Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová



Genológia - veda, ktorá sa venuje problematike literárnych druhov a žánrov v rámci teórie literatúry.

Členenie literatúry na lyriku, epiku a drámu zaviedol v 4. storočí pred n. l. starogrécky filozof ARISTOTELES, ktorý urobil uvedené členenie na základe poznania antickej gréckej literatúry. Uvedené členenie uviedol prvýkrát v diele POETIKA.

Aristoteles (384 pred Kr. – 322 pred Kr.) bol starogrécky filozof, encyklopedický vedec, zakladateľ logiky a iných vedných disciplín - psychológia, zoológia, meteorológia,...

 

Literárny druh - sústava vlastností, ktoré sú podstatné a spoločné pre istú skupinu literárnych diel.

 

V rámci literatúry rozlišuje tri literárne druhy: LYRIKA, EPIKA a DRÁMA

 

Zhrnutie základných znakov jednotlivých literárnych druhov:

 

 

Lyrika Epika Dráma
verš (rytmus)
próza
verš/próza
nesujetovosť
sujetovosť
sujetovosť
nedejovosť
dejovosť
dejovosť
gnómický čas
minulý čas
prítomný čas
statické motívy
dynamické motívy
dynamické motívy
monologickosť
dialogickosť
dialogickosť
obraznosť
hovorovosť
hovorovosť/obraznosť
opis, reflexia
rozprávanie
dianie (akčnosť)


 

Názov lyrika pochádza z gréckeho slova lyrika mele – verše sprevádzané hrou na lýre. Lýra bol hudobný nástroj, ktorý  starovekí Gréci používali veľmi často a sprevádzali ním prednes určitého typu poézie. Spôsob prednesu daného typu poézie bol spevný a poézia tohto druhu musela mať vlastnosti, ktoré takýto prednes umožňoval – rytmickosť, hudobnosť. Už v antickom Grécku sa lyrika výrazne líšila od epiky, a to formou i obsahovou náplňou.

 

ZNAKY LYRIKY:

 

  • subjektívnosť (subjektívny druh) – osobný názor, postoj, stanovisko (konkrétna jedna báseň vyjadruje základnú myšlienku, jeden silný zážitok z viacerých hľadísk)

  • lyrický subjekt – vypovedá za autora, často splýva s autorom

  • emocionálnosť – vyjadrovanie emócií, pocitov, nálad, citov

  • nesujetovosť – nedejovosť

  • metaforickosť – vyjadrovanie prostredníctvom básnických prostriedkov

  • gnómický čas – nevymedzený, neobmedzený čas

  • monologickosť – monológ lyrického hrdinu

  • statické motívy – základné motívy sú nemenné

  • viazaná forma reči (rytmizovaná) – verš

  • jej úlohou je vzbudzovať pocit krásna

 

Lyrika je literárny druh, ktorý nemá dej, vyjadruje pocity autora, nálady, dojmy, myšlienky a úvahy autora, odzrkadľuje stav. Lyrický text je vždy vyjadrovaný básnickými (poetickými) prostriedkami.

 

Rozdelenie lyriky podľa prístupu autora k téme:

 

  1. Náladová lyrika (impresívna) – vyjadruje citové rozpoloženie lyrického hrdinu

  2. Opisná lyrika (deskriptívna) – opisuje javy, udalosti očami lyrického hrdinu

  3. Úvahová lyrika (reflexívna) – vyjadruje úvahu lyrického hrdinu nad istým problémom, javom

 

Uvedené druhy lyriky sa zvyčajne nevyskytujú v čistej podobe, v konkrétnych literárnych dielach sa vhodne kombinujú a prelínajú.

 

Rozdelenie lyriky podľa tematiky:

 

  1. Intímna lyrika(osobná) – vyjadruje pocity, city lyrického hrdinu, jeho vnútorný svet. Najčastejšou témou intímnej lyriky je radosť, láska, smútok,...Ide o najväčší okruh básní. V rámci intímnej lyriky ešte osobitne vyčleňujeme rodinnú a ľúbostnú lyriku.

  2. Prírodná lyrika – vyjadruje pocity, city lyrického hrdinu, ktoré vznikli pod silným vplyvom prírody.

  3. Spoločenská lyrika (občianska, politická) – vyjadruje pocity, city lyrického hrdinu vo vzťahu k celej spoločnosti, pocity, city vyvolané spoločenskými príčinami (sociálny útlak, ekonomické problémy, vojnové udalosti, mierové udalosti,...).

 

 

 

EPIGRAM – krátka, výstižná reflexívna alebo satirická báseň, v ktorej autor karikuje osobnosť, situáciu, udalosť alebo spoločenský nedostatok. Epigramy majú svoj pôvod v antike – pôvodne to boli dvojveršové nápisy umiestnené na hrobe (epitaf), budove, pomníku alebo na dare. Podľa určenia sa rozdeľovali na epigramy náhrobné, dedikačné a čestné.

V súčasnosti patrí epigram teda k satirickým žánrom, pričom si zachoval členenie na expozíciu a pointu.

V slovenskej literatúre písali epigramy napr. J. I. Bajza, J. Záborský, J. Jesenský, I. Gall, M. Rázus. Veľmi známe sú aj epigramy českého autora a novinára K. H. Borovského.

 

Krátke ukážky:

 

Švárnosť tela

Lže, kto mluví, že švárnosť len v kaštílech býva;

Často sa tá v halenu v chalupách odívá.

 

Hrobný žebráka a boháča nápis

Dva zde ležá: žebrák a boháč. Rozdílu nemavše;

Krom: že chutnejšéj červy boháča žerú.

(J. I. Bajza – Slovenské dvojnásobné epigrammata)

 

Nápis na pomníku filozofa

V myslení som bol esom.

Myslel som. Preto nie som.


 

 

EPITAF – krátka báseň, ktorá sa dáva na náhrobný kameň básnika.

 

Na hrobe S. Chalupku:

Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som. To jediná moja vina a okrem tej žiadna iná.


 

 

IDYLA – názov pochádza z gréckeho slova eidyllion – obrázok. Ide o lyrickú báseň menšieho rozsahu, v ktorej je vyjadrený obdiv k dedinskému prostrediu, k prírode, k životu roľníkov. V slovenskej literatúre sa udomácnil názov selanka. Za najznámejšie dielo považuje dielo Selanky od J. Hollého.

 

Krátka ukážka:

 

SPASITEĽ - Selanka 21

Martinovi Hamuljakovi


Až teraz zaspievam pieseň, čo kedysi Kozorád spieval

v jaskyni betlehemskej, keď vítal pachoľa božie.

Ale ty vypočuj si ju, ty zo všetkých najmilší srdcu,

ty moje najväčšie blaho, ty Martin môj, dožič jej sluchu,

neohrď ju jak nízku tou svojou vysokou mysľou!

Veď predsa nepohrdlo ňou ani samo dieťa božské,

keď mu ju v maštali skalnej i pastieri spievali zborom.

Tráviš v nádhernom meste vek života plného práce,

veselých pastierov vídať i tučných čried možno ti zriedka;

mne je zas prisúdené tu blízko prírody zostať,

každý deň navštevovať tie spanilé lúčiny Mlieča,

keď pod širokým dubom si v chládku sedím a spievam

pesničky rozmanité, čo čistá vnukne mi Umka.

 

 

 

PIESEŇ – najrozšírenejší typ básne, spája poéziu s hudbou. Piesne rozdeľujeme na ľudové a umelé. K piesňam sa programovo hlásili najmä romantici, na podnet Ľ. Štúra písali ponášky na ľudovú pieseň.

 

Krátka ukážka:

 

Ťažko tomu sokolovi

v  klietke lapenému,

ešte ťažšie šuhajovi

v nevoli mladému.

Skala tvrdá srdce nemá,

tým menej nevôľa –

darmo šuhaj utrápený

vyzerá do poľa.

Lieta vietor, lieta voľný

po širokom poli,

chcel by skočiť šuhaj mladý –

nemôže v nevoli.

(J. Kráľ – Piesne)


 

 

PÁSMO – typ rozsiahlej básne s mnohými témami. Jej základným znakom je teda polytematickosť. Básnici v pásme využívajú rôzne slohové postupy (úvaha, opis, charakteristika,...), výrazové prostriedky z rôznych štýlov (termíny, hovorové slová,...). Pre pásmo je typická poézia všednosti – každého dňa, bez pózy a fráz, básnik napodobňuje myšlienkové pochody človeka, prechádza z témy na tému, z predmetu na predmet. Pásmo má napr. v tvorbe G. Apollinaire – báseň Pásmo v zbierke Alkoholy.

 

Krátka ukážka:

 

Videl som dnes ráno neviem aká to bola ulica

Nová a čistučká slnečná poľnica

Šéfovia pisárky osmahlí robotníci

Štyrikrát denne sa poberajú po ulici

Ráno ju siréna tri razy hukotom zaplaví

Na obed zašteká starý zvon chrapľavý

Nápisy vyhlášky na múroch po okraji

Štíty a tabule kričia sťa papagáji

Milujem pôvaby tejto priemyslovej ulice

V Paríži medzi ulicou Aumont – Tgiéville a triedou des Ternes ležiacej....

(G. Apollinaire – Pásmo – zb. Alkoholy)

 

 

 

ALBA – báseň, ktorá stvárňuje lúčenie sa milencov na úsvite po spoločne strávenej noci. Výrazné zastúpenie mala najmä v literatúre od 13. storočia, dnes sa už nevyskytuje.

 

DITYRAMB – pôvodne to bola óda ma oslavu boha vína a rozkoše. Neskôr sa tak volala báseň, ktorej námetom bola neviazaná radosť.

 

PAŠKVIL – satirická báseň, ktorá nespravodlivo odsudzuje nejakého človeka alebo jav. Dnes termínom paškvil označujeme predovšetkým nezmyselný jazykový prejav.

 

PAMFLET (hanopis) – pôvodne išlo o báseň, dnes už formu básne pamflet nemusí mať. Autor v danej básni zámerne zatajoval kladné stránky osobnosti a vyzdvihoval jej zápory.


 

 

Zvláštne žánrové kategórie:

 

GNÓMA – výpoveď, ktorá pochádza z konkrétneho literárneho diela, ale pre svoju všeobecnú myšlienkovú platnosť sa často používa i samostatne:

Mladosť je túžba živá po kráse – A. Sládkovič

 

 

AFORIZMUS – krátka reflexívna literárna výpoveď, stručný duchaplný výrok, vtipne až ironicky vyjadrená originálna myšlienka, ktorej obsahom je životná pravda alebo nejaký morálny princíp. Aforizmy známych filozofov, spisovateľov, politikov nazývame aj prísloviami vzdelancov.

 

 

Ukážky:

 

„Krásne rýmy sú často barlami chromých myšlienok.“ (H. Heine)

Čo s takým, ktorému nie je čo zobrať. (M. Hollý)

Keď uvidíš dobrého človeka, snaž sa ho napodobniť, keď uvidíš zlého človeka, všímaj si sám seba.

Dal by som všetko, čo viem, za polovicu toho, čo nepoznám.

Veľké duše majú vôľu, tie malé iba priania a túžby.

Naozajstnej múdrosti predchádza spoznanie vlastnej nevedomosti.

Kto nerozumie jedinému pohľadu, ten nepochopí ani dlhé vysvetľovania.

 

 

MAXIMA – osobitný druh aforizmu, vyjadruje väčšinou trpkú skúsenosť, kým aforizmus nemusí mať vždy vážny obsah.


 

 

Zopakujte si:

 

  1. Pomenujte základné znaky lyriky.

  2. Charakterizujte elégiu a žalm.

  3. Charakterizujte zvláštne žánrové kategórie lyriky.

 

Použitá literatúra:

IHNÁTKOVÁ, N. a kol.: Čítanka pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vyd. 1994. Litera Bratislava. ISBN 80-85452-35-9

IHNÁTKOVÁ, N. a kol.: Čítanka pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vyd. 1995. Litera Bratislava. ISBN 80-85452-36-7

PLINTOVIČ, I., GOMBALA, E.: Teória literatúry pre stredné školy. 1. vyd. 1987. SPN Bratislava. ISBN 1-31-109

SLOVENČINA NA DLANI. 1. vyd. 2001. Príroda Bratislava. ISBN 80-07-00362-2

ŠPAČKOVÁ, Z.: Slovenčina na dlani. 1. vyd. 2001. Príroda Bratislava. ISBN 80-07-00362-2

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4