Revolučná vlna, ktorá prebiehala v rokoch 1848/49 v Európe bola protestom proti vnútornému i vonkajšiemu poriadku nastolenému na Viedenskom kongrese. Hlavným ideovým jadrom, spoločným pre všetky európske revolúcie tohto obdobia, bol myšlienkový odkaz Francúzskej buržoáznej revolúcie a hodnoty liberalizmu a nacionalizmu. Práve národné obrodenie, ktoré v tomto období zažívalo v európskych krajinách vrchol, dalo revolúcii 1848/49 pomenovanie „Jar národov“.
Revolučné barikády
Revolučnú vlnu podmienili obrovské hospodárske a demografické zmeny, ktoré spôsobila priemyselná revolúcia. V priemere vzrástol počet obyvateľstva o 30%. Tento nárast sa prejavil jednak nárastom počtu obyvateľstva miest, kde vzniká „proletariát“ - robotnícka vrstva, hlásiaca sa o svoju slobodu, sociálne práva a prácu, jednak na vidieku, kde poľnohospodárska výroba, zviazaná prežitkami a obmedzeniami feudálneho zriadenia nedokázala uživiť rastúce množstvo obyvateľov.
Okrem už spomenutých spoločných čŕt európskych revolúcií existovali i miestne špecifiká, ktoré boli charakteristické pre jednotlivé krajiny. V Nemecku a Taliansku bolo hlavným motívom územné a národné zjednotenie, vo Francúzsku odpor proti spiatočníckej vláde Bourbonovcov, v Habsburskej monarchii sa do popredia dostal národno-emancipačný boj jednotlivých národov tejto mnohonárodnostnej ríše.
Azda jedinou úspešnou (a zároveň prvou) revolúciu v Európe bola občianska vojna v Švajčiarsku. Tá vypukla na jeseň r. 1847 v dôsledku rastúceho napätia medzi konzervatívnymi katolíckymi kantónmi, ktoré boli od r. 1845 združené v spolku Sonderbund a liberálnymi protestantskými kantónmi. Sonderbund bol pôvodne vytvorený na ochranu menšinového katolíckeho náboženstva, no jeho existencia bola v rozpore s federálnou zmluvou z r. 1815. To bolo zámienkou na pokus o jeho vojenské rozpustenie zo strany väčšinových protestantských kantónov. Vojna trvala necelý mesiac a o život v nej prišlo menej než sto ľudí. Zvíťazili v nej liberáli, ktorí v septembri 1848 presadili novú, demokratickú ústavu podľa vzoru USA, ktorá zo Švajčiarska vytvorila federálny štát.
V januári 1848 vypukla revolúcia v Taliansku a to na severe v Lombardsku a Benátsku, ktoré ovládala Habsburská monarchia a zároveň na Sicílii, kde vládol despotický panovník Ferdinand II. z dynastie Bourbonovcov. Hlavným cieľom revolučného hnutia bolo nielen odstránenie feudálnej nadvlády, ale hlavne zjednotenie krajiny, ktorá bola od zániku Rímskej ríše rozdelená na niekoľko väčších-menších štátov či štátikov. Toto rozdelenie bolo prekážkou hospodárskeho rozvoja, pre ktorý boli potrebné jednotné zákony, spoločné clá a koordinovaná hospodárska politika a prispievalo i ku prehlbovaniu rozdielov medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom. Už v tridsiatych rokoch vznikla v Taliansku tajná organizácia Mladá Itália, na čele s Giuseppem Mazzinim, ktorej cieľom bolo vyslobodenie Talianska spod cudzej nadvlády a vytvorenie jednotného štátu.
Giuseppe Mazzini
Na situáciu v Taliansku mali veľký vplyv udalosti vo Francúzsku, kde vo februári 1848 revolučný výbuch donútil abdikovať kráľa Ľudovíta Filipa a nová liberálna vláda vyhlásila republiku. Sardínsky kráľ Karol Albert vyhlásil liberálnu ústavu, nasledovalo ho Toskánsko a pápežský štát. Začalo sa vytvárať dobrovoľnícke vojsko, jedným z vodcov ktorého bol Giuseppe Garibaldi. V marci prinútili povstalci rakúske jednotky opustiť Miláno i Benátky a na čelo zjednocovacích snáh sa postavil sardínsky kráľ, ktorý vyhlásil vojnu Rakúsku. Spočiatku mal podporu ďalších talianskych štátov, čoskoro ho však opustili. V bitke pri Custozze v júli 1848 boli povstalecké vojská porazené a Karol Albert musel uzavrieť prímerie. Rakúske vojsko obsadilo Miláno. Pápež Pius IX. reagoval na revolučné dianie žiadosťou o ochranu katolíckych mocností, bol však z Ríma vyhnaný a vo februári 1849 bola vyhlásená Rímska republika. Republikou sa stalo i Toskánsko. Situácia sa opakovala v marci 1849, keď po prehratej bitke pri Novarre Karol Albert abdikoval v prospech svojho syna Viktora Emanuela II. Nasledovalo reštaurovanie monarchií v Toskánsku, Parme a Modene, potlačenie povstania na Sicílii v máji a návrat pápeža do Ríma v júli 1848. Posledné sa koncom augusta vzdali rakúskym vojskám Benátky. Ciele revolučného hnutia sa podarilo naplniť až o viac než desaťročie neskôr.
Podnet k vypuknutiu revolúcie vo Francúzsku dal panovník Ľudovít Filip 22. februára, keď zakázal konanie reformného banketu (stretnutie priaznivcov myšlienok Francúzskej revolúcie, odporcov bourbonského režimu, atď.). Ľudové povstanie, ktoré vypuklo ako bezprostredná reakcia na zákaz, donútilo 24. februára panovníka abdikovať. Nová liberálna vláda nastolila republiku (druhá francúzska republika), vyhlásila všeobecné volebné právo a garanciu ostatných občianskych práv a na podporenie zamestnanosti robotníkov zriadila tzv. národné dielne. V apríli 1848 sa konali voľby, v ktorých väčšinu získali umiernení zástupcovia republikánov i monarchistov. Predstavitelia nového parlamentu odmietli radikálne reformy a zrušili národné dielne. Výsledkom bolo povstanie, ktoré prebiehalo v dňoch 23.-26 júna 1848 a bolo krvavo potlačené: 800 mužov padlo v boji, 11 000 bolo popravených. Výnimočný stav trval až do októbra 1848.
Napoleon III
V novembri prijalo Národné zhromaždenie ústavu, ktorá zavádzala silný prezidentský režim – prezident, volený na štyri roky mal právomoc menovať i odvolávať ministrov a takmer bez obmedzenia riadil zahraničnú politiku. V decembri 1848 bol za prezidenta zvolený Ľudovít Napoleon Bonaparte - Napoleonov synovec. Spočiatku mal všeobecnú obľubu, keď však poslal vojsko proti Mazziniho Rímskej republike, jeho popularita začala klesať. Napoleon však svojich politických odporcov obvinil z velezrady a vypovedal z krajiny. Vzápätí obmedzil niektoré občianske práva a slobody a v decembri 1851 uskutočnil prevrat. V roku 1852 sa vyhlásil za cisára a ako Napoleon III. vládol do r. 1870.
Revolúcia v Nemecku
Revolúcia v Nemecku prebiehala v znamení zjednocovacích snáh. Nemecko bolo od r. 1815 združené s Rakúskom v Nemeckom spolku. Od začiatku r. 1848 vznikali po celej krajine roľnícke vzbury, no pre vývoj revolúcie bolo rozhodujúce rozsiahle ľudové povstanie , ktoré vypuklo v marci 1848 v Berlíne. Pruský kráľ Fridrich Wilhelm IV. bol nútený vymenovať liberálnu vládu a zvolať do Frankfurtu nad Mohanom spolkový snem, ktorý mal pripraviť voľby do nemeckého Národného zhromaždenia. To zasadalo od mája 1848 s hlavnou úlohou pripraviť ústavu. Hlavný rozpor pri jej tvorbe nastal v tom, či zjednotené Nemecko má zahŕňať územie celej habsburskej ríše aj s Rakúskom - tzv. veľkonemecké riešeniealebo len nemecké štáty - tzv. malonemecké riešenie. Nakoniec zvíťazila malonemecká koncepcia a ústava z marca 1849 ustanovila nemecký štát na čele s cisárom a ríšskym snemom, ako hlavným legislatívnym orgánom. Ústava rušila poddanstvo a uzákoňovala občianske slobody. Cisárom zjednoteného Nemecka sa mal stať pruský kráľ, ktorý však túto funkciu odmietol. Väčšina nemeckých štátov svojich poslancov z frankfurtu odvolala a snem prestal byť uznášaniaschponý. V máji 1849 vypuklo ešte niekoľko ľudových povstaní v oblasti Porýnia a Falcka, pruské vojská ich však potlačili. Zbytky revolučných síl boli porazené v bitke pri Rastatte koncom júna 1849.
Cisár Ferdinand
V Habsburskej monarchii prebiehala revolúcia v znamení snahy o odstránenie prežitkov feudálneho zriadenia a národnej emancipácie. Veľký vplyv na revolučné dianie v monarchii mali ďalšie európske revolúcie, predovšetkým úspech revolúcie vo Francúzsku vo februári 1848, prepuknutie nepokojov v nemeckých zemiach a nepokojná situácia na severe Talianska.
Začiatkom marca 1848 predložili zástupcovia rakúskych liberálov svoje požiadavky dolnorakúskemu krajinskému snemu. 13. marca, keď snem požiadavky prejednával, zhromaždil sa pred jeho budovou nepokojný dav, na ktorého rozohnanie použila vrchnosť vojsko. Niekoľko ľudí bolo zabitých a to vyvolalo povstanie. Cisár Ferdinand I. v obavách z jeho šírenia odvolal nenávideného predstaviteľa absolutizmu, knieža Metternicha, zrušil cenzúru a prisľúbil vydanie ústavy. Udalosti vo Viedni povzbudili opozíciu v Uhorsku, na čele s L. Kossuthom. 15. marca 1848 veľké zhromaždenie v Pešti prijalo vyhlásenie, ktoré sa v oblasti štátoprávnych pomerov a občianskych práv stalo základom neskorších tzv. marcových zákonov. V Uhorsku išlo predovšetkým o zmenu jeho postavenia v rámci Habsburskej monarchie, na čo reagovala vláda vo Viedni súhlasom so zriadením tzv. Uhorského ministerstva (čiže uhorskej vlády) na čele s grófom L. Batthánym.
Revolučná Viedeň
Koncom marca viedenská vláda zrušila v celej monarchii robotu za výkup, čím si na svoju stranu získala široké vrstvy roľníckeho obyvateľstva. Nová uhorská vláda medzitým (11. apríla) prijala tzv. marcové zákony, ktoré zlikvidovali robotu, cirkevný desiatok, zemepanský deviatok, zaviedli všeobecné zdanenie, zrušili nescudziteľnosť pôdy. Skončila sa i činnosť nenávidenej Miestodržiteľskej rady a Dvorskej kancelárie, ktoré boli symbolom nadvlády Viedne. Viedenská vláda smela naďalej v Uhorsku rozhodovať len o veciach vojenstva, financií a zahraničnej politiky. Uzákonili sa základné ľudské a občianske práva, volebné právo však bolo obmedzené vysokým majetkovým cenzom.
Kameňom úrazu revolúcie v Uhorsku však boli vzťahy medzi národmi monarchie. Predstavitelia maďarských revolučných síl uplatňovali požiadavky maďarskej národnej emancipácie na úkor ostatných, nemaďarských národov. Nemaďarské národy nedostali záruky národných práv, práve naopak, rozhodnutia snemu smerovali k uplatneniu myšlienky národnostne jednotného (čiže maďarského) Uhorska. To neskôr viedlo k tomu, že Chorváti, ale aj Slováci sa postavili v spore Uhorska s viedenskou vládou na stranu Viedne, od ktorej očakávali ochranu svojich národných práv.
V apríli 1848 vydal cisár sľubovanú ústavu (tzv. aprílová ústava), ktorá však nespĺňala základné požiadavky liberálov (zavádzala veľmi obmedzené volebné právo). Vlna odporu prinútila cisára a jeho dvor k úteku do Innsbrucku. V júni vypukli nepokoje v Prahe, ktoré tvrdo vojensky rozohnal generál Windischgrätz. Napriek nepokojom sa na prelome júna a júla uskutočnili voľby do ústavodárneho snemu, v ktorých získali prevahu liberáli. Snem zasadal vo Viedni od júla 1848. Viedenská vláda sa však medzitým pripravila na zásah proti revolúcii v Uhorsku. 31. august vyhlásila za neplatné všetky zákony uhorskej vlády a v polovici septembra chorvátsky bán Jelačič začal vojenskú výpravu proti Uhorsku. S výpravou sa časovo zhoduje i prvé ozbrojené vystúpenie slovenských dobrovoľníkov, pod vedením predstaviteľov Slovenskej národnej rady.
Uhorská vláda podala demisiu a vznikol Výbor na obranu vlasti, vedený L. Kossuthom.
Na stranu uhorskej revolúcie sa postavilo viedenské obyvateľstvo a 6. októbra vypuklo vo Viedni nové povstanie. Ríšsky snem a cisár utiekli do Kroměříža, kde pokračovali rokovania o novej ústave. Vo vedení štátu sa však udiali dve významné zmeny: na post ministerského predsedu nastúpil knieža Felix Schwarzenberg, zástanca centralizovanej monarchie a 2. decembra odstúpil cisár Ferdinand v prospech svojho, len osemnásťročného synovca, Františka Jozefa I.
František Jozef 7. marca rozpustil ríšsky snem a vydal tzv. oktrojovanú (nanútenú) ústavu. Ústava platila pre celú monarchiu. Vytvorila jednotný colný systém, zaručovala národnú rovnoprávnosť, občiansku rovnosť a suverenitu panovníka. Zakotvila dvojkomorový systém ríšskeho snemu. Ústava zostala len na papieri, lebo 31. decembra 1851 ju zrušili Silvestrovské patenty.
Ťažisko revolučných bojov sa presunulo do Uhorska, kde v januári cisárske vojská obsadili Budapešť. Po čiastočných vojenských úspechoch 14. apríla 1848 Uhorský snem vyhlásil nezávislosť Uhorska a detronizoval Habsburgovcov. Mladému cisárovi prišiel na pomoc ruský cár Mikuláš I.. Zásah jeho armády znamenal koniec revolúcie. 13. augusta 1849 pri Világoši zložili uhorské revolučné vojská zbrane. Nastali tvrdé represie, vodcovia revolúcie emigrovali, alebo boli popravení.
Hoci bola revolúcia v Habsburskej monarchii potlačená a absolutistická vláda pokračovala ešte vyše desať rokov, priniesla niektoré významné zmeny, z ktorých bolo pre väčšinu obyvateľstva monarchie najvýznamnejšie zrušenie poddanstva.
Zopakujte si:
1. Aké boli príčiny revolúcii v r. 1848/49?2. Čo bolo cieľom revolučných hnutí Talianska a Nemecka?
3. V ktorej krajine revolučné hnutie zvíťazilo?
4. Aké boli ciele predstaviteľov uhorskej revolúcie?
5. Čo prispelo k porážke revolúcie v Habsburskej monarchii?
Použitá literatúra:
Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996
Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007
Kol. Aut., Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha, 1998
Kol. aut.: Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava 1997
Zdroje obrazkov:
http://www.bdzv.de/652.htmlhttp://en.wikipedia.org/wiki/Giuseppe_Mazzini
http://desourdy.com/style_napoleon_III.html
http://www.preussen-chronik.de/bild_jsp/key=bild_revoluti.html
http://forum.valka.cz/viewtopic.php/t/59757
http://www.aldania.at/nt-rev1848.htm
http://www.aldania.at/nt-rev1848.htm