Koniec kolonializmu
Druhá svetová vojna natoľko oslabila koloniálne veľmoci Veľkú Britániu a Francúzsko, že národom , ktoré boli od nich závislé, už nemohli
dlhšie brániť, aby sa osamostatnili. Veľká Británia pochopila, že si
nebude môcť udržať svoju koloniálnu ríšu. Zmierila sa stým a snažila sa rôznými
dohodami dať týmto udalostiam pokojný priebeh, uzavrieť s novými štátmi
obojstranne prijateľné zmluvy a začleniť ich do Britského spoločenstva
národov.
Tak si po vojne vymohla nezávislosť ,,perla britskej koruny" - India.
Tento obrovský ázijský subkontinet bol od konca 18.st. britskou kolóniou. Už od
konca 19.st. sa v Indii prejavoval odpor proti kolonizátorom. V medzivojnovom
období bol hlavným predstaviteľom protibritského odporu Mahátmá Gándhí,
hlásateľ pasívneho odporu, občianskej neposlušnosti, protestu bez
násilia.
Počas druhej svetovej vojny londýnska vláda sľúbila Indii nezávislosť.
Stalo sa tak až po vojne roku 1947. V nezávislej Indii sa však vzápätí
prejavili rozpory medzo rôznými etnickými (národnými) a nábožemskými skupinami,
ktorých obeťou sa stal aj Mahátma Gándhí. Na území niekdajšej britskej kolónie
vznikli dva štáty - India a Pakistan. Z východného Pakistanu sa roku 1971
oddelil Bangladeš. Indii sa podarilo napriek veľkému sovietskemu tlaku
úspešne lavírovať medzi obidvoma blokmi. Tým sa stala vzorom pre
mnohé africké a ázijské štáty, ktoré sa nechceli dať vtiahnuť do silového poľa
superveľmocí.
Francúzsko sa zachovalo úplne inak. Hoci bolo vojnou ešte viac oslabené ako
Veľká Británia , pokúsilo sa obnoviť svoje koloniálne postavenie. Francúzsku
Indočínu - oblasť dnešného Vietnamu, Laosu a Kambodže - obsadili počas druhej
svetovej vojny Japonci. Po ich porážke sa tu Francúzi pokúsili obnoviť
svojekoloniálne panstvo.
Situácia však bola úplne iná ako pred vojnou. Proti Japonskej okupácii sa
vytvoril veľmi silný domáci odboj a jeho vodcovia sa po vojne nehodlali nečinne
prizerať, ako sa v ich vlasti obnovuje francúzsky kolonializmus. Navyše na
ázijskej scéne sa po vojne objavila nová veľmoc - Čína. V tom čase patrila do
bloku vedeného Moskvou a podporovala komunistické krídlo
národnooslobodzovacieho hnutia v Indočíne. V ňom bola totiž záruka, že sa
Indočína bude orientovať na Peking a Moskvu.
Tieto rozpory vyústili do vojny v Indočíne, v ktorej boli napokon Francúzi
porazení.
Kambodža a Laos dosiahli úplnú nezávislosť, ale Vietnam bol rozdelený na
dve časti: na Vietnamskú demokratickú republiku na čele s komunistom Ho Či
Minom a na Južný Vietnam s proamerickou vládou. Ho Či Minove partizánske
jednotky však ďalej operovali v južnej časti krajiny, čo napokon viedlo k
dlhotrvajúcej vojne. Na strane južného Vietnamu vstúpili do vojny USA.
Vietnemská vojna (1965-1973) sa skončila ústupom amerických síl z tejto
oblastia zjednotením Vietnamu pod komunistickou vládou.
Rozdeleným štátom bola aj Kórea. Severná Kórea pripadla po porážke Japonska
do sovietskeho bloku. Južná Kórea do amerického bloku. V júni 1950 vtrhli do
Južnej Kórey severokórejské vojská. Keď po niekoľkých dňoch dosiahli hlavné
mesto Soul, prišli Južnej Kórey na pomoc vojenské
oddiely USA a OSN. Vzápätí poskytla Severnej Kórey pomoc
Čína. A tak sa kórejska vojna pretiahla na tri roky. Po
komplikovaných mierových rokovaniach sa medzi oboma štátmi určili nové hranice
na 38 rovnobežke. Južná Kórea získala územie s rozlohou 3800km štvorcových.
Rozklad kolonialného systému
v Afrike bol podstatne pokojnejší. Jednotlivé národy sa postupne vymaňovali spod koloniálnej nadvlády. Najprv si vymohli samosprávu, potom autonómiu a napokon úplnú samostatnosť. Dramatický priebeh mala dekolonizácia len
v Alžírsku, Kongu a v Angole.