Grécka kultúra a vzdelanosť

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Veda a filozofia

Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.

Základy mnohých vied, ktoré vznikli v najstarších starovekých štátoch Gréci dopĺňali o nové poznatky a iné vedy vznikli práve v Grécku.

Astronómia stavala na vedomostiach orientálnych štátov, Gréci nazvali vesmír kozmom a študovali jeho zákonitosti – napríklad Aristarchos zo Samu považoval za stred nášho vesmíru Slnko. Fyzika sa venovala sa skúmaniu účinkov tepla, význame hmotnosti, mechanike. Gréci ako moreplavci na svojich námorných plavbách potrebovali mnoho poznatkov z geografie a položili základy náuky o podnebiach, povrchu Zeme, moriach a pevninách. Známym sa stal alexandrijský učenec Ptolemaios. V Grécku položili aj základy histórie a za „otca dejepisu“ je považovaný Herodotos, neskôr sa preslávili Tukydides a Xenofón.Veľmi rozšírené boli matematika a geometria, pretože ich poznatky využívali aj iné vedy. Mená a teórie slávnych gréckych matematikov sú známe aj dnes – Pytagoras, Euklides, Táles a mnohí iní. Lekárstvo preslávil predovšetkým Hippokrates z ostrova Kós sa pokladá za otca lekárstva, zakladateľa medicíny ako vedeckého oboru. Žil v rokoch 460 pred n.l. - 380 pred n.l. K lekárskemu povolaniu ho od detstva viedol otec Herakleidos, aby pokračoval v tradícii, čo sa aj uskutočnilo, keď sa po svojich cestách z Malej Ázie vrátil ako známy lekár na ostrov Kós, kde potom žil, pracoval a učil.

Hippokrates

Jeho spisy považovali za autoritu aj stredovekí lekári. Hippokrates zaviedol racionálno-empirické diagnostické metódy. Jeho spisy Corpus Hippocraticum sa stali základom stredovekého lekárstva.

Filozofia pochádza z gréckeho „filo-sofiá“ a znamená „lásku k múdrosti. Vznikla v 7. storočí pred Kr. a začala skúmať svet slobodne bez ohľadu na mytológiu a náboženstvo, spoliehajúc sa len na ľudský rozum. Má základ vo vedách, ktoré Gréci prevzali od národov východu. Pôvodne zahŕňala všetko ľudské poznanie, nerozdelené podľa disciplín. Vývoj gréckej filozofie verne kopíruje v oboch polohách (ako životného názoru, tak aj vedy) vývoj gréckej spoločnosti od primitívnej obce cez rozvinutý mestský štát polis, jeho úpadok ako hospodárskej a politickej jednotky až po jeho začlenenie do väčších celkov helenistických štátov a napokon rímskeho impéria.

Časové rozpätie starovekej gréckej filozofie sa pohybuje od spomínaného 7. storočia pred Kristom až do roku 529, kedy dal cisár Justinián dekrétom zatvoriť Platónovu (resp. Novoplatónsku) filozofickú Akadémiu.

Kozmocentrické, predsokratické resp. predklasické obdobie(2.pol 7. stor. pr. Kr. - 450 pr. Kr.)

1. Milétska škola. Jej hlavnými predstaviteľmi sú sú Táles, Anaximandros a Anaximenes. .

Táles bol scestovaný astronóm, geometer a obchodník, ktorý považoval za arché vodu. Anaximandros sa zaslúžil o autorstvo slnečných hodín a prvej mapy a bol autorom myšlienky, že život vznikol najprv vo vode a odtiaľ sa presunul na súš. Anaximenes považoval za arché vzduch a veril, že všetky veci sú len vyjadrením rôznej hustoty vzduchu.

Pytagoras. Matematik, astronóm a filozof. Za arché považoval číslo, ktoré chápal ako stavebný kameň vesmíru a vzťahy, ktoré vytvára za fundament pre vesmírnu harmóniu.

Pytagoras

2. Herakleitos z Efezu. Svet je podľa neho nestvorený, večný. Všetko dianie riadi jednotný zákon – „logos“. Za arché považoval oheň.

3. Empedokles. Podľa neho sú základnými elementmi oheň, voda, zem a vzduch. Tieto látky sú všetky rovnako pôvodné, sú si rovné a rovnako staré. Kozmos sa formuje ich miešaním a oddeľovaním, pričom spájanie sa deje na základe lásky a rozpájanie na základe nenávisti.

4. Atomizmus. Pôvodcom gréckeho atomizmu je Leukippos a jeho učenie najlepšie rozvinul jeho žiak Demokritos. Za základné čiastočky jednotlivín považujú atómy, ktorých je nekonečne veľa a sú nezničiteľné či večné, pričom medzi nimi jestvuje prázdny priestor („nebytie“).

Antropocentrické, vrcholné resp. klasické obdobie (450 – 322 pred Kristom)

1. Sofisti. Na vrcholnú, klasickú starogrécku filozofiu mali hlboký a zásadný vplyv sofisti(sofistés– „vediaci“, „znalci“), ktorí za mzdu boli potulnými učiteľmi, a to predovšetkým filozofie a rétoriky. Rýchlo stali známymi aj vďaka svojmu relativizmu v otázkach hodnôt a právd.

2. Sokrates. Skepticizmus a krajný relativizmus, ktoré sa rozšírili medzi sofistami, otvoril cestu novému filozofickému smeru, ktorý sa snažil vyriešiť problém poznania zo stanoviska dôsledného idealizmu. Základy tohto smeru položil Sokrates (469-399). Za zdroj skutočného poznania prehlásil vnútorné sebapoznanie („poznaj seba samého“).

Sokrates

3. Platón. Napísal mnoho spisov formou dialógov, v ktorom riešil viaceré témy, pričom je jeho filozofiu možné možné vystihnúť v stručnosti týmito objektami záujmu: teória ideí, duša človeka, tri základné cnosti (múdrosť, statočnosť a umiernenosť) a ideálny štát.

4. Aristoteles. Rozdelil filozofiu na praktickú (etika, politika, ekonómia a poetika) a teoretickú (matematika, fyzika, metafyzika). Logiku považoval za nástroj rozvíjania oboch druhov filozofie. Je tiež zakladateľom logiky ako samostatnej vednej oblasti. Jeho vplyv v tejto disciplíne trval zásadným spôsobom až do druhej polovice 19. storočia, vznikli nové logické postupy a systémy.

Helenistické resp. poklasické obdobie (330 pred Kristom – 529 n. l.)

1. Stoicizmus. Stoici rozdelili filozofiu na tieto disciplíny: Logika (ktorú ďalej delia na dialektiku a rétoriku), fyzika a etika, podľa ktorej je cieľom človeka dosiahnuť ataraxiu, čiže úplný duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Pôvodcom stoicizmu je Zenon z Kytia, stredný stoicizmus reprezentuje Panaitios a rímsky Seneca a Marcus Aurelius.

2. Epikureizmus. Pôvodcom epikureizmu je Epikuros, pre ktorého v centre záujmu je praktická filozofia a jej starostlivosť o dušu človeka – to znamená návrat k etickej dimenzii filozofického uvažovania, resp. rozjímania. V rámci tejto etiky Epikuros vyzdvihoval ako zmysel a cieľ života blaženosť a slasť.

3. Skepticizmus. Podstatou skepsy(skepsis- „pozorovanie“, „uvažovanie“) je zdržanie sa úsudku z dôvodu nedôvery v možnosť skutočného poznania. Podľa starogréckych skeptikov je všetko tak relatívne a rôznorodé, že vlastne nič nejestvuje skutočne. Môžeme hovoriť len, ako sa nám veci javia – nikdy nie, aké veci naozaj sú.

4. Novoplatonizmus. Jeho prívrženci (Plotinos, Porfyrios) nadväzujú na Platóna avšak od jeho dualizmu (svet ideí ako jediná skutočná realita oproti klamlive hmote) sa istým spôsobom dištancujú, pretože veria, že všetko, čo jestvuje, má jediný pôvod, a síce v idealistickom božstve zvanom „Jedno“ (gr. Hen). Z tohto Jedna emanujú (vyžarujú) v rôznych stupňoch a sférach ďalšie bytia, pričom najbližšie k božstvu z človeka je ľudská duša.

Architektúra

Základným stavebným materiálom bol kameň, mramor a tehla. Uplatňoval sa princíp vertikálnej podpery – múr, stĺp a horizontálneho prekladu – klada. Významným architektonickým prvkom bol stĺp, podľa ktorého sa rozlišovali tri stavebné slohy: dórsky, iónsky a korintský.
Dórsky sloh vynikal jednoduchosťou hmoty a prostou výzdobou. Jeho stĺpy boli masívne, spočiatku hladké, neskôr žliabkované.

Dórsky stĺp

Iónsky sloh už nebol taký zaťažený  tradíciami. Jeho stĺpy boli štíhlejšie, ľahšie a elegantnejšie, smerom dohora sa zužovali. Štvorstenné hlavice zdobili dve volúty (špirálovité zdobenia) stočené smerom nadol. Driek stĺpa niekedy nahrádzali sochy ženských postáv, tzv. Karyatídy.

 Iónsky st  ĺp

Korintskýsloh – jeho stĺp sa v podstate zhoduje so stĺpom iónskeho slohu, pričom zmena je badateľná iba v hlavici, ktorá bola vyzdobenejšia. Mala tvar kvetinového koša, z ktorého prečnievali listy ukončené volutami. Stavebnou dominantou každého polis bola akropola. Pôvodne to bolo nedostupné opevnené návršie so sídlom vladára, ktoré sa neskôr zmenilo na posvätné miesto s chrámami.

Korintský stĺp

Sochárstvo

Začiatky gréckeho sochárstva sa obvykle označujú ako archaické obdobie. Trvalo až do prvých desaťročí 5. storočia pr. Kr. a najprv naňho mali silný vplyv strnulé egyptské plastiky. Na konci prvej polovice 5. storočia pr. Kr. prechádza archaické obdobie do klasického, sochárstvo sa rýchlo rozvíja a zdokonaľuje. Umelci sa začínajú špecializovať (napr. Myrón predovšetkým na sochy atlétov). Vrchol klasického obdobia predstavuje Periklov umelecký poradca Feidias, preslávený troma sochami Athény, sochou Dia pre chrám v Olympii a predovšetkým sochárskou výzdobou athénskeho Parthenonu.

Athéna Parthenos – rímska kópia Feidiovej sochy

Posledné, helenistické obdobie (zhruba od smrti Alexandra Veľkého v roku 323 až po ovládnutie Egypta Rimanmi v r. 30 pr. Kr.) je charakterizované teritoriálnym rozšírením sochárskych škôl, motivačným obohatením a osobitým autorským prejavom. Tematicky sa nové smery vyznačovali odklonom od mytologických námetov a stredom pozornosti sa stal všedný život.

Maliarstvo

Grécka amfora s vyobrazením zápasníkov

Literatúra

V klasickom období (5. a 4. storočie pr. Kr.) bola literatúra sústredená v Aténach a Atike. Prekvitala tragédia (Aischylos, Sofokles, Euripides), komédia (Aristofanes)a próza (rečníctvo – Demosthenes, historiografia -Herodotos, Thukydides) a filozofia (Platón).

Vhelenistickom období (3. - 1. stor. pr. Kr.) a v poézii vyvinuli nové experimentálne formy (Kallimachos, Apollonios Ródsky), próza bola najmä náuková. Strediskami literatúry už neboli len Atény, ale aj Alexandria, Rodos či Pergamon. V rímskom období (1, stor. pr. Kr. - 5. stor. n. l.) došlo k novému rozmachu prózy (v rečníctve Lukianos, vo filozofii Epoktetos, v historiografii Plutarchos a Dio Cassius). Autori sa orientovali v jazyku a štýle podľa vzorov klasického obdobia. V tomto období vznikla kresťanská literatúra (Klemens Alexandrijský, Origenes).

Otázky:

1. Ktorý grécky historik je považovaný za „otca dejepisu“?

2. Prečo sa predsokratovská filozofia označuje aj ako „kozmografická“?

3. Definuj pojem arché.

4. Vymenuj hlavných predstaviteľov milétskej školy.

5. Čo sú amfory?

Literatúra:

http://sk.wikipedia.org/wiki/Gr%C3%A9cka_filozofia