Proces romanizácie na príkladoch našej vlasti.

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Pod pojmom romanizácia rozumieme proces postupného prevládania vplyvu rímskej kultúry, jazyka a náboženstva v západnej polovici Rímskej ríše i jej prihraničných oblastiach. Centrom romanizácie boli mestá. V západných provinciách sa šírila latinčina, ktorá vytláčala pôvodné jazyky a zároveň s ňou sa šírila i rímska kultúra a náboženstvo. Romanizáciu šírili obyvatelia Apeninského polostrova - vojaci, úradníci, obchodníci, remeselníci a kolonisti. Vyššie vrstvy spoločnosti sa väčšinou ochotne romanizovali, pretože si chceli udržať svoje spoločenské postavenie, často dokonca považovali rímskych občanov za svoj vzor. Nižšie spoločenské vrstvy boli ovplyvnené rímskym spôsobom života alebo službou v armáde.

Koncom 1. storočia pred Kr. sa Rimania vo svojej výbojnej zahraničnej politike začali orientovať na krajiny za Alpami a v oblasti stredného Dunaja. K Dunaju ich priviedli tzv. Illýrske vojny v rokoch 35 - 33 pred Kr. a na prelome letopočtov tu vytvorili provinciu Illyricum (z nej sa neskôr vyčlenila provincia Pannonia). Rimania si v blízkosti Dunaja zriadili legionárske táboryCarnuntum (na území dnešného Petronellu a Bad Deutsch-Altenburgu v Rakúsku), Vindobona (dnešná Viedeň), Brigetio (dnešný Szöny) a Aquincum (na území dnešnej Budapešti) a vytvorili tak základ budúcej rímskej hranice - Limes Romanus.

Zrekonštruovaná veža Limes Romanus - Nemecko

O tom, ako vplývalo vyše štyri storočia trvajúce susedstvo mocnej Rímskej ríše na vtedajšie - germánske, keltské, či iné – obyvateľstvo nášho územia, sa dozvedáme predovšetkým z výsledkov archeologického bádania i z diel historikov, geografov, etnografov, cirkevných autorov aj z epigrafických a numizmatických textov.

Keď Rimania posunuli svoju hranicu k brehu Dunaja, územie na sever od rieky začali pokladať za svoju sféru vplyvu a tak sa aj správali. Ovplyvňovali politický a sociálny život národov žijúcich za hranicami, vytvárali vazalské štáty, stavali obranné či útočné zariadenia na území patriacom barbarom, podplácali a vykupovali si mier i priamo vojensky zasahovali na barbarskom území. Cisár Marcus Aurelius počas markomanských vojen plánoval dobytie nového územia a zriadenie provincie Markomanie, ktorá by hranicu Rímskej ríše posunula až po Tatry.
Barbarské obyvateľstvo na sever od Dunaja tiež využívalo skutočnosť, že rieka nebola neprekročiteľná, a podnikalo ozbrojené útoky na rímske územie. Hlavným cieľom barbarov bolo získanie koristi - otrokov, dobytka, prípadne vyplienenie miest vo vnútrozemí; až od obdobia markomanských vojen sa medzi ich požiadavkami objavuje možnosť usadiť sa na rímskom území (čo im Rímska ríša v dôsledku toho, že pohraničné provincie boli veľmi spustošené dovolila).

Mimo období vojenských konfliktov však medzi Rimanmi a „barbarmi“ na našom území existovali čulé hospodárske kontakty.

Jantárová cesta

Rimania využívali naše územie pre svoje diaľkové obchody. Prechádzala tu veľmi významná Jantárová cesta, ktorá spájala Jadran s východobaltskými oblasťami i viaceré iné obchodné cesty, doložené bohatými nálezmi rímskych mincí a remeselných výrobkov. Ochrana obchodníkov bola v skutočnosti jednou z príčin, prečo Rimania budovali systém legionárskych táborov, staníc a strážnych veží po oboch stranách Dunaja. Tieto stavby spolu s mestami slúžili ako výhodné miesta pre obojstranný obchod.

Limes Romanus v strednej Európe

Vzájomné kontakty neslúžili len na výmenu a získavanie surovín, remeselných výrobkov, potravín či informácií. Limes Romanus slúžil i ako prostriedok pre výmenu civilizačných výdobytkov oboch jeho strán, čo pre barbarov znamenalo získavanie a preberanie výrobkov vyspelej remeselnej výroby a postupné prispôsobovanie sa ich životného štýlu vyspelejšej rímskej civilizácii. Preberanie vyspelejšieho životného štýlu sa odrazilo napríklad pri budovaní stavieb, vychádzajúcich z provinciálnych vzorov a určených pre germánskych náčelníkov ako bola stavba v Bratislave-Dúbravke či v Milanovciach (dnes Veľký Kýr).

Obdobie, keď sa Slovensko nachádzalo v susedstve Rímskej ríše delíme na: staršiu dobu rímsku (10-166 n.l.), dobu markomanských vojen (166-180) a mladšiu dobu rímsku (180-375).

Staršia doba rímska (10 - 166)

Prelom letopočtov znamenal pre naše územie množstvo zmien, ktoré priniesol príchod Rimanov, prenikajúcich z juhu do Podunajska a postup germánskych kmeňov zo severu. Pod rímskym tlakom sa germánski Markomani pod vedením Marobuda presunuli na územie súčasných Čiech a vytvorili kmeňový zväz, nazývaný Marobudovo kráľovstvo. Samotný Marobud strávil mladosť v Ríme, na cisárskom dvore a do pozície germánskeho vodcu bol s najväčšou pravdepodobnosťou dosadený Rimanmi. Súčasťou jeho ríše sa postupne stali germánske kmene sídliace v oblasti v okolí Baltického mora, na území Čiech, Moravy a v časti Podunajska. Marobudova ríša mocnela a ohrozovala mocenské záujmy Rímskej ríše v stredoeurópskom priestore. Marobud vybudoval podľa rímskeho vzoru armádu, pozostávajúcu zo 70000 pešiakov a 4000 jazdcov, čím si pohneval cisára Augusta, ktorý sa rozhodol v roku 6 n. l. proti nemu vojensky zakročiť. Na čele armády, ktorá tiahla proti Germánom z tábora v Carnunte bol budúci cisár Tibérius.

Idealizovaná podoba Marobuda

Pozostatky vojenského tábora Rimanov z roku 6 n. l., keď légie pod vedením budúceho cisára tiahli proti Marobudovi, objavil pred krátkym časom archeologický výskum na Devíne. Tibériovi zabránila pokračovať v jeho výprave vzbura v provincii Panónia. Aby zvládli neľahkú situáciu, boli Rimania donútení s Marobudom podpísať mier, takže panónska vzbura na krátky čas zachránila Marobudovo kráľovstvo. Kvôli domácim germánskym, ale aj mnohým rímskym intrigám sa však o niekoľko rokov musel vzdať svojho panstva. S pár vernými bojovníkmi odišiel do Ríma, kde mu za miesto jeho doživotného pobytu určili Ravennu. Tu po osemnástich rokoch zomrel.

Marobudovu vojenskú družinu Rimania zverili pod vládu kvádskeho náčelníka Vannia, ktorý sa s rímskou podporou Vannius usadil na území dnešného západného Slovenska a v roku 21. po Kr. vytvoril štátny útvar, nazývaný regnum Vannianum - Vanniovo kráľovstvo. Vannius sám používal titul rex – kráľ. Podľa rímskeho historika Tacita sa Vanniovo kráľovstvo nachádzalo na juhozápadnom Slovensku, za Dunajom medzi riekami Morava a Váh. Vannius využil to, že cez jeho územie viedla prastará obchodná Jantárová cesta, ochraňoval obchodníkov putujúcich po tejto ceste a vyberal za to primerané poplatky. Hranice svojho kráľovstva navyše dobre opevnil pevnosťami na vyvýšených miestach a opevnenými bodmi. Počas tridsiatich rokoch vlády sa mu podarilo nahromadiť obrovský majetok, ktorý vyvolával závisť u nepriateľov, no i u najbližších príbuzných. V roku 50 po Kr. proti nemu zaútočili jeho vlastní synovci Vangio a Sido a pripravili mu trpkú porážku. Vannius sa uchýlil pod ochranu Ríma, ktorý mu poskytol územie v Panónii, v oblasti Neziderského jazera, kde aj zomrel. Koncom 1. storočia po Kr. Germáni zvýšili svoj tlak na dunajskú hranicu s cieľom preniknúť do Panónie. Rím zareagoval výstavbou pohraničných pevností na pravom brehu Dunaja a usadzovaním rímskych légií. Od vlády cisára Domitiana (81-96 po Kr.) až po Hadriána (117-138 po Kr.) rímske légie prenikali stále hlbšie do vnútrozemia ľavého brehu Dunaja a pripravovali tak postupné ovládnutie nášho územia.
Napätá situácia vyvrcholilatzv. Markomanskými vojnami (166-180 po Kr.). Spočiatku germánske vojská, využijúc začínajúcu sa krízu Rímskej ríše, prenikli až k mestu Aquilea v Taliansku. Cisár Marcus Aurelius (161-180 po Kr.), spolu so svojím zaťom a spoluvládcom Luciom Verom (neskôr so synom Commodom) však podnikol proti Germánom rozsiahlu protiofenzívu, pričom rímske jednotky prenikli hlboko do vnútrozemia západného a južného Slovenska.

Marcus Aurelius

Niekde v blízkosti rieky Hron vznikli i pasáže cisárovho slávneho filozofického diela Hovory k sebe samému. Z čias pobytu M. Aurelia na našom území pochádza i slávny nápis na Trenčianskej skale, ktorý vznikol v zime r. 179 (teda rok pred cisárovou smrťou). Trenčín - vtedy osada Laugaricio - bol jedným z najsevernejších miest, kam sa rímske vojská vo výpadoch proti Germánom dostali. Svoju prítomnosť zaznamenali latinským nápisom na hradnej skale v takomto znení: VICTORIAE AVGVSTORV(m) EXERCITUS QVI LAV GARICIONE SEDIT MIL(ites) L(egionis) II DCCCLV (Marcus Valerrius) MAXIMIANUS LEG(atus) LEG (ionis) II AD(iutricis) CVR(avit) F(aciendum) („Na víťazstvo cisárov, vojsko, ktoré leží v Laugariciu, 855 vojakov II. légie Marcus Valerius Maximianus, legát II. légie Pomocnej dal vyhotoviť.“). Existenciu legáta Marka Valeria Maximiana potvrdil nález v alžírskom meste Zana, kde bol objavený podstavec sochy bývalého miestodržiteľa M. V. Maximiana s nápisom opisujúcim jeho bohatú kariéru v rímskej armáde. Práve v tomto opise sa spomína epizóda z jeho života, počas ktorej bol veliteľom rímskych oddielov, ktoré prezimovali v osade Laugaricio v zadunajskom barbariku.

Nápis na Trenčianskej skale

V r. 180 nečakane zomrel vo vojenskom tábore vo Vindobone (Viedni) cisár M. Aurelius (pravdepodobne na mor). Jeho syn a nástupca Commodus podpísal v tom istom roku s Germánmi mier, podľa ktorého Rimania opustili všetky pevnosti severne od Dunaja: Trenčín, Stupavu, Milanovce a niekoľko staníc na Pohroní.

Mladšia doba rímska (180 - 375)

Po Mrakomanských vojnách nasledovalo vojensky pomerne pokojné obdobie, ktoré umožnilo rozvoj hospodárskeho i kultúrneho života v Barbariku. Obchodovalo sa s kožušinami, medom, otrokmi, z Ríma sa dovážala jemná keramika, bronzové a sklenené výrobky, šperky a víno. Rímsky vzor spôsobil, že barbarské obyvateľstvo pristúpilo k organizovaniu vyšších spoločenstiev založených na princípoch vyvinutej triednej spoločnosti. Rozmach barbarských kmeňov však znamenal čoraz väčšie nebezpečenstvo pre Rímske impérium. V polovici 4. storočia začali germánske kmene prenikať do rímskych provincií. Naposledy sa Rimania vzchopili k odrazeniu barbarov za vlády cisára Valentiniana I. (364-375), po ktorého smrti stíhala Rímsku ríšu jedna pohroma za druhou, či už v podobe vojenských porážok alebo stále sa prehlbujúcej hospodárskej a sociálnej krízy. Tá napokon viedla k zániku Západorímskej ríše po r. 476.

Okrem už spomínaného nápisu na trenčianskej skale sa na Slovensku našlo mnoho ďalších pamiatok na susedstvo s Rímskou ríšou. Najvýznamnejšie archeologické náleziská, zaradené medzi rímske pamiatky, sú v lokalitách Rusovce, Iža, Stupava, Dúbravka.

Rusovce – vojenský tábor Gerulata.

V polovici prvého storočia vybudovali Rimania pri staršej keltskej osade Gerulata menší vojenský tábor – castell, popri ktorom postupne vyrástlo civilné sídlisko mestského charakteru – cannabae.

Vznik Gerulaty kladieme do obdobia vlády Flaviovcov, keď tu bol vybudovaný drevozemný tábor (zachovala sa len časť priekopy). Po reforme cisára Hadriána, bol tento drevozemný tábor prebudovaný na nový trvalý castell. Na budovaní tábora Gerulaty sa podieľali posádky X, XIV a XV légie z neďalekého Carnunta.. Od začiatku 2. stor. po Kr. tu mala stálu posádku elitná jazdecká jednotka ALA PRIMA CANANNEFATUM. Posledné prestavby Gerulaty kladieme do povalentiniánovského obdobia. Stavebný complex kastelu Gerulata využili i Gótski federáti. Výskum longobardského pohrebiska so 166 hrobmi v extraviláne Rusoviec svedčí o výhodnej polohe a obľúbenosti tejto lokality aj v nasledujúcom historickom období.

Našli sa tu hroby, prevažne žiarové, ale aj kostrové, na viacerých miestach sa našli rôzne predmety: keramika, mince, sklo, oštepy, motyky. Unikátnym nálezom je aj slávnostná rímska prilba s bohatou výzdobou (Mars, Diana, Victoria). Z obdobia panovania dynastie Severovcov pochádzajú početné kamenné oltáriky. Najväčší počet oltárikov mal Iupiter Optimus Maximus, v armáde uctievaný i ako Iupiter Optimus Maximus Dolichenus.

Iža pri Komárne

Na južnom brehu Dunaja, v katastri obce Iža leží v polohe zvanej Leányvár rímsky vojenský tábor Kelemantia, ktorý slúžil ako predmostie legionárskej pevnosti Brigetio. Rimania vybudovali v poslednej tretine 2. storočia pevnosť s barakmi z nepálených tehál, chránených drevozemným valom a palisádami. Po jej zániku vystavali kamennú pevnosť štvorcového pôdorysu s 20 vežami a štyrmi bránami v opevnení. V kasteli slúžila posádka až do 4. storočia.

Dúbravka

Na území bratislavskej mestskej časti Dúbravka v oblasti Veľkej Lúky sa nachádza významná rímska pamiatka známa ako Villa Rustica (názov villa rustica sa používal pre typ rímskej obytnej stavby vybavenej dômyselným vodovodným systémom s bazénom používaným ako klasický rímsky kúpeľ).

Zvyšky rímskej budovy pri Dúbravke boli objavené v roku 1982 a podľa archeológov ju neobýval Riman, ale germánsky veľmož, ktorý prevzal rímske spôsoby. Budova pravdepodobne stála na ceste medzi rímskymi vojenskými stanicami na Devíne a v Stupave. Tento objekt začali stavať ako rímske kúpele kruhového typu s bazénikmi na studenú a teplú vodu. Neskôr staviteľ s najväčšou pravdepodobnosťou zmenil projekt a postavil iba studený kúpeľ.

Charakter tejto stavby, spolu s početnými fragmentmi antickej keramiky, skla, rôznych ozdôb a mincí sú dôkazom čulých stykov s antickým Rímom.

Villa rustica v Dúbravke

Otázky:

1. V ktorom období sa Slovensko nachádzalo v susedstve Rímskej ríše?

2.   Definuj pojem romanizácia.

3. Aké obyvateľstvo prevládalo v rímskej dobe na našom území?

4. Charakterizuj Vanniovo a Marobudovo kráľovstvo.

5. V súvislosti s ktorou vojnou vznikol nápis na Trenčianskej skale?

6. Vymenuj najvýznamnejšie rímske pamiatky na Slovensku.

Zoznam použitej literatúry:

Valachovič, P.: Slovensko v susedstve Rímskej ríše, www.dobrodruh.sk

Hulínek, D.:Prví rímski legionári na území Slovenska, www.historickarevue.com

Kol. autorov: Dejiny Slovenska I, Veda Bratislava, 1986

Kolektív autorov: Slovensko - Dejiny, Obzor Bratislava 1978