Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 


Členenie literatúry na lyriku, epiku a drámu zaviedol v 4. storočí pred n. l. starogrécky filozof ARISTOTELES, ktorý urobil uvedené členenie na základe poznania antickej gréckej literatúry. Uvedené členenie uviedol prvýkrát v diele POETIKA.

Aristoteles (384 pred Kr. – 322 pred Kr.) bol starogrécky filozof, encyklopedický vedec, zakladateľ logiky a iných vedných disciplín - psychológia, zoológia, meteorológia,...

 

Literárny druh - sústava vlastností, ktoré sú podstatné a spoločné pre istú skupinu literárnych diel.

 

V rámci literatúry rozlišuje tri literárne druhy: LYRIKA, EPIKA a DRÁMA

 

ZNAKY DRÁMY:

objektívnosť - nestrannosť, vecnosť, nezaujatosť

sujetovosť - dejovosť

dialogickosť – základom je dialóg (prehovor dvoch a viacerých postáv)

dynamickosť

dynamické motívy

prítomný čas

dialogickosť

hovorovosť

obraznosť

dianie (akčnosť)

 

Dráma je literárny druh, ktorý má (rovnako ako epika) dej. Dráma je určená pre javiskové spracovanie (existujú isté výnimky – knižné drámy). Dráma okrem textu využíva aj zvukové prostriedky, pohybovú zložku a iné prostriedky (dekorácia, rekvizity, svetlo, zvuk, hudba).

Žánre drámy: tragédia, komédia, veselohra, činohra, fraška, opera, opereta, melodráma, muzikál,...


 

Dramatické diela vyžadujú:

 

  • Javisko (priestor divadelnej scény) – osobitne upravený priestor – na ňom sa odohrávajú jednotlivé udalosti deja. Predvádzanie diela na javisku sa nazýva divadelné predstavenie.

  • Hercov - na divadelnej scéne hrajú divadelné predstavenie, konajú, vedú dialóg,...

  • Scénické poznámky - poznámky v zátvorkách, v ktorých autor upozorňuje na dôležité momenty v správaní a v konaní postáv, resp. do nich vloží  rámcový popis scény.

  • Rekvizity – jednotlivé predmety na javisku, ktoré herci v hre používajú.

  • Kulisy – všetky predmety na javisku, ktoré vytvárajú prostredie hry.


 

Na tvorbe divadelného predstavenia sa zúčastňujú:

 

  • Dramatik – autor divadelnej hry, spisovateľ.

  • Dramaturg – vyberá dramatické diela a vytvára tzv. dramaturgický plán divadla.

  • Režisér – vytvára celkovú koncepciu divadelného predstavenia. Vychádza predovšetkým zo scénických poznámok autora, ale využíva aj svoj pohľad na dielo, skúsenosti s hercami, ich osobitosťami,...

  • Scénický výtvarník – pripravuje scénu pre jednotlivé dejstvá. Vychádza zo scénických poznámok, ale aj s požiadaviek režiséra.

  • Skladateľ scénickej hudby– pripravuje hudbu pre jednotlivé dejstvá.

  • Navrhovatelia a realizátori kostýmov – pripravujú vhodné oblečenie pre hercov, ktoré musí zodpovedať predovšetkým dobovému charakteru dramatického diela.

  • Osvetľovači – pripravujú vhodné osvetlenie. Osvetlenie musí zodpovedať scéne, ale malo by podporovať a vytvárať rôzne efekty, predvádzané výjavy.

  • Vizážisti , maskéri – dokončujú úpravu hercov, dotvárajú výzor jednotlivých postáv.

  • Herci – stvárňujú na javisku postavy dramatického diela. 

 

 

Uvedenie divadelnej hry:

 

  • Generálka – hlavná skúška pred premiérou.

  • Premiéra - prvé predstavenie divadelnej hry. Väčšinou sa jedná o veľmi slávnostnú udalosť.

  • Repríza - opakované predstavenie divadelnej hry.

  • Derniéra – posledné uvedenie divadelnej hry.

 

 

Vonkajšie členenie divadelnej hry:

 

  • Dejstvá – menšie úseky divadelnej hry, medzi ktorými sú prestávky. Dejstvá naznačujú zmenu prostredia, času,... Ide o časti oddelené dvíhaním opony.

  • Jednoaktovky – diela , ktoré sa skladajú len z jedného dejstva.

  • Obrazy – zmena všetkých osôb na javisku.

  • Výstup – úsek dejstva, v ktorom sa na javisku nezmení počet postáv. Nový počet postáv na javisku znamená nový výstup. Počet výstupov v jednotlivých dejstvách v rôznych divadelných hrách je tiež rôzny.

 

 

Vnútorné členenie divadelnej hry:

 

  • Expozícia – úvodná časť. Divák sa v nej zoznamuje s prostredím, v ktorom sa príbeh odohráva, s časom a dobou, kedy sa príbeh odohráva a s postavami.

  • Zápletka – kolízia. Ide o zauzľovanie deja. V deji nastáva prvý vážny a rozhodujúci konflikt, ktorý výrazne skomplikuje vzťahy na scéne.

  • Kríza – vyvrcholenie konfliktov. Prichádza najdôležitejší konflikt medzi hlavnými postavami, vyvrcholenie.

  • Peripetia – nečakaný dejový zvrat, ktorý odvádza pozornosť od očakávaného konca alebo zdrží prudké stúpanie deja.

  • Rozuzlenie – katastrofa. Riešenie konfliktu, väčšinou katastrofickým spôsobom.


 

 

VÝVOJ DRAMATICKEJ LITERATÚRY V JEDNOTLIVÝCH LITERÁRNYCH OBDOBIACH:

 

STAROVEKÁ LITERATÚRA:

 

  • 3 tisíc rokov pred n. l. až 5. stor. n. l.

  • Starovekú literatúru rozdeľujeme na:

  1. Orientálnu: sumerská, hebrejská, egyptská, indická, akkadská

  2. Antickú: grécka a rímska

  • S uvedeným obdobím sa spájajú počiatky divadla.

  • Počiatky divadla sú najmä v rituálnych tancoch, bábkovom a tieňovom divadle Ázie. Práve odtiaľ preberala mnohé prvky grécka a rímska literatúra.

  • V uvedených formách divadla základ predstavoval pohyb, mimika a gestikulácia, slovo bolo len sprievodným prostriedkom.

  • Scéna v uvedenom období ešte neexistovala.

 

 

ANTICKÁ LITERATÚRA – 8. stor. pred n. l. až 5. stor. n. l.

 

Antickú literatúru predstavuje grécka a rímska literatúra. Práve s gréckou literatúrou sa spájajú počiatky výrazného rozvoja dramatickej literatúry. Gréci v uvedenom období preberali predovšetkým egyptské rituálne postupy, napr. pri striedaní ročných období. Neskôr sa zo zborovej lyriky rozvinul prvý európsky dramatický žáner – tragédia.

 

 

Tragédia:

 

Názov tragédia pochádza z gréckeho slova tragóidiá (tragoidia) – capí spev.

  • Tragédia teda vznikla v Grécku a patrí medzi najstaršie dramatické žánre.

  • Je to hra s vážnym obsahom.

  • Jej hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami (s osudom, s bohmi, neskôr so spoločenskými predsudkami, nespravodlivosťou, spoločenským a politickým útlakom,...)

  • Hlavný hrdina, resp. niekoľko ďalších v boji umiera. V úmrtí hrdinu nezabráni ani fakt, že predovšetkým hlavný hrdina je nositeľom výnimočných vlastností, ktoré ho predurčujú k tomu, že je nadpriemerným človekom. Hrdina bol ochotný zomrieť.

  • Hlavnou postavou v gréckej tragédii bol človek s dobrým charakterom, bojujúci za vyššie princípy, božie zákony a mravné hodnoty. Kompromisy nie sú prípustné.

  • Tragédia má pôvod v náboženských slávnostiach.

  • Jej text bol veršovaný.

  • V gréckej dráme (tragédia a komédia) sa dodržiavala jednota deja, miesta a času. Jednota miesta znamená, že príbeh sa odohrával na jednom mieste, napr. v nejakom paláci, v jeho blízkom okolí. Jednota času určovala, že príbeh sa odohral v priebehu 24 hodín, najviac však v rozsahu 30 hodín. Jednota deja znamená jednoduchosť deja, jednoduchosť konfliktu, bez digresie (odbočení v deji), bez väčšieho počtu postáv.

  • Mala malý počet postáv – najviac tri, ale mala zbor.

  • V gréckej dráme hrali len muži, hrali aj ženské postavy. Ženy sa dokonca nesmeli ani zúčastniť divadelných predstavení, teda nemohli byť ani v hľadisku. Ženy mohli len počas prestávok byť diváčkami komédií, ktoré sa vtedy nepovažovali za vysoký dramatický žáner.

  • Herci – muži vystupovali v maskách, ktoré súviseli so starým kultom boha Dionýza a pôvodne mali magický význam. Masky mali aj akustickú funkciu – otvor v každej z nich mal funkciu megafónu. Kvôli dobrej viditeľnosti mali herci na nohách topánky s vysokou podrážkou (podrážky sa nazývajú aj koturny) a podpätkami. Herci pri hre väčšinou stáli a len recitovali svoje dialógy. Jeden herec hral aj viac postáv.

  • Tradičnou súčasťou drámy v starovekom Grécku bol chór (z gr. slova choros – tanec). Chór v tragédii tvorilo 12 – 15 mužov (v komédii až 24), chór mal náčelníka a členov. Chór spieval texty, ktorými napr. vyjadroval posolstvo bohov, komentoval dej, charakterizoval postavy a ich konanie, činy. Chór svoj spev neraz sprevádzal aj tancom.

  • Divadlá sa hrali v amfiteátroch, v kruhových divadlách pod šírym nebom s vynikajúcou akustikou. Do amfiteátrov sa zmestilo mnoho tisíc ľudí.

  • Grécka tragédia výrazne ovplyvnila vývoj európskej dramatickej tvorby.

 

 

Najznámejšími predstaviteľmi gréckej tragédie boli:

 

Aischylos – Pripútaný Prométeus, Oresteia

Sofokles – Antigona, Kráľ Oidipus

Euripidés – Trójanky, Ifigénia v Tauride, Medea


 

SOFOKLES

Aténsky dramatik, autor tragédií. Je považovaný za absolútny vzor tvorcu tragédií.

 

ANTIGONA

 

  • Antická tragédia.

  • Námet autor čerpal z mytológie – príbeh vojny „siedmich proti Tébam“.

  • Hlavnými postavami diela sú Antigona, Haimon, Eurydika, Ismena, Polyniekos, Eteokles, Kreón (niektoré postavy vystupujú aj v diele Kráľ Oidipus).

  • Dielo o boji tradície a ľudských túžob, demokracie a totality, božích prikázaní a svetských zákonov, osudu a vlastnej cesty životom.

  • Dielo sa člení na 5 dejstiev, prológ a epilóg.

  • Dielo má zachované klasické vnútorné členenie drámy (expozícia, kolízia, kríza, peripetia a katastrofa).

  • Postavy a motívy sú postavené do kontrastu.

  • V diele sa nachádzajú základné znaky antickej drámy:

  • Parodos – vstup chóru v prológu.

  • Exodos – odchod chóru v epilógu.

  • Katarzia hrdinu ako vyvrcholenie hry (katarzia – morálna očista hlavného hrdinu alebo diváka v závere antickej hry).

  • Trojjednota miesta, času a deja – miestom príbehu sú Téby, príbeh sa odohráva v priebehu jedného dňa, ide o príbeh Antigony.

  • V diele je prítomný rozprávač v podobe chóru a zboru.

  • Postavy sa nevyvíjajú, ich boj proti osudu a bohom je potrestaný.

  • Bohovia zasahujú do deja a hovoria ústami veštcov.

 

Charakteristika hlavných postáv:

Antigona – dievčina, ktorá dá prednosť povinnosti voči bohom, tradíciám a rodine pred vlastným šťastím.

Kreon – nový vládca Téb, brat nebohej Antigoninej matky. Neľútostný človek, ktorého nezaujímajú názory iných, zvyky a tradície predkov.

Haimon – Snúbenec Antigony, rozvážny, mierny a pokojný človek.

Eurydika – Haimonova matka, nadovšetko miluje svojho syna.

Ismena – sestra Antigony, úplne iná ako Antigona, je ústupčivá, nevýbojná.

 

Krátky príbeh:

Deti kráľa Oidipa Antigona, Ismena a Eteokles žijú v Tébach, kde vládne kráľ Kreon. V Tébach ale chceli vládnuť bratia Antigony, ktorí začnú bojovať o moc. Polyneikos opustí vlasť, ale o nejaký čas sa vráti s vojskom, aby získal moc na Tébami. Začne boj medzi bratmi. Obaja v boji zahynú, Eteokles ako hrdina (obraňoval Téby), Polyneikos ako zradca. Kreon po skončení bojov zakáže pochovať Polyneika, čo v očiach Grékov bola pre celú rodinu potupa. Prikáže, aby sa k Eteoklovi ľudia správali ako k hrdinovi, Polyneikovo telo majú zohaviť psy a divé vtáky.

Antigona sa rozhodne, že nebude rešpektovať neľudský príkaz, ktorý podľa nej šliape aj po božích zákonoch a rozhodne sa Polyneika pochovať a preukázať mu posledné pocty. Kreon sa dozvedá, že telo Polyneika niekto pochoval. Pred kráľa privedú Antigonu a obvinia ju z porušenia kráľovho príkazu. Antigona sa k činu prizná, rozhnevaný Kreon, ktorý nedá nič na prosby syna Haimona, Antigoninho snúbenca, nechá Antigonu zamurovať zaživa v skalách za mestom, kde sa Antigona obesí. Haimon prekľaje otca a zahynie vlastným mečom. Po týchto hrozných udalostiach spácha samovraždu aj Kreonova manželka Eurydika. Až vtedy si zdrvený Kreon uvedomí dôsledky svojho konania a svoju vinu.

 

Krátka ukážka:

Antigona: Chceš ešte niečo iné ako moju smrť?

Kreon: Nie, nechcem. Tvoja smrť mi postačí.

A: Čo teda váhaš? Mne sa bridí každé slovo

z tvojich úst a ani nechcem, aby sa mi

nebridilo, tebe sa zas iste bridí všetko

na mne. Ale uznaj – čím by som si mohla

získať väčšiu slávu než tým, že som

pochovala brata? Títo všetci by mi dali

za pravdu, no strach im zviazal jazyk. To len

tyranovi žičí šťastie okrem iného

i v tom, že môže hovoriť a robiť, čo si zmyslí.

K: Nehanbíš sa, že sa

správaš ináč ako ostatní?

A: Je hanbou ctiť si brata?

 

 

 

Komédia:

 

Názov komédia pochádza z gréckeho slova kómódiá, komos – veselý sprievod, oide – spev, pieseň.

  • Jedná sa o základný dramatický žáner, ktorého podstatou je veselosť, komickosť s cieľom vyvolať úsmev a smiech.

  • Základný konflikt uvedeného žánru je preto komický. Väčšinou komédia zobrazuje každodenný život, reálny život hrdinov. Autor zosmiešňuje nedostatky života jednotlivca, resp. spoločnosti.

  • Aj komédia prešla istým vývojom a má bohatú históriu. Jej vývoj začal ešte v starovekom Grécku.

 

V antickej literatúre jej predstaviteľom bol napríklad:

Aristofanes - Oblaky, Jazdci, Lysistrata,...

 

 

 

STREDOVEKÁ LITERATÚRA:

 

  • 5. stor. až 15. stor.

  • Obdobie, v ktorom mala silný vplyv cirkev a pôda (feudum, léno).

  • Kresťanské náboženstvo sa stalo celoeurópskou záležitosťou, určovalo morálku, spoločenské a politické myslenie, estetiku umenia.

  • Biblia a heslo ora et labora (modli sa a pracuj) sa stali autoritou doby.

  • V dráme mala najväčšie zastúpenie cirkevná hra a školská hra.

  • V stredoveku sa dramatický prejav spájal s hrou na hudobnom nástroji, žonglovaním a s tancom.

  • Tí, ktorí predvádzali hru, sa nazývali igrici.

 

 

Cirkevné hry:

 

  • Hrávali sa v chrámoch a spracovávali predovšetkým biblické motívy – Biblia sa stala aj literárnou autoritou doby.

 

 

Školské hry:

 

  • Hry hrávané v cirkevných školách.

  • Hrávali ich študenti.

  • Nemali tak vážny tón ako cirkevné hry, študenti neraz do hier vložili humorné prvky.

 

 

 

Zopakujte si:

1. Charakterizujte drámu ako literárny druh

2. Charakterizujte tragédiu a komédiu.

3. Vymenuje predstaviteľov drámy v období starovekej literatúry.

4. Vymenujte predstaviteľov drámy obdobia humanizmu a renesancie.


Použitá literatúra:

MAPKA LITERATÚRY SŠ 1. 2006. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-41-7

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 2006. Didaktis Bratislava, ISBN 80-89160-02-6

MATURUJEM ZO SLOVENĆINY. 1. vyd. 2000. SPN Bratislava, ISBN 80-08-03154-9

SMIEŠKOVÁ, MARTINA: Krok za krokom k maturite – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava, ISBN 978-80-8089-065-0

PLINTOVIČ, I., GOMBALA, E.: Teória literatúry pre stredné školy. 1. vyd. 1987. SPN Bratislava