Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Prvá ČSR bola (podobne ako jej predchodkyňa - Rakúsko-uhorská monarchia) mnohonárodnostným štátom, kde okrem "štátotvorných národov" Čechov a Slovákov žili početné národnostné menšiny Nemcov, Maďarov, Rusínov, Židov ako aj iných národností. Silná centralizácia, idea jednotného "československého" národa, nesplnené požiadavky predprevratových dohôd (Pittsburská dohoda) a socio-ekonomická situácia na Slovensku viedli ku vzniku autonomistického hnutia, na ktorého čele stála Slovenská ľudová strana Andreja Hlinku (neskôr HSĽS). Tá sa požiadavky na slovenskú autonómiu pokúšala presadiť počas takmer celej existencie prvej ČSR, podarilo sa jej to však až v roku 1938, a to predovšetkým pod vplyvom medzinárodných udalostí, ktoré napokon viedli i samotnému rozpadu ČSR a vzniku prvého Slovenského štátu (vznik samostatného štátu nebol v programe autonomistov - tým išlo len o zmenu postavenia Slovenska v rámci ČSR).
Európa v roku 1937 - demokratická ČSR uprostred autoritárskyh režimov 
Od polovice tridsiatych rokov sa však medzinárodná situácia pod rastúcim vplyvom ideológií a hnutí fašizmu, nacizmu a komunizmu zhoršovala a došlo ku kríze Versailleského systému. A. Hitler, od r. 1933 nemecký kancelár a diktátor, mal za cieľ deštrukciu celého systému a smeroval k nej míľovými krokmi - r. 1935 zavedenie všeobecnej brannej povinnosti v Nemecku, r. 1936 remilitarizácia Porýnia, r. 1938 anšlus Rakúska. To všetko sa dialo za mlčania Veľkej Británie a Francúzska, ktoré vtedy boli jedinou protiváhou nacistickej moci v Európe. V r. 1938 už bola ČSR obklopená nepriateľsky naladenými susedmi s nedemokratickými vládami, a keď Hitler (prostredníctvom vodcu sudetských Nemcov K. Henleina) vzniesol nárok na územia ČSR obývané sudetskými Nemcami, pomoci západných spojencov sa nedočkala.
Veľká Británia ani Francúzsko neboli ochotné ísť kvôli ČSR do vojny, a tak postavili vládu ČSR pred ultimátum: buď odstúpi Nemecku oblasti z 50% percent obývané Nemcami, alebo nebudú ochotní zaručiť jej bezpečnosť. Československá vláda pod vedením M. Hodžu ultimátum prijala, no pre nevôľu obyvateľstva musela odstúpiť a nová vláda generála Syrového vyhlásila mobilizáciu. Dňa 29. septembra 1938 sa zástupcovia Francúzska (E.Daladier), V. Británie (N. Chamberlain), Nemecka (A. Hitler) a Talianska (B. Mussolini) zišli v Mníchove a bez vypočutia zástupcov ČSR podpísali (30. septembra o 2.30 ráno) dohodu o odstúpení požadovaných území Nemecku. Zároveň vzniesli požiadavky na časti slovenského územia Poľsko a Maďarsko. Za tejto situácie sa 5.-6. októbra stretli v Žiline zástupcovia HSĽS a ďalších strán a prijali žilinskú dohodu, návrh ústavného zákona o autonómii Slovenska.
Signatári mníchovskej dohody
Pražská vláda dohodu prijala a vymenovala krajinskú slovenskú autonómnu vládu, na čele s Dr. Jozefom Tisom. Jej ďalšími členmi boli F. Ďurčanský, M. Černák, P. Teplanský, J. Lichner. Nová vláda musela čeliť územným požiadavkám Maďarska a Poľska, o ktorých nakoniec rozhodla Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938. Slovensko stratilo južné územia v línii Nové Zámky, Levice, Lučenec, Rožňava, Košice, Poľsko si pripojilo časť Oravy, Kysúc a Spiša. Medzitým odstúpil a do cudziny odišiel dr. Edvard Beneš a prezidentom sa stal dlhoročný sudca Najvyššieho správneho súdu ČSR a docent práva dr. Emil Hácha.
Slovenská vláda postupne likvidovala demokratické zriadenie prvej ČSR. Došlo k nútenému zlúčeniu HSĽS s ostatnými stranami, vo voľbách v decembri už bola len jednotná kandidátka HSĽS a zástupcov maďarskej a nemeckej menšiny. Činnosť KSČ a sociálnej demokracie bola zakázaná. Likvidácii demokratického zriadenia priala i medzinárodná situácia a predovšetkým územné straty, ktoré vyvolávali v ľuďoch dojem, že národ musí držať spolu a podriadiť sa vláde pevnej ruky, aby prežil. Už koncom roku 1938 Hitler prišiel s návrhom na okupovanie územia Čiech a Moravy a vytvorenie závislého Slovenského štátu. S týmto cieľom potom vystupoval v jednaniach s J. Tisom a slovenským ministrom zahraničných vecí F. Ďurčanským, ktorým naznačoval možnosť rozdelenia Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko. Za tejto situácie 14. marca 1939 slovenský snem odhlasoval vznik samostatného Slovenského štátu. Na druhý deň nemecké vojská vtrhli na územie Čiech a vytvorili Protektorát Čechy a Morava.
J. Tiso na rokovaní s A. Hitlerom 16. marca 1939 bola slovenská vláda donútená požiadať formálne Hitlera o ochranu a 23. marca bola v Berlíne podpísaná tzv. Schutzvertrag - Ochranná zmluva, podľa ktorej Nemecko prevzalo ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia, za čo požadovalo pre svoju brannú moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe čiarou východného okraju Malých Karpát, východného okraju Bielych Karpát a východného okraju pohoria Javorníkov budovať bez obmedzenia vojenské zariadenia a posádky. Slovenská vláda svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou a primerane ochrannému dohodnutému pomeru viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou. Ako to bolo naozaj s nemeckou ochranou sa ukázalo hneď v dňoch 14.-18. marca 1939, keď Maďarsko využilo chaos po rozpade ČSR a vojensky obsadilo Podkarpatskú Rus a zaútočilo na východné Slovensko. Berlín však - namiesto zákroku - hral len úlohu sprostredkovateľa a Maďarsku pripadli ďalšie územia Slovenska. Trvalé napätie medzi susednými štátmi však Nemecku vyhovovalo a dokázalo ho dobre využívať. 
Politický systém Slovenského štátu určovala ústava z júla 1939. Na čele štátu stál prezident - Dr. Jozef Tiso. Zákonodarným zborom bol Slovenský snem tvorený 80 poslancami, ktorí boli volení na 5 rokov. Počas existencie Slovenského štátu sa žiadne voľby nekonali a v r. 1943 si poslanci sami predĺžili mandát. Prezident mal právo doplňovať počet poslancov menovaním a zbavovať ich mandátu. Vláda (na čele s V. Tukom) mala možnosť vydávať nariadenia s platnosťou zákona, čo bolo v rozpore s trojdelením moci. Nerešpektovala sa ani výlučná kompetencia snemu rozhodovať o vyhlásení vojny a uzavretí mieru. V oblasti ľudských práv sa síce prijali zákony prvej ČSR, ale po vyhlásení samostatnosti Slovenska sa dočasne na dva mesiace pozastavili a toto pozastavenie sa neustále predlžovalo až do konca vojny. V ústave bolo zakotvené rozdelenie obyvateľov do šiestich stavov, ktoré sa mali stať základom nového spoločenského usporiadania.
V. Tuka
A. Mach
Zákonom o ľudovej strane roku 1942 sa legalizovalo prepojenie HSĽS so štátnou mocou. Na Slovensku bol právne zakotvený tzv. vodcovský princíp a J. Tiso sa stal okrem prezidenta i vodcom. Vnútri samotného vedenia SR však bojovali o moc dve skupiny: Tisova – presadzujúca umiernený model autoritatívneho štátu a skupina okolo V. Tuku a ministra vnútra a veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha, ktorá presadzovala tvrdý systém nemeckého národného socializmu.
28. júla 1940 sa v Salzburgu konali rokovania medzi A. Hitlerom a slovenskou delegáciou vedenou prezidentom Jozef Tisom. Hitler tzv. salzburským diktátom presadil požiadavky, ktoré posilnili postavenie radikálov na čele s premiérom Vojtechom Tukom, a vynútil si personálne zmeny v slovenskej vláde. Z funkcie ministra zahraničia musel odísť Ferdinand Ďurčanský a rezort prešiel pod právomoc Vojtecha Tuku. Ministrom vnútra sa stal Alexander Mach a Jozef Kirschbaum bol odvolaný z funkcie generálneho tajomníka HSĽS. Slovenská vláda musela prijať do dôležitých rezortov aj nemeckých poradcov - beráterov, ktorí mali presadzovať nemecký vplyv v hospodárskej a politickej oblasti. Salzburský diktát jasne poukázal na satelitné postavenie Slovenského štátu voči Nemecku a znamenal i príklon k nacionálno-socialistickému zameraniu štátu. Posilnenie radikálnej skupiny okolo V. Tuku a A. Macha sa ukázalo pri riešení tzv. židovskej otázky. Deportácie židovského obyvateľstva a jeho vyvraždenie nemožno ničím ospravedlniť HSĽS bola antisemitskou stranou už od svojich počiatkov pred prvou svetovou vojnou. Protižidovské opatrenia začali už počas autonómie a občianska a ľudskoprávna degradácia Židov pokračovala počas celej existencie Slovenského štátu. Protižidovské opatrenia zhrnul Židovský kódexz 9. septembra 1941. Takýto osud čakal deportovaných
Židov prepustili zo štátnych a verejných služieb, odňali im živnosť, skonfiškovali im pôdu, domy a podniky (tie potom tzv. arizáciou získavali „roduverní“ Slováci), zakázali im cestovať do zahraničia, navštevovať školy (okrem základných). Po vypuknutí vojny so ZSSR (veľa Židov bolo prívržencov komunizmu), mali Židia obmedzený pohyb, nesmeli chodiť do kín, divadiel, boli umiestňovaní do pracovných táborov. Pre lepšiu kontrolu museli nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Slovensko sa pripojilo aj k Hitlerovmu plánu fyzickej likvidácie židovského obyvateľstva a od 25. marca 1943 do októbra 1943 bolo z územia SR deportovaných „za prácou“ na východ (v skutočnosti do vyhladzovacích táborov, ako boli Osvienčim -Birkenau, Majdanek, Chelmno, Sobibor, Treblinka, Belzec) skoro 60 tisíc židovských občanov Slovenska, z ktorých prežila len nepatrná menšina.
Zahraničná politika Slovenského štátu bola - pochopiteľne - úzko previazaná s politikou Nemecka. 24. novembra 1940 podpísal V. Tuka v Berlíne protokol o pristúpení Slovenska k paktu Berlín-Rím-Tokio, z čoho vyplynulo, že Slovensko bude zatiahnuté do všetkých vojen na strane Nemecka (tomu sa zatiaľ - okrem napadnutia Poľska - vyhlo).
Európa v roku 1942
Vstup Slovenska do vojny proti ZSSR 22. júna 1941, vypovedanie vojny ostatným štátom protihitlerovskej koalície 13. decembra 1941, brutálne protižidovské opatrenia, ako i neslobodný život podnietili činnosť domáceho odboja, ktorý fungoval (už od rozpadu ČSR) na základe ilegálnych skupín vyvíjajúcich protištátnu činnosť. Vznikli dva smery odboja: občiansky odboj, ktorý tvorili prívrženci zakázaných strán bývalej ČSR, orientovaný na exilovú vládu v Londýne (skupiny ako Demec, Flóra, Obrana národa) a komunistický odboj, orientovaný na Moskvu a ňou riadený. Od roku 1942 vznikali aj ozbrojené partizánske skupiny. Keď na prelome rokov 1942/43 nastal obrat vo vojne, ktorá bola na Slovensku (ako vojna proti slovanskému národu) veľmi nepopulárna, mnoho ľudí si uvedomilo, že ľudácky režim nebude prijateľný pre budúcich víťazov vojny, a že ďalšie osudy Slovenska sú v rukách protihitlerovskej koalície. Všeobecné sklamanie z ľudáckeho režimu i z politiky Slovenského štátu sa prejavilo i v súhlase s obnovením ČSR (ktoré koniec-koncov odsúhlasili i západné mocnosti).
Koncom roku 1943 sa oba prúdy odboja podpísaním Vianočnej dohody spojili a vytvorili Slovenskú národnú radu (SNR), ktorej cieľom bola príprava ozbrojeného povstania a obnovenie ČSR. Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici. Na povstaleckých územiach bola vyhlásená obnovená ČSR. Keďže sa nepodarilo realizovať plán povstania v súčinnosti s Červenou armádou a už pred jeho vypuknutím došlo k obsadzovaniu Slovenska nemeckým vojskom, povstanie bolo odsúdené na neúspech. 27. októbra 1944 obsadili Nemci Banskú Bystricu. Časť povstalcov bola zajatá, časť sa rozpŕchla domov a zvyšok ušiel do hôr, kde pokračoval v partizánskom spôsobe boja do konca vojny.
Prezident Tiso povstanie už 2. septembra 1944 odsúdil a schválil nemecký zásah. Podľa programu novej vlády, vedenej Štefanom Tisom, malo Slovensko vytrvať po boku Nemecka a vo všetkom sa mu prispôsobiť. Do popredia sa dostali radikálni nacionalisti z Hlinkovej gardy, ktorí vytvorili Pohotovostné oddiely HG (POHG) a spolu s Nemcami sa zúčastňovali na vyvražďovaní a násilnostiach voči obyvateľom na povstaleckom území. Z miestneho nemeckého obyvateľstva bol vytvorený a do boja zapojený tzv. Heimatschutz, a Tisova vláda sa pokúsila namiesto armády vytvoriť domobranu.
Na povstaleckých územiach bola obnovená ČSR 
Po potlačení povstania nasledoval teror nacistických kománd a polície. Nacisti (často za asistencie POHG vypálili okolo sto obcí, zavraždili takmer 5000 ľudí a zanechali po sebe 190 masových hrobov. Desiatky tisíc slovenských občanov odvliekli do zajateckých a koncentračných táborov. Zvyšok židovského obyvateľstva, chráneného hospodárskymi výnimkami, bol deportovaný. V rozmedzí septembra 1944 až marca 1945 vyviezli nacisti do vyhladzovacích táborov asi 13 500 Židov a približne 1000 ich bolo zavraždených priamo na území Slovenska. Okolo 10 000 slovenských Židov prežilo vďaka pomoci civilného obyvateľstva.
Už 20. septembra 1944 vstúpili na naše územie sovietske vojská, v ťažkých bojoch prešli cez Dukelský priesmyk a postupovali na západ. Postup Červenej armády bol nezadržateľný. Na prelome rokov 1944 a 1945 sa rozpútali tvrdé boje na juhovýchodnom Slovensku po ktorých boli 19. januára 1945 oslobodené Košice. V marci prerazili sovietske jednotky pri Leviciach nemeckú obranu a úspešne postúpili pozdĺž Dunaja, Bratislava bola sovietskymi vojskami oslobodená 4. apríla 1945. Na severe prebiehali medzi česko-slovenskými a sovietskym ijednotkami na jednej strane a nemeckými na strane druhej celé dva mesiace boje v oblasti Liptovského Mikuláša. Mesto bolo oslobodené 4. apríla 1945. Územie, ktoré s pomocou Nemecka kontrolovala Tisova vláda, sa zmenšovalo, až napokon začiatkom apríla prezident aj s vládou emigroval do Rakúska.
Dr. J. Tiso v putách Vojská, ktoré oslobodili Bratislavu sa vydali na Moravu smerom na Brno, postupovali ďalej a oslobodili veľkú časť Čiech okrem Prahy a okolia. Územie Slovenska sa stalo súčasťou obnoveného Československa.
Otázky: 1.) Bol cieľom slovenských autonomistov vznik Slovenského štátu? 2.) Aké boli medzinárodné okolnosti vzniku Slovenského štátu? 3.) Popíš politická systém Slovenského štátu. 4.) Aký bol význam ochrannej zmluvy s Nemeckom? 5.) Aké zmeny spôsobil tzv. Salzburský diktát? 6.) Ku ktorému vojenskému zoskupeniu patril Slovenský štát? 7.) Popíš postup nacistických okupantov po potlačení SNP.
Zoznam použitej literatúry:
Kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Rychlík, Jan: Česi a Slováci v 20. Století 1918-1945, Academic Electronic Press, Bratislava, 1997
Valent, P., Zahraničnopolitické postavenie Slovenského štátu, www.historickarevue.com,
www.valka.cz
www.muzeumsnp.sk
Obrázky: http://users.erols.com/mwhite28/euro1935.htm
http://sk.wikipedia.org/wiki/Mn%C3%ADchovsk%C3%A1_dohoda
http://www.pramen.info/c/1322/slovensko-1918-1945---cast-ii---slovensky-stat.htm
http://hnonline.sk/relax/c1-35676570-kto-bol-kto
http://heureka.tym.sk/m.php
http://www.aktuality.sk/clanok/181146/holokaust-spominame-na-miliony-mrtvych/
http://users.erols.com/mwhite28/euro1942.htm
http://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%A9_n%C3%A1rodn%C3%A9_povstanie
http://www.pramen.info/c/1614/slovensko-1918-1945---cast-viii---zanik-slovenskej-statnosti.htm