Koniec kolonializmu

Vypracovala: Juráková Beata

Od 15. storočia si európske mocnosti začali vytvárať kolónie na území Ameriky, Afriky a Ázie. Začalo to expanziou Španielska a Portugalska, Holandska, Anglicka, Francúzska, Ruska, neskôr aj Belgicka, Nemecka, Talianska, USA a Japonska. V 19. storočí sa oslobodila väčšina juhoamerických a stredoamerických krajín a najväčšími koloniálnymi veľmocami sa stali Anglicko a Francúzsko. Snaha o prerozdelenie kolónií viedla k 1. svetovej vojne (1914-1918), tá sa však skončila ešte väčším upevnením pozícií Anglicka a Francúzska. Až druhá svetová vojna (1939-1945) oslabila veľmoci natoľko, že si uvedomili nevyhnutnosť rozpadu koloniálneho systému.

Dekolonizácia

Dekolonizácia (nazývaná aj národnooslobodzovacie hnutie) je súhrn politických, ekonomických a ideologických opatrení, ktoré smerujú k likvidácii koloniálneho systému.

Proces dekolonizácie prebiehal od konca druhej svetovej vojny (1945) až do 80. rokov 20. storočia. Priniesol rozpad koloniálnej sústavy a vznik tzv. „nezávislých štátov“, ktoré sa vďaka zaostalej ekonomike a politike začali nazývať krajinami tretieho sveta alebo rozvojovými krajinami.Tento národnooslobodzovací proces väčšinou sprevádzal boj a násilie, našli sa však aj výnimky a nezávislosť bola vyhlásená po obojstrannej dohode medzi kolonistami a kolóniou.

Príčiny dekolonizácie:

- rozmach národnoemancipačného hnutia

- odpor časti obyvateľstva v koloniálnych mocnostiach proti koloniálnej politike.

Priebeh dekolonizácie môžeme rozdeliť:

1. fáza (1945-1949): južná Ázia (India, Pakistan, Barma, Srí Lanka, Indonézia, Filipíny), Blízky Východ (Izrael, Palestína, Libanon, Sýria, Jordánsko, Irak, Emiráty) a Ďaleký Východ (Kórea).

2. fáza (1950-1959): francúzska Indočína (Laos, Kambodža, Vietnam), časť Afriky (Maroko, Líbya, Sudán, Ghana).

3. fáza (1960-1970): Afrika - rok 1960 bol vyhlásený za „rok Afriky“ – 17 afrických štátov získalo nezávislosť, v Ázii - Malajzia.

4. fáza (od 1970): portugalské kolónie v Afrike (Mozambik, Guinea-Bissau, Angola), anglické Zimbabwe a Namíbia.

Niektoré bývalé kolónie sa stali pevnou súčasťou materských krajín, napríklad:

Francúzsko - Guadeloupe, Martinique, Réunion

Portugalsko - Madeira, Azory

Španielsko - Kanárske ostrovy

USA - Havajské ostrovy, Portoriko.

Neokolonializmus

Aj dnes je väčšina bývalých kolónií veľmi chudobná a ekonomicky závislá od svojich bývalých kolonizátorov. Takáto zastrená forma nadvlády sa nazýva neokolonializmus a je typická hlavne pre štáty Afriky.

Dekolonizácia Ázie

Pred koncom 2. svetovej vojny patrila väčšina krajín v Ázii európskym mocnostiam (najmä Anglicku a Francúzsku). Slobodné boli iba Čína, Japonsko a Siam (dnešné Thajsko). V oslobodzovacom hnutí mali veľký význam udalosti v najľudnatejších štátoch sveta - Indii a v Číne.

India

Bola najvýznamnejšou anglickou kolóniou, prezývanou aj „perla britskej koruny”. Po 1. svetovej vojne získali Indovia čiastočné politické práva, ale skutočnú moc si ponechali Angličania. Dve náboženské skupiny – hinduisti a moslimovia sa začali angažovať v boji za nezávislosť. Od roku 1920 sa do boja za nezávislosť postavil indický právnik – Mahátma Gándhí (1869-1948). Meno Mahátma znamenalo v preklade „veľká duša“ a Gándhí sa stal veľmi populárny. Vyzýval Indov k nenásilnému odboju voči Angličanom. Británia nakoniec súhlasila a v roku 1947 udelila nezávislosť dvom štátom:

Indii (hinduizmus) – prvý ministerský predseda Džaváharlál Néhrú (1889-1964).

Pakistanu (islam) - z východného Pakistanu sa v roku 1971 oddelil štát Bangladéš.

Náboženské napätie v Indii medzi hinduistami a moslimami pokračovalo a obeťou sa stal aj Gándhí, ktorého v roku 1948 zavraždil hinduistický fanatik.

Mahátma Gándhí

Džaváharlál Néhrú

Čína

V roku 1949 bola vyhlásená Čínska ľudová republika, ktorú založil Mao Ce-Tung (1893-1976). Bola zavedená diktatúra sovietskeho typu. Postupne sa však Čína odklonila od sovietskeho vzoru, lebo Mao mal iné predstavy o hospodárskom rozvoji a pre Čínu si nárokoval postavenie veľmoci. Roku 1959 vypovedal dohodu so ZSSR, čo viedlo k ochromeniu vzťahov. Jeho politika bola tzv. politika "veľkého skoku". Tento experiment skončil katastrofou a krajina sa ocitla v rozklade a chaose. V roku 1966 sa začala tzv. kultúrna revolúcia, počas ktorej došlo k terorizmu - vyháňali vedcov, umelcov a profesorov z miest do dedín, kde ich ponižovali a trápili. Symbolom kultúrnej revolúcie boli červené knižky s Maovými myšlienkami.. Život sa začal normalizovať až po smrti Mao Ce-Tunga (1976). Krajina opäť nadviazala na spoluprácu s USA a so ZSSR. V súčasnosti patrí medzi novoindustrializované krajiny a zostáva najľudnatejším štátom sveta (takmer 1,5 milardy obyvateľov).

Mao Ce-Tung

Vojna v Indočíne

Zatiaľ čo sa Angličania zriekali svojich kolónií cestou dohôd, Francúzi sa so svojimi kolóniami lúčili ťažko a väčšinou vojenským konfliktom. Po roku 1945 sa pokúšali obnoviť svoju nadvládu v Indočíne, ale v roku 1954 boli porazení. Kambodža a Laos dosiahli nezávislosť, Vietnam bol rozdelený na dve časti: komunistickú Vietnamskú demokratickú republiku na severe, na čele s Ho Či Minom (1890-1969) a orientovanou na ZSSR a Južný Vietnam, orientovaný na USA. Medzi oboma časťami vypukla vietnamská vojna (1965-1973), do ktorej vstúpili aj jednotkyUSA. Vojna sa skončila víťazstvom severu a vytvorením zjednotenej Vietnamskej republiky s komunistickou vládou.

Ho Či Min

Kórea

Aj Kórea bola po 2. svetovej vojne rozdelená na dve časti: Severná Kórea sa dostala pod vplyv ZSSR a Južná Kórea pod vplyv USA. V rokoch 1950-1953 sa odohrávala kórejská vojna, ktorá však nepriniesla zjednotenie krajiny. Nová hranica medzi severom a juhom prechádza 38 rovnobežkou. Dnes je severokórejský komunistický režim známy svojim neľudským zaobchádzaním s odporcami režimu a je potenciálnou hrozbou pre svet, pretože vlastní jadrové zbrane a fanatickí vodcovia vyhlasujú, že ich v prípade potreby použijú.

Dekolonizácia Afriky

Africký kontinent bol rozdelený medzi európske mocnosti – Anglicko, Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Portugalsko, Belgicko a Holandsko. Dekolonizácia Afriky bola zväčša násilná a krvavá – najprv to boli boje proti kolonistom, potom boje medzi politickými a náboženskými skupinami oslobodených afrických štátov. Dodnes je v mnohých afrických krajinách veľká nestabilita a časté vojenské konflikty.

Egypt získal nezávislosť od Británie v roku 1922. Ďalšia fáza dekolonizácie Afriky sa začala v 50. rokoch 20. storočia – prvou samostatnou krajinou bola Ghana v roku 1957. Najviac štátov získalo samostatnosť v roku 1960 (17). V rokoch 1954-1962 prebiehala v Alžírsku vojna medzi Francúzmi a Alžírčanmi – Alžírsko získalo nezávislosť v roku 1962. Krvavá bola aj kríza v Kongu (1960-1965), odkiaľ odišli Belgičania a medzi domorodými obyvateľmi vypukla občianska vojna. Tú vyriešila až armáda OSN. Svojich kolónií sa nechcelo vzdať Portugalsko, čo viedlo ku krvavým, 25 rokov trvajúcim vojnám v Mozambiku, Guinei-Bissau a Angole. Až v roku 1975 získali tieto štáty nezávislosť. Poslednou kolóniou bola Rodézia, ktorá v roku 1980 získala samostatnosť spod britskej nadvlády a premenovala sa na Zimbabwe.

JAR – Juhoafrická republika – v roku 1910 vznikla Juhoafrická únia so štatútom domínia, pod nadvládou bielej menšiny. V roku 1949 sa zaviedol apartheid (rasová diskriminácia) a obyvatelia sa rozdelili na 4 skupiny: bieli, miešanci, čierni a ázijčania. Proti tomu sa búril Africký národný kongres (ANK), prenasledovaný bielymi. V jeho čele stál od roku 1952 Nelson Mandela (1918), dlhé roky väznený. Od roku 1991 je ANK povolený a Nelson Mandela sa stal prvým čiernym prezidentom JAR (1994-1999).

Nelson Mandela

Blízky a Stredný Východ

Na Blízkom východe vzniklo po 2. svetovej vojne viacero štátov, ktoré boli predtým kolóniami Anglicka (napr. Egypt, Jordánsko, Palestína, Irak, Emiráty v okolí Perzského zálivu) a Francúzska (Libanon a Sýria). V roku 1947 OSN odhlasovala rozdelenie Palestíny na dva štáty: židovský a arabský. Posvätné mesto Jeruzalem malo byť spoločné. Židia s tým súhlasili, Arabi nie. Keď sa v roku 1948 vzdala Británia spravovania Palestíny, Židia vyhlásili 14. 5. 1948 židovský štát Izrael. V následnej vojne s okolitými arabskými štátmi Izrael zvíťazil a veľa Arabov z Palestíny utieklo. Odvtedy sa stále nevyriešil arbsko-židovský konflikt medzi Palestínou a Izraelom a Blízky Východ ostáva nestabilnou časťou sveta so sústavnými teroristickými útokmi a vojenskými konfliktmi – Suezská kríza (1956-1957), Šesťdňová vojna (1967), Vojna na Deň zmierenia (1973). V roku 1964 vznikla skupina palestínskych Arabov OOP – Organizácia pre oslobodenie Palestíny, pod vedením Jásira Arafata (1929-2004), ktorá teroristickými útokmi pútala pozornosť na palestínsku otázku.

Jásir Arafat

Problémy tretieho sveta (rozvojových krajín)

Hospodársko-sociálne:

- hospodárska zaostalosť

- nízke príjmy, nízka produktivita práce

• nedostatok domáceho kapitálu, vysoká zadĺženosť

• nezamestnanosť, chudoba, zlá životná úroveň

• populačná explózia

• potravinová kríza

• problémy s drogami, vysokou kriminalitou.

Politické:

- rôznorodosť politických režimov (parlamentná demokracia, vojenské a polovojenské diktatúry)

• politická nestabilita, časté štátne prevraty

• vysoká korupcia

• vplyv súperenia východu a západu.

Vojenské:

• množstvo konfliktov (arabsko-izraelské, Kuvajt- Irak, Púštna búrka, Irak – USA, Latinská Amerika)

• náboženský fanatizmus (islam) a medzinárodný terorizmus.

Úlohy:

1. Čo je dekolonizácia a na aké fázy ju delíme?

2. Čo vieš o dekolonizácii Ázie?

3. Čo vieš o dekolonizácii Afriky?

4. Vysvetli pojem: apartheid, neokolonializmus, OOP, ANK.

Použitá literatúra:

1.Tkadlečková, H. a Kratochvíl, V.: Svet v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1995

2. Hopkinsonová, Ch.: Udalosti 20. storočia, Mladé letá, Bratislava 1996

3. Encyklopédia histórie sveta, Ottovo nakladatelství, Praha 2010

Obrazové materiály:

http://en.wikipedia.org/wiki/Mohandas_Karamchand_Gandhi

http://en.wikipedia.org/wiki/Jawaharlal_Nehru

http://sk.wikipedia.org/wiki/Ce-Tung_Mao

http://www.komunisti.sk/ziv_hocimin.htm

http://globalvoicesonline.org/2010/07/17/south-africa-67-minutes-of-change-%E2%80%93-mandela-day/