História, predmet historickej vedy, sociálne funkcie histórie, delenie histórie.
Pojem história sa používa v dvoch významoch:
-
dej, ktorý sa odohral v minulosti
-
veda, ktorá skúma dejiny ľudstva na základe historických prameňov.
Pôvodné grécke slovo „storta“ a jeho latinský ekvivalent „historia“ majú význam „to, čo sa stalo; minulá udalosť. Príbuznou a predchodkyňou histórie je historiografia – dejepisectvo. Dejepisectvo je zaznamenávanie udalostí, dejov a stavov v minulosti určitým systematickým spôsobom. Pred vznikom historickej vedy s jej analytickými a kritickými metódami existovalo len nevedecké a do značnej miery umeleckými štýlmi ovplyvnené dejepisectvo.
Ľudia sa oddávna snažili zachytiť svoju históriu -Viedenská obrazová kronika
História patrí medzi spoločenské vedy. Jej úlohou je skúmanie minulosti ľudskej spoločnosti, vedecké objasnenie minulosti z hľadiska prítomnosti, zisťovanie minulých faktov a vysvetľovanie ich súvislostí, príčin a dôsledkov. O histórii povedal už rímsky štátnik, rečník a filozof, Caesarov súčasník Marcus T. Cicero, že je učiteľkou života (Historia est magistra vitae), čím vyjadril názor, že štúdium minulosti by nám malo slúžiť ako ponaučenie do budúcnosti. I dnes považujeme štúdium dejín za prospešné pre spoločnosť. Medzi základné sociálne funkcie histórie patrí: interpretácia súčasných spoločenských javov na základe poznania ich príčin a vývoja, odôvodňovanie politických rozhodnutí, kritika historických mýtov a legiend pretrvávajúcich v spoločenskom vedomí, či výchova ku kritickému uvažovaniu. Marcus T. Cicero 
Predmetom skúmania historickej vedy sú ľudské dejiny. Pretože je tento predmet rozsiahly, delí sa história na niekoľko podskupín podľa viacerých kritérií: geograficky – svetové dejiny, všeobecné dejiny, dejiny kontinentov, štátov, regiónov, miest, či obcí, vecne: dejiny umenia, filozofie, techniky, náboženstva, hospodárstva, správy, atď. a chronologicky. Ďalším kritériom môže byť ideológia (napr. marxistická história, feministická história...) atď. Niektoré geograficky a kultúrne vymedzené disciplíny historickej vedy sú už dnes pomerne samostatné vedné odbory, napríklad egyptológia či byzantológia.
Historický prameň.
Historický prameň je pre historika prvotným zdrojom informácií. Za historický prameň považujeme všetko, čo vzniklo v procese historického vývoja z činnosť ľudí a ich života a zachovalo sa ako pozostatok slúžiaci k poznaniu minulosti. Historický prameň je bezprostrednou súčasťou a odrazom historického procesu.
Historické pramene môžeme takisto deliť podľa viacerých kritérií. Spravidla sa delia na:
- hmotné – a) priame (kostrové pozostatky)
b) nepriame ( nástroje, zbrane, umelecké predmety – produkty ľudskej činnosti)
- obrazové – a) vlastné obrazové ( kresby, obrazy, grafiky, filmy, fotografie)
b) symbolické (mapy, plány, schémy)
- ústne – rozprávania, mýty, legendy, povesti - zvukové, audiovizuálne – filmy, CD, magnetofónové záznamy - písomné – a) úradné (matriky, zákonníky, zmluvy, testamenty, listiny) b) súkromné (denníky, listy) kroniky, anály noviny, letáky c) literárne naratívne pramene (legendy, anály, kroniky, cestopisy)
Historické pramene môžeme deliť aj podľa formálnych znakov, podľa pôvodu, podľa informačnej štruktúry, podľa obsahu, podľa typu. Hlinené tabuľky – pramene k poznaniu dejín Mezopotámie 
Najvyššou formou sprístupnenia písomných historických prameňov sú edície. Základom pre takto sprístupnený prameň je jeho originál alebo najbližšia kópia. Medzi najvýznamnejšie edície prameňov k slovenským dejinám patrí Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, zväzok I. a II, ktorý vydal prof. Richard Marsina. Obsahuje texty všetkých stredovekých listín, týkajúcich sa úplne alebo okrajovo územia dnešného Slovenska alebo slovenských dejín od roku 805 do roku 1301.
Skúmanie miery pravosti a pravdivosti historického prameňa sa nazýva kritika prameňa. Interpretácia – výklad prameňa – hodnotí prameň ako celok.
Zhromažďovať, uchovávať, ochraňovať, evidovať a sprístupňovať historické pamiatky je úlohou špecializovaných inštitúcií – múzeí a archívov. Múzeum je vedecká inštitúcia, ktorá plánovite zhromažďuje, triedi, odborne uchováva a ďalej vedecky spracováva zbierky hmotných dokladov o spoločenskom a kultúrnom vývine človeka a spoločnosti, o vývoji a zmenách prírody a prostredia. Úlohou múzeí je aj osvetová a kultúrna činnosť. Archív má za úlohu zhromažďovať, uchovávať, ochraňovať, evidovať a sprístupňovať historicky cenné písomnosti – archívne dokumenty, ktoré vznikli z činnosti štátnych, mestských či obecných orgánov, súkromných i právnických osôb. Budova Slovenského národného archívu
Pomocné vedy historické, postup práce historika.
Práca každého historika sa začína skúmaním historických prameňov. Historik pramene posudzuje, skúma a využíva informácie, ktoré z nich získal. Aby jeho práca s prameňom bola čo najefektívnejšia, využíva tzv. pomocné vedy historické (PVH). Ide o súbor špeciálnych vedeckých disciplín, ktoré slúžia na skúmanie a kritické hodnotenie prameňov historických vied. Využívajú najnovšie poznatky mnohých odborov, najmä z okruhu prírodných vied. Slúžia na určenie miery autentickosti prameňa a hodnoty obsiahnuté informácie.
Jean Mabillon - „otec“ diplomatiky 
PVH sa začali utvárať v 17. storočí, keď začali súdobí historici skúmať pravosť starovekých a stredovekých písomných prameňov. Postupne sa vyvinuli na samostatné vedecké disciplíny s vlastnými metódami výskumu. V užšom slova zmysle a v abecednom poradí sú to: Archivistika, archívna veda sa zaoberá metódami aplikovanými na sústreďovanie, evidovanie, spracovanie, ochranu a sprístupňovanie archívnych dokumentov. Diplomatika skúma listiny, písomnosti a dokumenty, určuje ich pravosť a autenticitu. Epigrafika sa zaoberá nápismi na tzv. archeologických látkach - kameň, kov, hlina, drevo, steny atď. Genealógia skúma a opisuje postupnosť a príbuzenský vzťah medzi osobami, rodinami a rodmi. Heraldika skúma erby, ich vývoj, používanie a umenie ich vyhotovovať, ako aj právo používať ich. V jej rámci existuje vexikológia (skúma zástavy a prápory) a faleristika (skúma vyznamenania a rady). Chronológia skúma spôsoby merania času a miery, ktoré ľudstvo používalo na tento účel. Kodikológia skúma rukopisy neúradnej povahy, čiže najmä kódexy, a to hlavne ich vznik, šírenie, funkciu a pôsobenie v ich kultúrnom okruhu. Numizmatika skúma mince a papierové platidlá a príbuzné pamiatky..jpg)
Paleografia sa zaoberá skúmaním starého písma a jeho vývojom, formami písma, materiálom na písanie, zvyklosťami pri písaní, spôsobom používania písma.
Sfragistika sa zaoberá pečaťami – ich vznikom, výrobou a používaním. K PVH sa zvykne zaraďovať aj: Historická metrológia zhromažďuje informácie o dĺžkových, hmotnostných a od nich odvodených mierach, usporadúva ich do sústav, vzájomne ich porovnáva, hodnotí a prevádza na moderné jednotky metrickej sústavy.
Historická geografia študuje premeny geografického priestoru v čase.
Práca historika je tvorivá. Historik si zvolí tému, ktorú chce spracovať a vyberie z nej určitý problém, ktorý chce vyriešiť, objasniť. Zoznámi sa so stavom bádania a s novými poznatkami ohľadom svojej témy. Potom nasleduje vlastná práca na rovine odbornej – bádateľskej. Tá má viaceré etapy. Je to:
-
heuristika – zhromažďovanie historických prameňov a odbornej literatúry
-
kritika - rozbor a hodnotenie prameňov a literatúry
-
interpretácia - výklad poznatkov získaných výskumom
-
syntéza - zhrnutie výsledkov výskumu a nadobudnutých poznatkov.
Rôzne koncepcie výkladu histórie. Periodizácia dejín.
Historická veda má za cieľ skúmať, poznávať, interpretovať dejiny ľudstva. Nejde jej len o zhromažďovanie poznatkov, faktov, ale aj o ich interpretáciu. Už starovekí dejepisci a filozofi boli toho názoru, že poznanie histórie nám má slúžiť na to, aby sme sa poučili z chýb, ale i z úspechov našich predkov. Väčšina ľudí, ktorí sa históriou zaoberali a zaoberajú je presvedčená, že história má svoj zmysel, že dejiny ľudstva nie sú len nejakým zhlukom udalostí, ale že tie majú svoje príčiny a následky. Tzv. filozofia dejín sa opiera o interpretáciu a hodnotenie najmä výsledkov výskumu a výkladu dejín. Chce vystihnúť, ako dejiny vznikajú, pátra po ich etickej hodnote a po ich zmysle a cieľoch. Pojem filozofie dejín pochádza od francúzskeho filozofa 18. storočia F. M. Voltaira. F.M. Voltaire V staroveku v zásade existovali dva pohľady na výklad dejín. Plynutie dejín sa považovalo buď za cyklické (stále sa opakujúce) alebo lineárne (smerujúce od začiatku dejín ku ich koncu). Zástancami cyklického opakovania dejín boli grécki filozofi (napr. Platón), interpretácia je blízka orientálnej filozofii. Lineárna koncepcia výkladu dejín je typická pre židovské ponímanie histórie, podľa ktorého svet bol stvorený Bohom a raz zanikne, príde jeho koniec. Na túto koncepciu nadviazali i stredovekí, kresťanskí filozofi, ktorí v ľudským dejinách videli dejiny spásy (Aurelius Augustinus) so svojim počiatkom (Adamov pád), stredom (Kristova vykupiteľská smrť) a koncom (Apokalypsa, posledný súd). Renesanční myslitelia (napr. N. Machiavelli) zastávali názor, že dejiny tvoria ľudia, nie Boh a za subjekt dejín je považovali štát. Idea silného štátu, ktorý zabezpečuje blahobyt občanov má korene práve v období humanizmu. Boha považovali za akéhosi prvotného hýbateľa, ktorý svet stvoril a potom ho ponechal sám na seba. V období osvietenstva úvahy o dejinách usmerňovala viera v ľudský rozum. Cieľom osvietenstva bolo zdokonaľovať, humanizovať, vychovávať človeka. Viera v ľudský rozum viedla k názoru, že pokrok, sloboda, mravnosť a racionalita tvoria ľudskú prirodzenosť a môžu viesť k vytvoreniu harmonickej spoločnosti. Dejiny sa vykladali ako pokrok ľudského rozumu (Voltaire, Montesquieu). J. G. Herder 
Nemecký osvietenský mysliteľ Johan G. Herder interpretoval dejiny ako vzostupný trend aktivity významných národov a vývin ľudskosti. Za hnací motor dejín považoval „génia“ národov, ktorý funguje mimo prírody. Génius Egypťanov, Peržanov, Grékov, Rimanov vystriedali národy Európy. Podobný názor zastával i veľký filozof 19. storočia G. W. F. Hegel, ktorý významne ovplyvnil i život a dielo našich národných buditeľov, predovšetkým štúrovskej generácie. Podľa Hegla svetový duch, ktorý pôsobí cez ducha národov prebudených v 19. storočí sa pôsobením Božej Prozreteľnosti vyvíja k slobode ľudstva.
K. Marx Heglove myšlienky o slobodnom duchu, ktorý dosahuje v prítomnosti svoje naplnenie ovplyvnili i radikálneho mysliteľa Karola Marxa, ktorý prišiel s ideou oslobodenia človeka od poníženia vykorisťovania, od odcudzenej práce a existencie. Marx považoval za najväčšie zlo vznik spoločenských tried a súkromné vlastníctvo. Ideálna spoločnosť prvých ľudí praveku bola podľa neho beztriedna (prvotnopospolná spoločnosť). Vzájomným vykorisťovaním však vznikli sociálne rozdiely a spoločenské triedy. Marx na základe materialisticky poňatej Heglovej dialektiky „objavil“ zákony spoločenského vývinu, ktoré mali určiť budúcnosť ľudstva. Dejiny ľudstva prebiehajú ako triedny boj, ich vyvrcholením má byť komunizmus, akýsi raj na zemi, keď všetky výrobné prostriedky budú spoločným vlastníctvom a nebudú existovať sociálne rozdiely. F. Nietzsche
Devätnáste storočie bolo storočím evolucionizmu, biológie, naturalizmu. Osvietenskú ideu pokroku nahrádzali postupne rôzne filozofické smery. Veľký (nie veľmi pozitívny) vplyv na filozofiu dejín mal nemecký filozof F. Nietzsche, ktorého interpretácia dejín priniesla teóriu nadčloveka, neskôr smutne preslávenú nacistami. Najvyššou hodnotou pre Nietzscheho je život, ktorý sa realizuje od vôle k životu až po vôľu k moci.
V 20. storočí dochádza (i pod vplyvom uplatňovania filozofie dejín Marxa či Nietzscheho) ku vzniku obludných diktátorských režimov, ktoré mali na svedomí utrpenie a smrť miliónov ľudí.
V súčasnosti existujú rôzne koncepcie výkladu dejín. Spravidla ide o recepciu (prijatie) a modifikáciu (prispôsobnie) výkladov dejín používaných v minulosti.
Periodizácia dejín.
Chronologické členenie dejín rozdeľuje dejiny na viaceré obdobia, oddelené významnými historickými medzníkmi. Používame preň aj označenie periodizácia dejín. V súčasnosti je zaužívané rozdelenie dejín ľudstva na:
-
pravek (od počiatkov ľudstva cca do roku 3000 pred Kr.)
-
starovek (3000 pred Kr. - 476 po Kr.)
-
stredovek (476 - 1492/1526)
-
novovek (1492 - 1918)
-
moderné dejiny (od r. 1918)
V minulosti sa používala (a dodnes sa používa) aj marxistická periodizácia dejín, ktorá vychádza zo spoločensko – ekonomických formácií, charakteristických určitým spôsobom výroby a vzťahom ľudí k výrobným prostriedkom.
-
Prvotnopospolná spoločnosť (pravek)
-
Otrokárska spoločnosť (starovek)
-
Feudálna spoločnosť (stredovek)
-
Kapitalistická spoločnosť (novovek)
-
Poslednou fázou mala byť socialistická spoločnosť a nastolenie komunizmu.
Pri téme periodizácie dejín treba ešte spomenúť, že oba jej spomínané spôsoby majú svoj pôvod v euro-americkom, judeo-kresťanskom civilizačnom okruhu. S tým úzko súvisí aj otázka pôvodu ľudstva. Hlavné teórie pôvodu ľudstva sú: teória kreacionizmu (vesmír, zem, prírodu, človeka stvoril Boh) a evolučná teória, ktorej priekopníkom bol Charles Darwin. Jedným z novších smerov je teória inteligentného dizajnu, ktorá tvrdí, že vesmír a ľudstvo majú inteligentného tvorcu, nepopiera však možnosť postupného vývoja. Ďalšia otázka, úzko súvisiaca s periodizáciou dejín, je otázka letopočtu. V našom civilizačnom okruhu je všeobecne zaužívaný kresťanský letopočet, ktorý sa počíta od narodenia Ježiša Krista. Udalosti pred jeho narodením sa označujú termínom pr.Kr. (v staršej literatúre pred naším letopočtom p.n.l., v zahraničnej literatúre BC – before Christ), udalosti po jeho narodení majú označenie po Kr. (staršia literatúra nášho letopočtu n.l., zahraničná AD – anno Domini). Dátum Kristovho narodenia sa v Biblii exaktne neuvádza, na základe dostupných údajov ho v 6. storočí stanovil mních Dionysius Exiguus. Dnes sa vedci prikláňajú k názoru, že Dionysius sa vo svojich výpočtoch o niekoľko rokov pomýlil a Kristovo narodenie treba klásť do obdobia približne od roku 6 pr. Kr. do roku 4 po Kr. Kresťanský letopočet však nie je jediným vo svete používaným letopočtom. K ďalším rozšíreným letopočtom patria: židovský letopočet (ráta sa od stvorenia sveta r. 3761 pr. Kr.), islamský letopočet (ráta sa od Mohamedovho úteku z Mekky do Mediny r. 622 po Kr.), čínsky letopočet (od r. 2697 pr. Kr).
Zopakujte si:
1. Vymenuje a charakterizuj pomocné vedy historické.2. Aký je predmet výskumu historickej vedy?
3. Aké sú metódy práce historika?
4. Čo je to historický prameň?
5. Definuj pojem filozofia dejín.
Použitá literatúra:
Hlaváček, I. – Kašpar, J. – Nový, R.: Vademecum pomocných věd historických. Praha 1988, Kol. Aut., Dejiny Slovenska II., VEDA, Bratislava, 1987Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V.,Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra 2007
www.dejepis.com
www.wikipedia.com
Zdroje obrazkov:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Obr%C3%A1zkov%C3%A1_kronikahttp://es.wikipedia.org/wiki/Archivo:M-T-Cicero.jpg
http://picasaweb.google.com/lh/photo/ZyJQne_hdz1q4RyL2EP99g
http://www.civil.gov.sk/archiv/snarchiv/sk.htm
http://cs.wikipedia.org/wiki/Jean_Mabillon
http://nzr.trnava.sk/?q=node/231
http://www.treking.cz/regiony/rimske-napisy-na-slovensku.htm
http://www.kronikaslovenskejrepubliky.sk/?page=galeria&city=1
http://www.bowling-bar-zdirec.cz/denar-gros-mince.html
http://www.deism.com/voltaire.htm
http://www.wisdomportal.com/Cinema-Machine/Herder-ImmanuelKant.html
http://zssr.wgz.cz/
http://bytesdaily.blogspot.com/2010/07/quote-friedrich-william-nietzsche.html