Normatív hotovej produkcie
Normatív hotovej produkcie vyjadruje v korunách množstvo peňažných prostriedkov, viazaných v hotovej, ale ešte nerealizovanej produkcii. Normatív vypočítame tak, že zistenú časovú normu zásob hotovej produkcie vynásobíme dennou výškou nákladov na hotovú produkciu podľa nasledovného vzťahu:
kde:
NHP - normatív hotovej produkcie
Nhp - priemerné denné náklady na hotovú produkciu, odovzdanú na sklad
Čhp - časová norma zásob hotovej produkcie
Výška normatívu hotovej produkcie závisí od dvoch rozhodujúcich faktorov:
kde:
Ex - expedičný cyklus
k - čas potrebný na kompletizáciu, resp. zrenie zákazky (dni)
e - čas potrebný na prípravu produkcie k expedícii (dni)
zp - poistná zásoba hotových výrobkov (dni)
|
? |
4.3. Ukazovatele využitia obežného majetku
Zrýchľovanie obratovosti obežného majetku je dôležitým faktorom rastu efektívnosti výrobného procesu a má na ekonomické výsledky podniku celý rad priaznivých účinkov. Stupeň využitia obežného majetku vyjadrujeme týmito ukazovateľmi:
kde:
Æ OM - priemerný stav obežného majetku v Sk
d - počet dní v sledovanom období (mesiac 30, štvrťrok 90, rok 360 dní)
RP - realizovaná produkcia (výkony) v Sk
Čím väčší počet obehov obežného majetku podnik za rok uskutoční, tým je efektívnejší (účinné využitie OM).
Čím menší je koeficient využitia obežného majetku, tým účinnejšie je jeho využitie. Koeficient využitia vyjadruje, koľko korún obežného majetku má, resp. viaže podnik na 1 Sk realizovanej produkcie.
Ekonomický význam prezentovaných ukazovateľov využitia obežného majetku je rovnaký. Čím rýchlejší je obrat obežného majetku, tým väčší je objem produkcie pri viazaní rovnakej výšky obežného majetku. Preto je nevyhnutné, aby každý podnik problematike využívania obežného majetku venoval patričnú pozornosť (veľkosť a štruktúra zásob, zrýchľovanie obratu, znižovanie mernej spotreby vo výrobnom procese), čo pozitívne ovplyvní celkovú efektívnosť podniku.
|
? |
Záverečná rekapitulácia k 4. kapitole
Výška kapitálu viazaného v obežnom majetku podniku ovplyvňuje efektívnosť podniku a je častým zdrojom rezerv. Ak podnik vie správne kvantifikovať potrebu obežného majetku, viazaného v jednotlivých sférach a vie tiež pozitívne ovplyvňovať faktory, pôsobiace na rast (znižovanie) jeho zložiek, pravidelne analyzuje (hodnotí a prijíma adresné opatrenia) ukazovatele využitia, má vytvorené predpoklady pre optimálne, efektívne využitie obežného majetku v daných trhových podmienkach. Znižovanie potreby prevádzkového kapitálu a jeho uvoľnenie napr. pre rozvoj, diverzifikáciu výroby predstavuje významný faktor konkurencieschopnosti podniku. Optimalizácia potreby obežného majetku si však vyžaduje permanentnú analýzu štruktúry a využitia obežného majetku, ako aj cielenú činnosť s dodávateľmi a odberateľmi. Daná problematika si skutočne vyžaduje systematický (komplexný) prístup, lebo efekty, získavané v rámci výrobného procesu sú často stratené (pohltené) nezodpovednou platobnou politikou niektorých odberateľov.
5. NÁKLADY, efektívnosť PODNIKU
Cieľom kapitoly „Náklady, efektívnosť podniku“ je poznanie kľúčových faktorov efektívnosti podnikania – cieľ každého subjektu podnikania. Daný cieľ je možné dosiahnuť rôznymi prístupmi, cestami, ale predovšetkým uplatňovaním zásady hospodárnosti. Poznaním podstaty nákladov, ich klasifikácie, členenia, modelovania, ako aj poznania možností ich znižovania, má podnik vytvorené predpoklady pre rast hospodárnosti.
Poznanie faktorov, ktoré ovplyvňujú výnosy podniku, resp. ktoré vplývajú na výsledok hospodárenia, predstavuje významný zdroj rastu efektívnosti podniku.
5.1. Podstata nákladov podniku
Náklady – predstavujú peňažné ocenenie spotreby podnikových výrobných faktorov vynaložených podnikom na jeho výkony (výrobky, práce alebo služby) a ostatné účelovo vynaložené výdavky spojené s jeho činnosťou. Náklady predstavujú použitie (spotrebu) výrobných faktorov podniku na určité výkony a vznikajú v okamihu spotreby. Náklady predstavujú rozsah vecných a finančných prostriedkov, ako i prác, ktoré podnik vynakladá na svoju činnosť za určité obdobie, a ktoré pôsobia na jeho konečný hospodársky výsledok. Prakticky náklady vyjadrujú účelovú transformáciu vynaložených prostriedkov na príslušné výkony. Náklady sú syntetickým ukazovateľom kvality práce podniku, pretože iba pomocou nich možno vyčísliť, koľko stojí uskutočňovanie a realizácia určitého výkonu.
Výkony – predstavujú v hodnotovom vyjadrení množstvo výrobkov alebo služieb, ktoré podnik vyprodukuje za určité obdobie.
Výdavky – znamenajú zmenšenie objemu finančných prostriedkov podniku a vznikajú v okamihu úhrady, napr. obstaranie materiálu. Rozdiely (vecné a časové) medzi nákladmi a výdavkami možno zhrnúť nasledovne:
Určujúcim prvkom procesu vzniku a priebehu nákladov v podniku sú finálne výkony. Materiálnym základom vzniku nákladov je spotreba elementárnych výrobných faktorov, ktoré musia byť k dispozícii v množstve a štruktúre potrebnej na zabezpečenie realizácie plánovaných výkonov.
|
? |
5.2. Klasifikácia nákladov
Podnik klasifikuje náklady podľa toho hľadiska, ktoré je pre neho najvýhodnejšie. V praxi sa najčastejšie stretávame s nasledovným členením nákladov:
Ekonomicko-účtové hľadisko – nachádza svoje členenie v spôsobe uskutočňovaných platieb na náklady: explicitné – sú všetky reálne vynaložené náklady, na ktorých pohyb je zachytený v účtovníctve; ide o peňažné výdavky, vynaložené na nákup alebo nájom výrobných faktorov; implicitné – sú náklady, ktoré podnik neplatí, a ktoré vznikajú v súvislosti s využívaním vlastných zdrojov (odpisy, úroky z vlastného kapitálu, renta z vlastnej pôdy, a pod.)
Druhové (ekonomické) členenie nákladov – charakteristickou črtou tohto členenia je ekonomická jednotnosť jednotlivých nákladových položiek, pretože obsahujú len jeden nákladový druh. Ide o zoskupenie nákladov podľa toho, či súvisia so spotrebou zhmotnenej alebo živej práce. Vytvárame rovnorodé skupiny:
Charakteristickým rysom druhového členenia nákladov je, že v jednotlivých nákladových druhoch môžu byť obsiahnuté náklady v tej forme a výške, ako boli pôvodne – prvotne spotrebované v podniku.
Význam druhového členenia nákladov je v tom, že:
Účelové členenie nákladov – sleduje sa vynaloženie jednotlivých nákladov podniku vo vzťahu k procesu výroby, t.j. adresného vynaloženia nákladov:
Kalkulačné členenie nákladov – účelom tohto členenia nákladov je stanovenie nákladov, ktoré podniku vznikajú na jednotlivé výrobky. Pretože členenie nákladov v kalkuláciách nákladov sa predpisuje kalkulačnými vzorcami, označuje sa ako členenie podľa položiek kalkulačného vzorca. Náklady v kalkulačnom vzorci sa rozdeľujú na priame (priamo pripočítateľné na kalkulačnú jednotku) a režijné (nepriame). Režijné náklady pripočítavame k objemu priamych nákladov na základe tzv. rozvrhovej základne (najčastejšie prirážkovou kalkuláciou).
Pre výrobný podnik sa odporúča kalkulačný vzorec s nasledujúcimi kalkulačnými položkami:
|
|
1. |
Priamy materiál |
|
|
2. |
Priame mzdy |
|
|
3. |
Ostatné priame náklady |
|
|
4. |
Prevádzková réžia (výrobná) |
|
S |
1 – 4 |
Vlastné náklady výroby (prevádzky) |
|
|
5. |
Správna réžia |
|
|
6. |
Odbytové náklady |
|
S |
1 – 6 |
Vlastné náklady realizovaného výkonu |
|
|
7. |
Zisk (strata) |
|
S |
1 – 7 |
Predajná cena |
Takto stanovená cena výkonu tvorí kalkulačne kvantifikovanú orientačnú cenu k uplatňovaniu cenovej politiky podniku.
Náplň jednotlivých položiek prezentovaného kalkulačného vzorca je nasledovná:
Položky kalkulačných vzorcov sa teda rozdeľujú do dvoch skupín:
Význam klasifikácie nákladov podľa kalkulačných položiek je v tom, že umožňuje:
Závislosť nákladov od objemu výkonov umožňuje členiť náklady na:
Progresívne náklady sú tie náklady, ktorých celková výška rastie rýchlejšie ako objem výkonov a pri klesajúcom objeme produkcie klesá ich výška pomalšie (nadčasové a iné príplatky, mimoriadne zvýšenie nákladov na opravy a iné).
Degresívne náklady sa menia s objemom výkonov tak, že rast ich úhrnnej výšky (celkové náklady) je pomalší ako rast objemu produkcie (pri klesaní objemu výroby sa znižujú rýchlejšie). Patria sem náklady na technologické palivo, pomocný materiál, atď.
Regresívne náklady sa vyvíjajú nepriamo úmerne k objemu produkcie, t.j. ich celková výška pri raste objemu výkonov klesá a pri ich poklese stúpa (mzdy vyplatené za prestoje, za časy čakania, atď.).
Grafické zobrazenie predmetnej problematiky dokumentuje obrázok 11.
N N
Q Q
Obrázok 11 Grafické znázornenie vývoja nákladov
Pri hľadaní optimálneho objemu produkcie musíme poznať vývoj nákladov a určiť veľkosť závislosti zmeny nákladov od zmeny objemu produkcie, čo môžeme vyjadriť pomocou koeficientu reakcie (kr), ktorý vypočítame nasledovne:
kde:
PZN - percento zmeny nákladov
PZV - percento zmeny výkonov (produkcie)
Získaná hodnota koeficientu reakcie môže byť kladná, nulová alebo záporná, čo dokumentuje tabuľka 3.
Tabuľka 3 Prehľad nákladov podľa vzťahu k objemu výkonov
|
Náklady podľa vzťahu k objemu výroby |
Správanie sa nákladov pri raste objemu výroby |
Koeficient reakcie kr |
||
|
Celkové náklady CN |
Jednotkové náklady PN |
|||
|
v
a
r
i |
proporcionálne
|
rastú priamoúmerne k objemu výkonov |
nemenia sa, sú konštantné |
kr = 1 |
|
a
b
|
degresívne |
rastú pomalšie, ako rastie objem výkonov |
klesajú |
kr < 1 |
|
i
l |
progresívne |
rastú rýchlejšie, ako objem výkonov |
rastú |
kr > 1 |
|
n
é |
regresívne |
klesajú N2 > N1 x2 > x1 |
klesajú |
kr < 1 |
|
f
i
|
absolútne fixné
|
nemenia sa |
klesajú |
kr < 1 |
|
x
n
é |
relatívne fixné
|
rastú skokom |
klesajú skokom |
kr = 1
|
Význam členenia nákladov na fixné a variabilné spočíva v tom, že:
|
? |
Informácie