Charakteristika
Križiacke výpravy môžeme charakterizovať ako vojenské výpravy západoeurópskych šľachticov vyhlasované rímskokatolíckou cirkvou spolu so svetskou mocou proti (podľa cirkvi) neveriacim a kacírom. Za kacíra bol považovaný odpadlík od katolíckej viery, ktorý spochybňoval alebo ohrozoval katolícku cirkev. Neveriaci boli z pohľadu katolíckej cirkvi všetci, ktorí neverili v kresťanstvo.
Príčina vojen
V roku 1071 prenikli zo strednej Ázie do krajín východného Stredomoria výbojné kočovné kmene - Seldžuckí Turci (moslimovia) a porazili Byzantíncov v bitke pri Manzikerte. Byzantská ríša požiadala západnú Európu o pomoc, pretože sa bála ich nájazdov a Turci svojimi výbojmi prerušili obchod byzantských kupcov s Indiou a Čínou.
Pomoc ochotne poskytla rímskokatolická cirkev, ktorá na to mala veľa dôvodov. Keď v roku 1076 Turci obsadili mesto Jeruzalem , vyhlásil pápež „svätú vojnu“ s cieľom oslobodiť „Boží hrob“ a „Svätú zem“ (t. j. Palestínu) z rúk moslimov.
Motivácia bojovníkov
Hlavným dôvodom, prečo sa ľudia zúčastňovali na výpravách, boli skreslené predstavy o bohatstve a ľahkom dobytí tohto územia, ktoré odtiaľ prinášali pútnici.
Jednotliví účastníci mali svoje vlastné ciele:
vysokí svetskí šľachtici chceli ovládnuť nové bohaté krajiny
drobní šlachtici a rytieri túžili po bohatej koristi a sláve
katolícka cirkev sa usilovala podrobiť si východnú cirkev
chudoba chcela taktiež zbohatnúť a pápež prisľúbil všetkým, ktorí padnú „odpustenie hriechov a ovocie večného života“.
Rytierske rády
V čase križiackych výprav vzniklo niekoľko križiackych rytierskych rádov - templári (1119 v Jeruzaleme), johaniti (1048 v Jeruzaleme, po úteku na Maltu dostali názov „maltézski rytieri“ ), Rád nemeckých rytierov (1190 v Akkone, 1226 presídlil do Pruska), Rytieri božieho hrobu a iní, ktorých úlohou bolo ochraňovať dobyté územia.
Vyhlásenie križiackych výprav
Na jeseň roku 1095 na veľkom cirkevnom koncile v juhofrancúzskom Clermonte pápež Urban II. vyhlásil začatie križiackych výprav na 15. august 1096. Heslo križiakov bolo "oslobodenie Kristovho hrobu z rúk neveriacich" a tento cieľ aj dočasne dosiahli. Križiacke výpravy spočiatku smerovali do krajín východného Stredomoria (križiacke výpravy v užšom zmysle). Symbolom týchto výprav bol kríž (znak kresťanov), preto sa nazývajú križiacke. Ich účastníci križiaci (po latinsky crucesignati) mali spoločný znak - kríž na odeve.
Križiacke výpravy
Počet križiackych výprav bol sedem, niekedy sa uvádza osem. Túto rozdielnosť v počte spôsobila výprava uhorského kráľa Ondreja II., ktorú mnohí nepovažujú za „skutočnú“ výpravu (podobne ako výpravu chudoby a detskú výpravu).
Výprava chudoby
Na jar 1096 - teda ešte pred 15. augustom - sa konala Výprava chudoby, ktorá predchádzala prvej križiackej výprave. Zúčastnili sa jej predovšetkým chudobní roľníci (hlavne z oblasti severného Francúzska a západného Nemecka), ktorí chceli utiecť od svojich pánov, vyhnúť sa hladu a nájsť na východe pôdu a slobodu. Neozbrojení, bez zásob potravín a bez peňazí cestou lúpili a vraždili. Obyvatelia krajín, cez ktoré prechádzali, sa tomu bránili a dochádzalo k zabíjaniu. Tieto preriedené oddiely, ktoré napriek varovaniu byzantského cisára preplávali Bosporus, boli v októbri v prvej bitke porazené Seldžukmi pri Xerigordone.
Prvá výprava (1096 - 1099)
sa začala v auguste 1096 a zúčastnili sa jej nižší šľachtici (rytieri rôznych kniežat) a vyšší šľachtici. Výpravy sa zúčastnilo spolu asi 100 000 križiakov. Usilovali sa rozšíriť svoje panstvá a získať na Východe vplyv a bohatstvo. Výprava sa skladala zo štyroch menších výprav, ktoré vyšli z viacerých miest v Európe. Jednotlivé skupiny prechádzali po súši od jari až do zimy roku 1096 cez Uhorsko. Stretli sa na jar roku 1097 v Carihrade. Tu byzantský cisár križiakov urýchlene dopravil do Malej Ázie. 15. júla roku 1099 po krvavej bitke sa podarilo križiakom dobyť Jeruzalem a založiť prísne kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo (1099-1244). Na okolí existovali štyri územia podriadené Jeruzalemskému kráľovstvu - grófstva Tripolis a Edessa, kniežatstvo Antiochea a panstvo Tiberias. Neskôr vznikli aj ďalšie križiacke štáty. Počas ďalších výprav križiaci striedavo strácali a získavali Jeruzalem, ale boli využití aj na dobytie iných území (napr. Byzantskej ríše).
Druhá výprava (1147-1149)
sa uskutočnila pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého cisára Konráda III. (české pramene uvádzajú aj českého kráľa Vladislava II.) a skončila neúspešne. V roku 1148 sa nemecký a francúzsky kráľ stretli v Jeruzaleme, odkiaľ podnikali spoločné výpravy proti Damasku a Askalonu. Obaja sa po neúspech vrátili domov.
Tretia výprava (1189 - 1192)
Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom (asi kurdského pôvodu) roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zmenšilo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol Akkon (Akka) v Sýrii. Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v dnešnej Bratislave-Petržalke, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce išli zatiaľ na východ lod'ami) vydali cez Balkán na Blízky východ. Nemecký cisár sa utopil v máji 1190 v rieke Salef v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Filip II. dobyl Akkon a potom sa vrátil domov. Richard I. Levie srdce sa márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto v roku 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema.
Štvrtá výprava (1202-1204)
ktorú vyhlásil roku 1199 pápež Inocent III. mala výlučne koristnícky charakter. Križiaci dobyli Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše. Po vzbure miestnych obyvateľov proti nadvláde cudzincov a následnom opätovnom dobytí Carihradu v roku 1204, vytvorili tu križiaci na mieste Byzantskej ríše na 50 rokov (1204-1261) tzv. Latinské cisárstvo a niekoľko menších panstiev.
Detská výprava (1212)
Jej organizátori tvrdili, že nevinné deti (vo veku 8-12 rokov) pre svoju mravnú čistotu (nezaťažené hriechmi) môžu v boji proti neveriacim dosiahnuť väčšie úspechy ako ozbrojené vojská. Kým výpravu francúzskych mladých ľudí sa podarilo zastaviť ešte v Marseille, dostali sa „vojská“ (asi 7000 detí - iné pramene 12000) z rýnsko-lotrinskej oblasti do Janova. Keďže si nemohli dovoliť plavbu na lodi, niektorí sa vrátili domov, niektorí išli do južného Talianska a ostatných lodiarski špekulanti (ktorí mali zabezpečiť ich prevoz) predali do otroctva do Egypta alebo severného Francúzska.
Piata výprava (1217 - 1221)
Bola nazývaná tiež Výprava uhorského kráľa Ondreja II. (niekedy sa za oficiálnu križiacku výpravu nepovažuje). Spolu s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. vyrazili zo Splitu do Svätej zeme, kde z Akkonu podnikli tri neúspešné výpravy proti Saracénom (stredoveké označenie pre Arabov). Jediným úspechom výpravy bolo obsadenie opevnenej obchodnej osady Damietta (dnes Dimját) vo východnej časti nílskej delty.
Šiesta výprava (1228-1229)
nazývaná Výprava Fridricha II. alebo Piata výprava, je zaujímavá tým, že došlo prvýkrát k pokusu o diplomatické dosiahnutie križiackych cieľov. Fridrich roku 1229 podpísal s egyptským sultánom Kamelom (synovcom Saladina) v egyptskej Džafe zmluvu, podľa ktorej sa podarilo opäť dočasne (do roku 1244) získať Jeruzalem (okrem dvoch budov), Betlehem a Nazaret, vrátane spojenia s pobrežím. Napriek pápežovmu odporu sa Fridrich v Jeruzaleme potom dal korunovať za kráľa, ale o šesť mesiacov neskôr po kritike obyvateľstva odplával domov.
Siedma výprava (1248-1254)
nazývaná tiež Šiesta výprava, viedol francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr vyhlásený za svätého a dostal prezývku Svätý), ktorý chcel útokom na Egypt znovu získať Jeruzalem. Pri ťažení na Káhiru ho v apríli 1250 Egypťania porazili a zajali. Po zaplatení vysokého výkupného odplával do Akkonu, odkiaľ do roku 1254 ovládal Palestínu.
Ôsma výprava (1270)
nazývaná tiež Siedma výprava. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. sa vypravil na svoju druhú križiacku výpravu, ale v Tunise (egyptské územie) sa nakazil morom a zomrel . Križiacku výpravu zrušili.
Koniec výprav
V roku 1289 padla križiacka pevnosť Tripolis a v máji 1291 aj Akkon, posledná kresťanská bašta v Palestíne. Palestínu potom križiaci vydali bez boja. Preto aj rok 1291 považujeme za koniec križiackych výprav do prednej Ázie.
Dôsledky križiackych výprav
vzrástol vplyv a bohatstvo cirkvi a pápeža
západoeurópske krajiny sa zmocnili obchodných ciest po Stredozemnom mori, ktoré boli predtým v rukách hlavne Byzancie
talianske mestá Benátky a Janov zaznamenali veľký rozvoj, čo neskôr uľahčilo vznik prvých kapitalistických vzťahov v týchto mestách
Európania sa za križiackych výprav oboznámili s vyspelou arabskou kultúrou a výrobou: nové poznatky o výrobe skla, hodvábu, kobercov, stavbe veterných mlynov, zavodňovaní polí a.i.
novými plodinami pre Európanov boli špenát, citrusy, ryža a mak
nové vedomosti z rôznych vied – matematika, medicína, geografia, astronómia a.i.
začalo sa (podľa arabského vzoru) viacej dbať o hygienu – kúpele, čisté oblečenie a vzhľad.
Úlohy: 1. Čo sú križiacke výpravy a čo bolo ich symbolom?
2. Aké boli príčiny križiackych výprav?
3. Koľko bolo výprav a ktorí panovníci sa v nich zúčastnili?
4. Aké boli dôsledky križiackych výprav?
Použitá literatúra:
1. Múcska, V. a Skladaný, M.: Európa v období stredoveku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1996
2. Múcska, V. a Skladaný, M.: Dejepisná čítanka (2), Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 2003
3. Chrisholmová, J.: Svetové dejiny v kocke, Mladé letá, Bratislava 1998
Obrazové materiály:
www.spsh.sk, www.milost.sk, www.esoterika.cz, www.stredovek.wz.cz
Vypracovala: Juráková Beata