Červený Kláštor
Červený Kláštor sa nachádza priamo na hraniciach Poľska a Slovenska, pri rieke Dunajec, 6 km na východ od Spišskej Starej Vsi.
Históriu červeného kláštora možno rozdeliť do štyroch období:
1330 - 1567 kartuziánsky kláštor
1569 - 1710 kláštor v majetku svetského panstva
1711 - 1782 kamaldulský kláštor
od roku 1782 kláštor v majetku cirkvi a štátu
Vznikol v roku 1319 ako druhý kláštor kartuziánov na našom území. Areál kláštora predstavuje ustálený pôdorysný aj urbanistický typ podľa kartuziánskych vzorov.
Asi v roku 1360 začali so stavbou kostola sv. Antona Pustovníka, ktorý stojí dodnes. Kostol je ústrednou stavbou celého komplexu budov. Je gotický, pozdĺžneho pôdorysu s rovným uzáverom, so zachovanými architektonickými detailmi (okná s individuálne riešenými kružbami, portály, organová empora, klenby). K jeho severnej stene pristavili kláštor, ktorý okolo roku 1400 opevnili kamenným múrom.
Kláštor mal vlastný vnútorný dvor, v ktorom stálo desať pustovní s vlastnou opevnenou záhradkou. K hradbám na juhozápade od kostola postavili mlyn, na západnej strane hospice. Hospodársky dvor sprístupňoval gotický podjazd. V podjazde, ktorý spája vnútorný dvor s vonkajším, je terakotová gotická krížová klenba. V rokoch 1431 a 1433 kláštor ťažko poškodili a vyplienili husiti. Po roku 1462 dostavali pustovníci východné krídlo s dodnes zachovaným refektárom. Refektár slúžil ako miesto zhromaždení rehoľníkov. Oproti vstupným dverám je zachované veľké neskorogotické okno. Sieň je zaklenutá neskorogotickou terakotovou sieťovou klenbou, doteraz si zachovala stredoveký ráz. Na stenách sa nachádzajú zachované časti neskorogotických malieb z obdobia okolo roku 1520 - pašiové výjavy (Kristus na Hore olivovej, Bičovanie, Nesenie kríža, Kalvária).
Po roku 1563 kartuziáni odišli a Kláštor patril Spišskej kapitule. Pavol Rákoczi dal v roku 1630 postaviť západné krídlo na vonkajšom hospodárskom dvore. V roku 1699 kúpil areál nitriansky biskup Ladislav Matyašovský pre pustovnícky rád kamaldulov. Tí prevzali kláštor okolo roku 1710. Najprv postavili na miestach zničených pustovní pustovne nové, z ktorých sa dve zachovali takmer úplne. Zachovali sa vonkajšie múry a strecha priorovej pustovne. Z ostatných sa zachovali iba zbytky.
Vymaľovali kostol, na pôvodne bielu omietku namaľovali barokovo-rokokové nástenné maľby, dali vyrobiť oltár a opravený kostol v roku 1747 vysvätili. Pôvodne gotický kostol má biele steny, reštaurátori sa rozhodli ponechať zachované fragmenty z barokových fresiek, odkryli pôvodnú, gotickú omietku a následne ju opäť prikryli novou vrstvou omietky. Hlavný oltár je od D. Riesmayera z roku 1749. Pôvodne na ňom boli drevené pozlátené sochy p. Márie, sv. Antona pustovníka, sv. Benedikta, sv. Štefana a sv. Ladislava. V kostole sa pôvodne nachádzali neskorobarokové maľované drevené chórové lavice s pestrofarebnými scénami zo života rehoľníkov. Dnes sú tieto lavice umiestnené v interiéri bývalej kláštornej kuchyne, ktorá je súčasťou muzeálnej expozície. V kostole i priľahlej sakristii a kaplnke sú pôvodné kamenné gotické rebrá s novšou barokovou polychrómiou.
V miestnostiach bývalého kláštora sú renesančné klenby krížové alebo valené s lunetami. V pustovni majú klenby barokovú štukovú ornamentiku. V roku 1750 postavili na severnej strane kostola vežu, o 4 roky opravili vstupné krídlo a o rok postavili druhý, vonkajší dvor.
V roku 1781 Jozef II. kláštory zrušil a majetky Červeného kláštora neskôr získalo 1820 novozaložené gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. V roku 1907 areál veľmi ťažko poškodil požiar a kláštor postupne chátral. Za druhej svetovej vojny kláštor poškodili. S jeho obnovou sa začalo 1952. Dnes je celý areál opravený s výnimkou kostola, v ktorom sa postupne reštauruje oltár. Z pôvodného stredovekého objektu sa zachovala južná časť, západné krídlo a o niečo mladšie východné krídlo s refektárom. Na niektorých objektoch sa zachovali pôvodné gotické terakotové červené ostenia okien (mlyn, obytné budovy).
To, čo sa v Červenom Kláštore zachovalo v absolútnej miere a je zrakom nepostihnuteľné. Je to neuveriteľná atmosféra ticha, pokory, bolesti, tajomstva a nekonečného mlčania.