťazstva pri Klokotnici chrám sv. Štyridsiatich mučeníkov.
Po smrti Ivana II. Asena však cárstvo prežívalo opäť obdobie vnútorných bojov medzi feudálmi a v roku 1277 vzplanulo mohutné roľnícke povstanie, ktorého vodcom sa stal pastier Ivajlo. Vynikal prirodzenou inteligentnosťou, odvahou a prezieravosťou. Vďaka jeho veľkej energií a výrečnosti sa mu podarilo sústrediť okolo seba značný počet roľníkov a podnietiť ich k boju proti bojarom. Zhoršené hospodárske podmienky a útrapy v období pustošivých nájazdov tatarsko – mongolských vojsk hnali ľudové masy ku vzbure. Cár Konštantín Tichý Asen (1257 – 1277) bol v boji proti povstalcom neúspešný. V priebehu niekoľkých mesiacov povstalci dosiahli veľké úspechy. mnoho bojarských statkov padlo do ich rúk. Po víťazstve naj bojarmi sa Ivajlo zameral proti tatárským nájzdníkom a oslobodil Bulharsko od Tatárkej nadvlády.
Konštantín Tichý Asen vypravil početné vojsko proti Ivajlovým povstalcom, ale tí zvíťazili, Ivajlo sám cára v zime 1277 zajal a zabil a cárovi vojaci prebiehali k povstalcom. Roľníci vymenovali za cára Ivajla, ktorý sa roku 1278 ujal vlády v Trnove, v novom hlavnom meste Bulharska. Vdova po cárovi Konštantínovi Tichom Asenovi sa stala Ivajlovou manželkou.
Proti roľníckemu cárovi sa zdvihol prudký odpor bulharských bojarov, ktorý sa spojili z Byzanciou; súčastne útočila na Bulharsko tatarsko – mongolské vojská. Vyčerpavajúce obranné boje povstalcov trvali do roku 1280, kedy bojari s byzanskou pomocou povstanie surovo potlačili. Ivajlo musel z Bulharska újsť. Uchýlil sa k tatárom s prosbou o útočište. Chán Nogaj ho však dal pri hostine zavraždiť. V Bulharsku sa zatiaľ stal cárom feudálmi zvolení vplyvný bojar Georgi Terter (1280 – 1292), ale feudálne rozbroje pokračovali ďalej až nakoniec viedli k vnútornému rozvratu bulharského štátu.
Zároveň muselo bulharské cárstvo bojovať proti vnútorným odstredivým snahám vlastnej šľachty a proti silným vonkajším nepriateľom. Došlo ku stretu zo Srbskom, ktoré si robilo nárok na prvenstvo na Balkánskom polostrove. Srbsko dosiahlo svoj cieľ v bitke pri Velbužde v roku 1330, kedy bolo bulharské vojsko porazené. Slabosť bulharského štátu nakoniec využili uhorský feudáli, ktorý útočili zo severozápadu, a následne turecký dobyvatelia. Ku koncu 14. storočia, kedy došlo k rozhodujúcemu úderu Turkov, bolo Bulharsko rozdelené na tri časti (Trnovské a Vidinské cárstvo a kniežactvo na území dnešnej Dobrudže). Po roku 1371 začali Turci obsadzovať aj rodopskú oblasť. Z obsahu mnohých podnes zachovaných ľudových povestí a piesní je patrné, že slobodomyselné obyvateľstvo tohoto horského kraja, zvyknuté hájiť po stáročia svoju nezávislosť, sa tvrdo postavilo na odpor proti dobyvateľom. Po dlhých a ťažkých bojoch padli do tureckých rúk pevnosti Rakovica, Stanimaka (Asenovgrad), Peristica (Peruštica) a iné. Ich obrancovia statočne bojovali do posledného dychu, rozhodnutí radšej padnúť, ako sa vzdať nepriateľovi.
SRBSKO
Vzostup srbského štátu datujeme do 13. storočia, ktoré bolo zároveň obdobím pernamentných bojov medzi feudálmi i proti bogomilom. Podobne ako v iných zemiach, prejavilo sa i v Srbsku úsilie o zjednotenie štátu, hlavne po oslobodení z byzantskej nadvlády v roku 1190. Základnym predpokladom pre väčšiu štátnu centralizáciu bol rozvoj výrobných síl ako v poľnohospodárstve, tak hlavne i v dolovaní medi, železa a striebra, zlata, cínu a olova. Rozvíjal rozvíjal sa vnútorný obchod medzi správnymi strediskami i diaľkový obchod cez Dubrovník, Kotor, Solún a smerom z Belehradu k Carihradu.
Feudáli chceli ťažiť čo najviac z rozvoja výroby a obchodu, preto sa snažili upevniť si svoje dedičné právo na veľkostatkoch a zároveň zvyšovali robotnú povinnosť, dane a poplatky roľníkov. Sprievodným javom úsilia feudálov o upevnenie svojho mocenského postavenia i zvýšením vykorisťovania roľníkov bolo zosilnené protifeudálne bogomilské hnutie. Panovníci bogomilov kruto prenasledovali a zjednotili sa s feudálmi proti častým ľudovým vzburám.