Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 


Jeden zo štýlov verejného styku.

ŠTÝL – spôsob výberu, usporiadania a využitia jazykových prostriedkov v hovorenom aj písanom prejave.

 

ROZDELENIE ŠTÝLOV:

 

Podľa funkcie prejavu rozlišujeme tzv. funkčné štýly, ktoré rozdeľujeme na:

 

  1. štýly verejného styku: náučný, publicistický, administratívny, rečnícky, umelecký

  2. štýly súkromného styku: hovorový

 

Funkcia rečníckeho štýlu: presviedčať, vysvetľovať, informovať, komentovať, agitovať, zapôsobiť na city poslucháča.

 

 

Z HISTÓRIE REČNÍCKEHO ŠTÝLU (RÉTORIKY):

 

Rečnícky štýl (rétorika) nie je len jazykovým štýlom, ale už od staroveku sa považuje za umenie.

Prvé rečnícke útvary vznikli približne v 6. storočí pred Kr. v starovekom Grécku. Vývoj rečníckeho štýlu  úzko súvisel s vývojom systému otrokárskej demokracie, ktorá dávala každému občanovi právo slobodne prejavovať svoju mienku na zhromaždeniach občanov a podieľať sa na výkone vládnej moci. V Grécku každý občan mohol slobodne vyjadriť svoju mienku, slobodne vystúpiť napr. na sneme. Výrečnosť bola dôležitou črtou štátnikov a ľudových vodcov. V Aténach sa väčšina sporov riešila pred ľudovým súdom. Podľa Solónových zákonov každý obžalovaný mal právo sa pred súdom obhajovať, ale musel to robiť osobne, bez pomocníka a akýchkoľvek pomôcok. Musel hovoriť bez prípravy, svoju reč nesmel čítať, nesmel nazerať do prípravy, resp. do nejakých pomôcok.

 

V 5. storočí pred Kr. sa začala rozvíjať rečnícka náuka. V súdnych sporoch sa začali objavovať logografi – koncipienti súdnych rečí, ktorí pomáhali klientom, poskytovali im právne rady a učili ich pôsobivo a zaujímavo predniesť súdnu reč.

 

Za tvorcov všeobecnej rečníckej náuky považujeme sofistov. V rétorských školách učili, že objektívna pravda neexistuje. Za pravdu považovali to, čo sa jedincovi podľa okolnosti pravdou javí. Pravda je teda podľa nich relatívna a subjektívna. Od jedinca závisí, či presvedčí ostatných, že jeho zdanie je pravda. K najznámejším rétorom patril Gorgias,zakladateľ prvej rétorskej školy. Tvrdil, že moc slova má pre rozpoloženie duše taký význam ako zloženie liekov pre stav tela. Veľkú pozornosť venoval príprave slávnostných rečí, bol považovaný za ich veľkého znalca. Každú slávnostnú reč sa usiloval obohatiť o rôzne básnické figúry – dnes ich nazývame gorgiovské figúry. Zakladá sa na nich celá stredoveká rýmovaná poézia a rým v básni sa používa dodnes. (Gréci v básňach nepoužívali rým – časomerná prozódia).

 

Medzi najznámejších rečníkov patril Démosthenés (Demostenes). Nedisponoval veľkými predpokladmi na výborný prejav, ale svojím konaním a prácou sa vypracoval na vynikajúceho rečníka. Mal napr. problémy s dychom, preto dýchanie nacvičoval chôdzou do kopcov. Mal slabý hlas, preto behal po pobreží a snažil sa prehlušiť príboj. Jeho vystupovanie rušil nepríjemný tik (pri reči potrhával ramenom), preto sa postavil pod strom, na vetvu zavesil meč, ktorý mu pri každom bodnutí pripomenul, že si musí dávať pozor. Preslávil sa tzv. filipikami – bojovými prejavmi proti Filipovi Macedónskemu, ktoré si pripravoval mimoriadne dôsledne.

Medzi slávnych rečníkov patril aj Sokrates a jeho žiak Platón. Sokrates sa snažil v rétorike presadiť etické princípy. Vypracoval metódu systematického vedenia rozhovoru. Podľa neho je rétor povinný bojovať za pravdu.

Platónovým žiakom bol Aristoteles (vychovával Alexandra Macedónskeho, Veľkého). V Aténach mal vlastnú školu, v ktorej vedecky bádal v rôznych odboroch. V r. 347 napísal spis Rétorika, ktorý spolu so spisom Poetika tvorí základ európskej rétoriky.

 

Rečníctvo od Grékov prebrali aj Rimania. Práve Rimania sú považovaní za majstrov rétoriky. Za mimoriadneho rečníka je považovaný napr. Marcus Tullius Cicero. Jeho najslávnejšie dielo sa volá O rečníkovi. Zachovalo sa jeho 57 rečí. Všetky svoje reči predniesol naspamäť, s množstvom kvetnatých, básnických, logicky i štylisticky dokonalými vetami. Na každé svoje vystúpenie bol dokonale pripravený.

 

 

V antike vznikol aj prvý návod na postup pri príprave rečníckeho prejavu:

 

  1. vyhľadávanie látky a dôkazov,

  2. usporiadanie tém,

  3. štylizácia,

  4. zapamätávanie,

  5. prednes.

 

Z obdobia antiky sa rozvíjala rétorika cez stredovek v podobe cirkevného rečníctva a kazateľstva do súčasného rečníctva ako prostriedku komunikácie vo všetkých sférach života.

Za prvého slovenského veľkého rečníka považujeme Ľ. Štúra (Reči a state). Známych je aj šesť jeho rečí na uhorskom sneme. Za jeho úplne najznámejšiu reč považujeme tú, v ktorej žiadal na uhorskom sneme zrušenie nevoľníctva.

Medzi kľúčové postavy slovenskej rétoriky patria ale aj Daniel Krman ml., Anton Bernolák, Juraj Fándly, Jozef Miloslav Hurban, Michal Bodický, Štefan Moyzes, Štefan Krčméry, Andrej Hlinka, Martin Rázus,...

 

 

Súčasné chápanie rétoriky je dvojaké:

 

  1. rétorika ako veda – skúma ústne jazykové prejavy.

  2. rétorika ako praktická činnosť – učí tvoriť prejavy a prednášať ich.


 

 

ÚTVARY REČNÍCKEHO ŠTÝLU:

 

  1. AGITAČNO - PROPAGAČNÉ PREJAVY A REČI:

 

a, politická reč – parlamentný prejav, prejav na zjazde strany, agitačný, napr. predvolebný prejav,...

b, súdna reč – reč obhajoby, reč obžaloby

c, cirkevný prejav – kázeň


 

  1. NÁUČNÉ PREJAVY:

 

a, prednáška – školská, osvetová

b, referáty a koreferáty – politický, vedecký, organizačný

c, replikové príspevky / dialogizované útvary – diskusný, polemický a debatný príspevok


 

  1. PRĹEŽITOSTNÉ PREJAVY:

 

a, slávnostný prejav – jubilejný, spomienkový, gratulačný,...

b, rámcový prejav – privítací, záverový, otvárací, pozdravný,...

c, informačný prejav – konferenciersky, výstraha, rozkaz,...


 

  1. RODINNÉ PREJAVY: stolový (prípitok), sobášny, pohrebný, pri krste dieťaťa,...

 

 

 

Základné znaky rečníckeho štýlu:

 

ÚSTNOSŤ – rečnícky štýl patrí do ústnej komunikácie. Adresát je známy, je potrebné ho osloviť. Keďže je prítomný, môže dochádzať k interakcii rečníka a poslucháča (diskusia, debata, otázky,...) Dôležitou súčasťou rečníckeho prejavu na verejnosti sú mimojazykové prostriedky, s ktorými si rečník vlastne pomáha – mimika, gestikulácia, zrakový kontakt,...

VEREJNOSŤ – útvary rečníckeho štýlu sú väčšinou určené širokej verejnosti. Musia teda využívať prostriedky zrozumiteľné a vhodné pre širokú verejnosť. Nesmie napr. využívať vulgarizmy, termíny, ktoré sú zrozumiteľné len úzkemu okruhu osôb,... Využíva napr. známe termíny, kratšie vety, zaokrúhľuje čísla (ak napr. hovorí o počtoch), nepoužíva presné dátumy,...

SUGESTÍVNOSŤ – rečník sa snaží pôsobiť na city poslucháča, snaží sa ho vťahovať do prejavu. Dosahuje sa napr. využitím prostriedkov z iných štýlov, napr. z umeleckého štýlu využíva metaforu, metonýmiu, epitetá, personifikáciu, opakovanie slov,... Z náučného štýlu napr. názorné prvky (mapy, grafy, tabuľky,...). Z administratívneho štýlu predovšetkým faktografiu.

ADRESNOSŤ – rečnícke prejavy majú kolektívneho príjemcu, len niektoré sú venované jednotlivcovi, napr. gratulačné prejavy na oslavách,... Pri prejave by malo dôjsť k vytvoreniu vzájomného kontaktu medzi rečníkom a poslucháčom. Rečník na utvorenie spomínaného kontaktu využíva napr. oslovenie, očný kontakt, dialogizujúce gramatické kategórie (1. a 2. osoba), rečnícke otázky,... Autor sa často vedome zaraďuje do spoločenstva poslucháčov – „my sme tu nato, aby sme...“.

NÁZORNOSŤ – napr. prednášky využívajú názornosť - grafy, mapy, portréty, výpočty, frazeologické jednotky, citáty, rôzne príklady, faktografické údaje,...

 

Od všetkých rečníckych prejavov sa výrazne očakáva, aby rečník pôsobil dôveryhodne, aby sa vyznal v problematike, vedel vycítiť potreby a „náladu“ publika. Mimoriadne dôležité je vyjadrenie úcty k publiku – prejav preto musí byť vopred dokonale pripravený, štylisticky a jazykovo premyslený. Rečník nesmie zanedbať ani primerané oblečenie, kultivované vystupovanie.

 

 

Medzi prejavy neúcty k publiku zaraďujeme:

 

V oblasti mimiky napr.:

 

  • prehnaný úsmev – škerenie sa

  • hryzenie pier

  • špúlenie pier

  • pohyby obočím

  • mračenie čela,...

 

 

V oblasti gestikulácie a kineziky (pohyby tela alebo jeho častí) napr.:

 

  • nedbanlivé držanie tela

  • dvíhanie ukazováka, mechanické a stereotypné pohyby (rukami, nohou,...)

  • podopreté lakte

  • ruky vo vreckách

  • ruky vbok, skrížené ruky

  • búchanie do stola

  • poklepkávanie prstami po stole

  • sekanie dlaňou do prázdna

  • dvíhanie ukazováka

  • otáčanie prsteňa

  • lúskanie prstami

  • hladenie fúzov, brady, krku

  • škrabanie jednej ruky druhou

  • nervózne škrabanie hlavy

  • podopieranie hlavy rukou

  • hranie sa s retiazkou na krku, náramkom na ruke

  • rozopínanie a zapínanie saka (svetra)

  • úprava vlasov

  • upravovanie kravaty

  • ťukanie nohou do podlahy

  • zasúvanie prstov za golier

  • listovanie v papieroch

  • monotónne kolísanie sa

  • podvihovanie sa na prstoch nôh

  • prechádzanie sa pred poslucháčmi s pohľadom upretým do podlahy, na jedno miesto

  • pričastý pohľad na hodinky

 

 

Mimorečové zlozvyky napr.:

 

  • pazvuk pred výpoveďou (hrdelný tón)

  • pomľaskávanie

  • vydávanie rôznych tónov nosom

  • odfukovanie

  • časté prehĺtanie

  • časté pokašliavanie


 

Rečové zlozvyky napr.:

 

  • ošúchané, staré vety, frázy

  • dlhé, komplikované súvetia

  • priveľa cudzích slov

  • zbytočné, prázdne, hluché slová:

  • ak dovolíte

  • ako som už hovoril

  • keď sa tak človek zamýšľa

  • aby som tak povedal

  • ako sa hovorí

  • jedným slovom

  • ešte aspoň jednu vetu (a rečník pokračuje ešte niekoľko minút),...

  • klišé (otrepané stereotypné úslovia) a klišéovité idiomy (bezvýznamné formálne slovné spojenia):

  • kráčať s duchom doby

  • ťahať za jeden povraz

  • otvárať priestor novým možnostiam

  • zmobilizovať všetky sily

  • iste sme všetci zajedno

  • je potrebné všetko podčiarknuť

  • čo ja viem

  • prosím vás pekne

  • akože

  • nesmieme usnúť na vavrínoch,...


 

Ďalšie nedostatky rečníckeho prejavu:


  • krik

  • otrocké čítanie textu

  • zlá artikulácia

  • rýchle tempo – málo prestávok v prejave

  • monotónnosť v prejave

  • zlé dýchanie

  • málo vizuálneho kontaktu s poslucháčom

  • nedodržiavanie dohodnutého času

  • málo vlastného presvedčenia – prejav bez srdca

  • nedostatok humoru (pozor na smútočné prejavy,...)

  • priveľa rozvláčneho rečnenia

  • nepriateľskosť

  • snahu mať vždy pravdu

  • nevhodné a neprimerané oblečenie


 

Veľký význam rečníckych prejavov spočíva v možnosti spätnej väzby:

 

  • súhlasné pokývania hlavou

  • potlesk

  • úsmev poslucháča

  • šomranie

  • vyrušovanie – ako prejav nudy

  • nudný výraz v tvári

  • zívanie, prípadne mikrospánok, driemanie

  • neustále kladenie otázok

  • prekrikovanie sa pri kladení otázok


 

 

Zopakujte si:

  1. Definujte jazykové štýly a ich rozdelenie.

  2. Stručne vysvetlite historický vývoj rečníckeho štýlu.

  3. Vymenujte žánre rečníckeho štýlu.

  4. Vymenujte najdôležitejšie znaky rečníckeho štýlu a vysvetlite ich.

  5. Pomenujte zlozvyky pri tvorbe rečníckych prejavov.


Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. 1. vyd. 2010. Enigma. Bratislava. ISBN978-80-89132-93-5

HINCOVÁ, K., HÚSKOVÁ, A.: Slovenský jazyk pre 1. – 4. ročník stredných škôl. 1. vyd. 2008. SPN. Bratislava. ISBN 978-80-10-01557-3

HOLIČ, Š.: Rétorika. 1. vyd. 2002. Enigma. Bratislava. ISBN 80-85471-99-X

LORENCOVÁ, Z., POLAKOVIČOVÁ, A.: Maturujem zo slovenčiny – gramatika a sloh. 1. vyd. 2003. SPN – Mladé letá. Bratislava. ISBN 80-10-00020-5

OLOŠTIAK, M., OLOŠTIAKOVÁ – GIANITSOVÁ, L.: Krok za krokom k maturite - slovenský jazyk. 1. vyd. 2007.Fragment. Bratislava. ISBN 978-80-8089-066-7