Európa medzi legitimizmom a revolúciou.

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Celý komplex politických, štátoprávnych a hraničných otázok, ktorý vznikol po Napoleonovej porážke, mal byť prerokovaný na medzinárodnom kongrese, ktorý bol zvolaný na jeseň v septembri 1814 do Viedne a trval do júna roku 1815 s pauzou, kedy sa Napoleon stal na 100 dní cisárom. Kongres rozhodoval o novom usporiadaní a reštaurácii európskych pomerov. V priebehu dlhých porád, ktorých sa zúčastnilo vyše 700 diplomatov z celej Európy okrem Turecka, sa riešila nielen otázka budúceho postavenia porazeného Francúzska, ale upravovali sa aj vzájomné vzťahy medzi víťaznými veľmocami. Výsledkom kongresu boli najmä územné zmeny, no zúčastneným išlo i o zabezpečenie mieru a vytvorenie medzinárodného bezpečnostného systému v Európe. Rozhodujúce slovo na kongrese mali víťazné mocnosti z napoleonských vojen: Rusko, Prusko, Rakúsko a Veľká Británia. Prekvapujúco významnú úlohu tu hralo aj porazené Francúzsko, ktorého minister zahraničných vecí Maurice de Talleyrand docielil uznanie rovnoprávneho postavenia Francúzska na kongrese. Kongresové jednania vrátili Francúzsko do jeho predvojnových hraníc a víťazné mocnosti si zaistili vojenský dohľad nad tým, aby sa nevrátilo k svojej výbojnej politike. Francúzsko muselo zaplatiť vojnové náhrady 700 miliónov frankov a odovzdať vojnové loďstvo víťazom.

Účastníci Viedenského kongresu

Vo Viedni prijali diplomati 4 politické princípy:

Hlavným cieľom víťazných mocností bolo vytvoriť taký systém medzinárodných vzťahov, ktorý by vylučoval vojnové stretnutie medzi nimi, pretože sa právom obávali, že by takéto konflikty otvorili cestu k revolúciám. Tento cieľ diplomati skutočne dosiahli, Európa prežila tri mierové desaťročia.

František I.

Proklamáciu Svätej aliancie inšpiroval a v rozhodujúcej miere aj formuloval ruský cár Alexander, podpísal ju rakúsky cisár František I. a pruský kráľ Fridrich Viliam III. a potom postupne všetci európski monarchovia, okrem anglického kráľa, škandinávskych krajinách a pápeža. Svätá aliancia bola do istej miery ideologickým zdôvodnením reálnej politickej spolupráce štyroch víťazných mocností a mala skôr symbolický význam.

Alexander I.

Chaumontská zmluva z 20. novembra 1815 bola reálnou politickou dohodou, ktorú podpísali všetky štyri hlavné víťazné mocnosti. Iniciátorom zmluvy bol britský ministerský predseda lord Castlereagh a jej cieľom bolo predísť prípadnému opakovaniu francúzskej expanzie, úprava medzinárodných vzťahov a záväzok mocností udržiavať v celej Európe "status quo" hraníc i existujúcich politických systémov.

Lord Casstlereagh

Zasahovanie mocností do vnútorných záležitostí cudzích štátov sa najvýraznejšie prejavilo v dvadsiatych rokoch 19. storočia, keď vypukli revolúcie v Španielsku, Portugalsku a v Taliansku. Ferdinand VII. Bourbonský po svojom návrate do Španielska zaviedol tuhý reakčný režim a odstránil všetky výdobytky revolúcie. Tvrdo postupoval i proti španielskym kolóniám v Strednej a Južnej Amerike, ktoré bojovali za nezávislosť. Proti odboju vedenému Simonom Bolívarom kráľ vysielal vojská, a práve medzi plukmi, ktoré mali odísť za more vypukla v januári 1820 revolta. Povstalci mali podporu širších vrstiev a prinútili kráľa k niekoľkým ústupkom, no nakoniec boli potlačení intervenciou francúzskej armády, ktorá z rozhodnutia mocností Svätej aliancie prišla do Španielska.

Simon Bolívar

Španielskym kolóniám v Amerike sa však podarilo dosiahnuť samostatnosť a Mexiko, Argentína, Peru Chile, Kolumbia a Bolívia (a po vypuknutí revolúcie v Portugalsku i portugalská kolónia Brazília) vyhlásili nezávislosť.

Udalosti v Španielsku vyvolali revolučné vrenie v Taliansku, v ktorom počas krátkeho obdobia napoleonských vojen zosilnelo národné povedomie a volanie po vytvorení jednotného talianskeho štátu. Panovnícke dynastie, ktoré sa vrátili na kniežacie tróny v Taliansku však nemali za cieľ zjednotenie Talianska, išlo im iba o reštauráciu predrevolučných pomerov. Vzbury proti nim vyvolávali najmä tajné spolky tzv. karbonárov (uhliarov – stretávali sa medzi výrobcami uhlia), ktorí vyvolávali v r. 1820 vojenské povstania v Neapolsku a v Piemonte. Rakúska armáda však proti povstalcom razantne zakročila a ukončila akékoľvek revolučné snahy.

Ďalším ohniskom nepokojov v Európe bol Balkánsky polostrov, kde žilo pod nadvládou Osmanskej ríše početné kresťanské obyvateľstvo. Osmanská ríša bola už v 19. storočí len tieňom svojej niekdajšej slávy, trpela hospodárskym úpadkom, skorumpovanou správou a nevyhnutnou potrebou reforiem. Zo slabosti ríše ťažili Rusko, Veľká Británia, Rakúsko i Francúzsko, ktoré mali na jej území svoje záujmy, preto podnecovali národnooslobodzovací boj porobených národov. Tak v r. 1817 s pomocou Ruska získalo autonómne postavenie Srbské kniežatstvo.

Srbský odboj podnietil v r. 1821 povstanie v Grécku, ktoré trvalo až do roku 1829. Zverstvá, ktoré počas revolty páchali Turci na gréckom obyvateľstve, vzbúrili verejnú mienku v celej Európe a do Grécka čoskoro prúdilo množstvo dobrovoľníkov (napr. Lord George G. Byron, ktorý tu i zomrel). K osamostatneniu Grécka spod tureckej nadvlády prispel v r. 1827 útok spojeného anglicko – francúzsko – ruského loďstva pri západnom pobreží Grécka a rusko – turecká vojna, ktorá prebehla v rokoch 1828-29. Grécko získalo postavenie nezávislého štátu a na kráľovský trón v ňom získal princ Oto Bavorský z rodu Wittelsbachovcov.

Oto Bavorský, prvý grécky kráľ

Revolučné nepokoje zasiahli aj Rusko, ktoré (hoci dokázalo vzdorovať Napoleonovi) bolo hospodársky a politicky zaostalou krajinou. Nespokojnosť s režimom samoderžavia, kde cár mal absolútnu moc a s nevoľníctvom, ktoré brzdilo hospodársky pokrok krajiny, neprejavovali široké masy obyvateľstva, ale pomerne úzky kruh šľachtickej inteligencie, predovšetkým z radov dôstojníkov ruskej armády. Príležitosť na prevrat videli revolucionári po neočakávanej a náhlej smrti cára Alexandra I. v decembri roku 1825. Podľa tajnej dohody sa mal stať nástupníkom trónu mladší z dvoch cárových bratov, Mikuláš, no o právo na trón sa hlásil i jeho starší brat Konštantín. Revolucionári vládny zmätok využili k povstaniu. 14. decembra 1825 (odtiaľ názov dekabristi) doviedli revoluční dôstojníci časť svojich plukov do Petrohradu na Senátne námestie, odmietli zložiť prísahu vernosti novému cárovi a žiadali zavedenie ústavy a politických slobôd.

Dekabristi na senátnom námestí

Vojenský veliteľ povstania plukovník Trubeckoj však na Senátne námestie neprišiel a medzi povstalcami zavládla bezradnosť a zmätok, čo cár Mikuláš využil, povstalcov dal obkľúčiť vojskom s niekoľkonásobnou presilou a povstanie zlikvidoval delostreleckou paľbou. Vypočúvanie zatknutých dekabristov trvalo pol roka. Vodcovia povstania boli popravení. Ďalších viac než sto bolo poslaných do vyhnanstva na Sibír.

V roku 1830 zasiahla Európu ďalšia vlna revolúcií, ktorá sa niesla predovšetkým v znamení liberalizmu a nacionalizmu. Impulzom pre ňu bola tzv. júlová revolúcia vo Francúzsku. Bourbonský panovník Karol X. totiž pod zámienkou boja proti opozícii vydaním tzv. štyroch ordonancií výrazne obmedzil slobodu tlače, rozpustil práve zvolenú dolnú komoru parlamentu, zmenil volebný zákon v prospech veľkých vlastníkov a na základe nového zákona vypísal nové voľby. V Paríži vypuklo povstanie, ktoré prinútilo kráľa abdikovať. Monarchiu sa však podarilo zachrániť a na trón ako konštitučný monarcha zasadol Karolov brat, liberálne zmýšľajúci Ľudovít Filip I.

Ľudovít Filip I.

Júlová revolúcia podnietila povstanie v Belgicku, ktoré bolo od Viedenského kongresu súčasťou Spojeného Holandska. Povstanie vypuklo v auguste 1830 a už v novembri sa zišiel Národný kongres, ktorý prijal belgickú ústavu. Na konferencii pentarchie v Londýne v decembri 1830 bola belgická nezávislosť potvrdená: Belgicko sa stalo monarchiou na čele s panovníkom Leopoldom I. a jeho nezávislosť garantovalo Francúzsko, Veľká Británia a Prusko.

Revolučné vrenie zasiahlo aj Poľské kráľovstvo (nazývalo sa aj Kongresovka, lebo vzniklo na základe rozhodnutia Viedenského kongresu), ktoré bolo pod nadvládou Ruska (poľským kráľom bol cár Mikuláš I.). Povstanie vypuklo v novembri 1830 vo Varšave a rýchlo sa rozšírilo po celej krajine. Na čele povstania stála poľská šľachta, ktorá sa spoliehala na pomoc z Francúzska. Keďže však vedenie povstania bolo nejednotné a vzbura nemala ani oporu v širších ľudových vrstvách, ktorým povstalci odopierali splniť ich požiadavky, povstanie bolo v roku 1831 potlačené. Cár zrušil poľskú ústavu, snem a vojsko. Zatvoril poľské univerzity a zaviedol tvrdé porušťovanie Poliakov. V r. 1846 vypuklo v Poľsku ešte jedno povstanie, tentokrát v Krakove. Bez väčšej podpory bolo odsúdené na neúspech a Krakov bol pripojený k rakúskej Haliči.

Správy o úspešnej revolúcii vo Francúzsku podnietili aj povstania v niektorých mestách severného a stredného Talianska a nemeckých štátov. Povstalci v severnom Taliansku sa spoliehali na pomoc z Francúzska, no vojenský zásah proti povstaniu bol rýchlejší a masívnejší. Predstavitelia talianskeho revolučného hnutia odišli do zahraničného exilu. Vo Francúzsku založil Giuseppe Mazzini tajný revolučný spolok Mladá Itália, ktorý pripravoval oslobodenie a zjednotenie Apeninského polostrova a snažil sa vytvoriť celoeurópsku konšpiračnú sieť proti systému Svätej aliancie. Ústredím jednotlivých spolkov sa mala stať Malá Európa založená v švajčiarskom Berne r. 1834.

V Nemecku, najmä v menších štátoch, dochádzalo taktiež ku vzburám. Výsledkom bolo rozšírenie ústavných slobôd a odstránenie niektorých feudálnych prežitkov. Demonštrácie v porýnskej oblasti, ktoré vypukli r. 1832, potlačil spoločný zákrok rakúskych a pruských vojsk. Aj v Nemecku, predovšetkým medzi študentami a intelektuálmi, našlo odozvu hnutie Mladé Nemecko, ktoré však nedosiahlo podstatnejšie úspechy a de facto ku budúcemu zjednoteniu štátu viacej prispelo vytvorenie jednotného colného priestoru r. 1834.

Reakčné režimy sa v Európe udržali ešte ďalšie takmer dve desaťročia. Ani medzinárodné dohody však nemohli zabrániť rozpadu starých feudálnych vzťahov a bujnejúcemu nacionalizmu, ktorý sa prejavil opäť v revolúcii rokov 1848/49.

Otázky:

1. Ktoré mocnosti určovali vývoj v Európe po r. 1815?

2. Aké politické princípy sa uplatňovali po Viedenskom kongrese?

3. Aké boli výsledky revolúcie v Španielsku?

4. Ktorý rod získal grécky kráľovský trón?

5. Popíš júlovú revolúciu vo Francúzsku.

6. Kto stál na čele hnutia Mladá Itália?

7. Prečo bolo neúspešné povstanie dekabristov v Rusku?

Zoznam použitej literatúry:

Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999 

Hečková, J; Marci, Ľ.; Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007