Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš


 

Renesančná filozofia tvorí prechod stredovekej na novovekú filozofiu a zohrala svojho času veľmi významnú úlohu. Dnes má svoje pevné miesto v dejinách filozofie ako takej. Pojem „renesancia“ pochádza z francúzskeho slova „renaissance“ čo znamená obnovenie, obroda, znovuzrodenie. Obdobie renesancie sa datuje na 14. – 17. storočie. Začiatok má renesancia v talianskom meste Florencia, odkiaľ sa jej myšlienky ďalej šírili smerom na sever. Renesančné myšlienky prenikli nielen do filozofie ale aj všetkých kútov umenia vrátane architektúry, maliarstva či sochárstva. Renesancia hlásala návrat antického myslenia a antickej kultúry. V čase renesancie boli objavené nové zemské kontinenty a rada nových vynálezov. Taktiež dochádza k zmenám v oblasti ekonómie a hospodárstva.

 

Renesancia pozdvihuje človeka a vyzdvihuje hlavne jeho jedinečnosť a individualitu. Podporuje voľnosť v myslení a jeho tvorivosť a fantáziu. Renesancia prináša človeku istý pocit dôstojnosti, ktorý v stredoveku chýbal. V stredoveku sa človek chápal ako hriešnik, v renesancii sa chápe ako niečo jedinečné a dobré.

 

Renesančná filozofia je úzko spätá s prírodou. Každý renesančný filozof je zároveň aj prírodovedec. Tento prúd prináša túžbu zmocniť sa prírody, ale zároveň ju aj poznávať a objavovať jej krásy a možnosti, ktoré by boli pre človeka v jeho živote prospešné. V renesancii bolo objavených veľa nových vynálezov počnúc ďalekohľadom a končiac kníhtlačou. Renesancia pritom veľkú váhu pripisovala zmyslovému poznávaniu. Filozofia tohto obdobia sa zaoberá otázkami prírody, náboženstva, štátu ako aj etiky a poznania.

 

Na vzore antiky vzniká v 15. storočí tzv. Platónska akadémia, ktorú viedol a založil Marsilio Ficino. Práve Ficino preložil aj všetky Platónove dialógy.

 

 

Mikuláš Kuzánsky (1407-1464)

 

Bol významným predstaviteľom renesancie. Kuzánsky bol veľmi významný kardinál a diplomat, ktorý riešil medzinárodné spory a často krát aj dohadoval svadby panovníkov. Mikuláš Kuzánsky presadzoval heliocentrický model vesmíru, kde v jeho centre je Slnko, ktoré je nehybné a Zem sa okolo neho točí. Vesmír pri tom považuje za nekonečný. Základom všetkého existujúceho je podľa neho „Jedno“ v ktorom sa všetko spája. Mikuláš Kuzánsky vo svojom učení o nevedomosti tvrdí, že človek, ktorý sa učí a poznáva, dochádza nevyhnutne k faktu, že každé nové učenie otvára aj nové otázky. Tieto otázky si uvedomuje ako svoju nevedomosť, lebo na ne nevie dať odpoveď. Čím viac sa človek snaží poznať, tým je jeho pocit nevedomosti väčší. Človek sa snaží získať viac informácií a vedomostí aj o Bohu. Podľa Kuzánskeho sa toto neudeje cez vedomosť, ale istý druh vyššej nevedomosti. Človek sa musí stať nevedomým a až potom môže poznať Boha.

 

Renesancia priniesla revolučné myšlienky a zmenila pohľad na svet ako taký a na človeka ako takého. Priniesla množstvo nových revolučných myšlienok, vynálezov, objavov a teórií. Medzi tieto teórie zaraďujeme aj renesančnú vedu o maxime a renesančnú vedu o minime.

 

Renesančná veda o maxime (veda o svete a vesmíre)

 

Predstaviteľom tejto vedy sú Mikuláš Kopernik, Galileo Galilei, Issac Newton a Giordano Bruno. Táto veda sa odvracia od geocentrického pohľadu na usporiadanie vesmíru (Zem je nehybným stredom vesmíru, okolo ktorého sa všetko točí) a prikláňa k heliocentrickému pohľadu na usporiadanie vesmíru (stredom je Slnko, okolo ktorého sa všetko točí). Všetci vedci a prírodovedci podporovali tento pohľad. Mikuláš Kopernik (1473-1543) tvrdil, že zem sa točí okolo svojej osi raz za 24 hodín a zároveň obieha okolo Slnka, ktoré je nevyhnutným stredom vesmíru. Johannes Kepler (1571-1630) tvrdil nielen, že sa planéty pohybujú okolo Slnka, ale aj to že ich pohyb je eliptický. Slnko tu zohráva dôležitú úlohu, lebo sa nachádza v úplnom strede a je „ohniskom vesmíru“. Celý vesmír sa pri tom riadi istou spoločnou zákonitosťou, ktorú človek musí ešte objaviť. Rovnaký názor na obeh Zeme mal aj Galileo Galilei (1564-1642), ktorý tvrdil, že zem sa točí okolo svojej osi. (Známa je jeho veta na smrteľnej posteli „a predsa sa točí!“). Galilei bol významný prírodovedec – zakladateľ modernej mechaniky. Má na konte mnohé objavy a logické vysvetlenia javov. Tak napr. vynašiel ďalekohľad a vysvetlil teóriu voľného pádu. K teórii heliocentrizmu sa priklonil aj Issac Newton (1642-1727), ktorý svojou teóriou gravitácie vysvetlil mnohé pozemské ale aj vesmírne javy a procesy. Jeho najvýznamnejšie dielo bolo „Matematické princípy prírodnej filozofie“. V rámci neho popísal mechanistické fungovanie prírody ako takej. Aj dnes je toto dielo častokrát hybnou silou nových teórií a objavov. Giordano Bruno (1548-1600) je známy martýr slobodného myslenia a modernej vedy. Bol upálený za svoje presvedčenia a slobodné vyjadrenie svojich myšlienok a za prezentáciu výsledkov svojho bádania a skúmania. Bruno predpokladal, že vesmír je nekonečný a  že v ňom existuje nekonečné množstvo svetov. Bol presvedčený panteista, pričom tvrdí, že Boh je všade vôkol nás a ukazuje sa skrz prírodu ako tvorivá bytosť. Boha považuje za stvoriteľa. Prírodné javy a procesy pri tom sprevádza kauzálna a účelová príčina. Inkvizícii, ktorá bola v tom čase veľmi mocná sa tieto názory nepáčili a označili Bruna za kacíra. Následne ho upálili na hranici.

 

 

 

Renesančná veda o minime (veda o človeku)

 

Druhá veľmi podstatná teória je teória o minime a teda o človeku, ktorý je akoby minimálnou časťou vesmíru a sveta. Ide o skúmanie ľudského tela a jeho funkcií. V tomto čase sa rozvíjajú a obohacujú vedomosti o orgánoch tela ako aj o ich fungovaní a tiež aj o ich liečbe (konajú sa verejné pitvy a diskusie o chorobách a ich liečbe). Všetky tieto vedomosti tvoria základy modernej medicíny a modernej farmácie. Najvýznamnejším vedcom tejto doby je Paracelsus (1493-1541) – nemecký lekár, ktorý sa vášnivo venoval alchýmii a položil základy farmácie. Jeho poznámky a poznatky sú dnes mimoriadne dôležité nielen vo farmácii, ale aj v medicíne, chémii a fyziológii. Prvý popis ľudského tela utvoril A. Vesalius a W. Harwey bol objaviteľom malého krvného obehu.

 

Morálka a etika

 

Morálka sa v období renesancie výrazne zmenila. Ideál slobody a nové chápanie človeka ako takého spôsobili aj zmenu chápania morálnych pravidiel a morálky ako takej. Dnes rozpoznávame 2 línie chápania morálky vtedajšej doby. Bola to laická a potom učenecká. Predstaviteľom učeneckej línie je Erazmus Rotterdamský (1467-1536). Vo svojom diele „Chvála bláznivosti“ sa mu podarilo zosmiešniť všetky autority vtedajšej doby od vládcov až po pápeža. Jedinou autoritou v morálke má byť podľa neho kritický rozum. Tvrdil, že je potrebné sa navrátiť k prameňu gréckej a hebrejskej biblie, ktorú považoval za jedinú správnu. Erazmus hovoril, že každý človek má slobodnú vôľu a zároveň každý musí na seba brať pred Bohom zodpovednosť za svoje činy. Erazmus Rotterdamský hlásal reformu cirkvi, ktorá by mala byť predovšetkým pokojná. Svojimi názormi a svojim cirkevným postojom položil základy reformačného hnutia.

Predstaviteľom laickej línie morálky je Michel de Montaigne (1533-1592). Hlavným cieľom človeka má byť hľadanie seba samého a teda svojho „ja“. Hlavnou formou života človeka má byť formula „buď sám sebou“. Iba keď je človek sám sebou dokáže byť zároveň svoje „ja“. V centre pozornosti je teda človek, ktorý je sám sebou a ktorý je tolerantný voči ostatným a ostatní sú tolerantní voči nemu. Tento svoj postoj Montaigne popisuje vo svojom diele „Eseje“

Morálne chápanie človeka zmenilo aj pohľad na cirkev. Erazmus Rotterdamský sa ako prvý zaslúžil výrazným spôsobom o vznik reformného hnutia, ktoré má zmeniť cirkev a jej fungovanie. Významnými reformátormi bol Ulrich Zwingli, Ján Kalvín a Martin Luther. Poslednému z trojice sa reformácia aj skutočne podarila. Martin Luther (1483-1546) bol výrazným kritikom cirkvi danej doby. Odmieta myšlienku a názor, že jedine cirkev je sprostredkovateľom medzi Bohom a človekom. Nezmyselné predávanie odpustkov a vykúpení sa z hriechov považuje za zvrátené a zlé. Podľa neho každý človek dokáže vykúpiť svoje hriechy poznaním a vierou v sv. Písmo a modlitbou. Človek by podľa neho mal sám čítať Bibliu a sám si ju aj vyložiť. Človek je totiž slobodné indivíduum, ktoré to dokáže. Martin Luther bol za svoje presvedčenie pápežom Levom X. v roku 1521 exkomunikovaný. Svoju reformáciu začal pribitím 95 téz na bránu kostola vo Wittenbergu dňa 31.10.1517.

 

 

Učenie o štáte

 

Nové chápanie človeka, úvahy a zmeny v morálke naštartovali v období renesancie aj úvahy o správnom štátnom usporiadaní a lepšej spoločnosti, ktorá by tieto zmeny rešpektovala a tolerovala. Najvýraznejšou osobou tohto obdobia sa stal jednoznačne Niccoló Machiaveli (1469-1527). Bol to filozof, ktorý sa sústredil predovšetkým na etiku a filozofiu morálky a učenie o štáte. Podľa jeho najvýznamnejšieho diela „Vladár“ by sa mal panovník sústrediť predovšetkým na udržovanie poriadku a mieru v štáte a nastoliť jasné pravidlá fungovania štátu. Mal by držať opraty pevne v rukách, pričom by mal na udržanie moci a poriadku použiť najskôr tie najjemnejšie prostriedky a keby tieto nezabrali tak nesmie váhať a použiť aj tie najtvrdšie. V čase renesancie sa utvárajú nové utopistické koncepcie štátu. Významnou utópiou je dielo „Utópia“ od Thomasa Mora ako aj „O slnečnom štáte“ od Tomassa Campanellu. Tieto utópie sa definujú aj ako sociálne utópie, lebo predpokladajú zánik súkromného vlastníctva a vytvorenie štátu, kde každý by mal to, čo potrebuje, predpokladajú úplnú rovnosť všetkých ľudí ako aj ich rovnakú hodnotu.

 

 

Otázka na zopakovanie

 

  1. Definujte renesanciu (pojem, predmet a hlavné ideály)

  2. Čo je to heliocentrický a geocentrický podhľad na vesmír?

  3. Aké sú 2 línie morálky renesančnej filozofie? Definujte

  4. Aké utópie poznáte a akú majú úlohu?

  5. Kto bol najväčší reformátor a kto reformáciu podnietil?

  6. Čo je to renesančná veda o maxime a o minime? Definujte

 

Použitá literatúra:

 

  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005