Prvé skutočné zamilovanie urobí s našou dušou aj hlavou nebývalé divy. Pre niekoho nádherné, pre iného démonické. Zostávajú navždy archivované, lebo prvé stretnutie s láskou zanecháva nezničiteľnú stopu. Ako trefne zaglosoval Émile Zola: „Prvá láska je žreb, ktorý nevyhráva, ale celý život si pamätáš jeho číslo.“
Môže byť šťastná, a nemusí. Dokáže z nás urobiť toho najlepšieho alebo najhoršieho človeka. Náš impulzívny mozog sa nestačí diviť, ako si ho podmaní mágia lásky, túžba, posadnutosť... Podobá sa to na divokú jazdu po horskej dráhe blažených, chaotických, intenzívnych, protichodných a niekedy aj nekontrolovateľných pocitov. Prvá láska má právom status nenahraditeľnej a jedinečnej.
Láska je úžasný nástroj
Pomáha nám vystúpiť z vlastného sveta a myslieť v širšom svete, ktorý zahŕňa aj iné osoby. Naše predstavy o láske sú do veľkej miery ovplyvnené romantickými príbehmi, milostnými piesňami a podobami lásky, ktoré sme vnímali okolo seba ako deti. Môže byť preto zložité porozumieť láske všeobecnejším spôsobom. Láska je úroveň vedomia, ktoré prežívame. Preto ju možno považovať za oveľa viac než len emócie alebo vzťah. Láska je životná sila, ktorá nám umožňuje prepojiť sa s ostatnými a presiahnuť pritom naše vlastné egoistické záujmy. Sila prepojenia závisí od hĺbky nášho vedomia. Čím väčšmi si uvedomujeme samých seba, tým väčšia je naša schopnosť milovať, či už ide o lásku k dieťaťu, partnerovi, prírode alebo Bohu.
Všetko sa začína v detstve
Partnerské vzťahy si vytvárame na základe nášho prvého vzťahu a na základe pocitov, ktoré sme zažívali v prvých rokoch života. Na obhajobu tohto slúži aj základná téza psychoanalýzy o prvom vzťahu, ktorý ovplyvňuje všetky ďalšie vzťahy. Väčšinou je to vzťah s matkou, ktorá sa o nás najviac starala. Dobrá matka (alebo osoba, ktorá sa o bábätko stará) poskytne dieťaťu potravu a utíši ho, keď plače. K tomu, pravdaže, patria prejavované city lásky, nehy, vrúcnosti, bezvýhradného prijímania... Psychoanalytici tvrdia, že z takéhoto dieťaťa vyrastie dôveryhodný a otvorený dospelý človek, ktorý bude nadväzovať kvalitné vzťahy. Zlá matka alebo starajúca sa osoba, ktorá je zahltená svojimi problémami, sa o plačúce dieťa dobre nepostará. Jeho potreby nebudú uspokojené tak, ako dieťa potrebuje a k tomu sa pridá citová deprivácia z ochudobnenia prejavovanej náklonnosti. Z takýchto detí sa stávajú citoví mrzáci, ktorí s problémami nadväzujú naplnené vzťahy.
Čo robí prvú lásku takou silnou?
Prvá láska je z romantického a filozofického hľadiska niečo, k čomu sa umelci vyjadrujú veľmi často. Koľko diel by nevzniklo, keby jej nebolo? Ako radi sa k nim utiekame, aby sme sa ponorili aspoň do literárneho alebo filmového sveta, kde je všetko také idylické a krásne. Nezabudnuteľná láska vstupuje do všetkých oblastí nášho života – vedome aj nevedome. Vďaka za to, keď bola šťastná. Trápením sa stáva, keď zanechala veľké emočné rany a traumy.
Spomienky na prvú lásku si uzurpujú výsostné postavenie vďaka tomu, že vtedy sa diali tie najskvelejšie veci a bolo to po prvý raz. Darí sa im to preto, lebo nám dokážu rýchlo pripomenúť, aké bolo prvé vedomé prežívanie niečoho nesmierne vášnivého a citového, čo sme dovtedy nepoznali. Ten pocit dobrodružstva, eufórie, odvahy, vzrušenia, nadšenia, závratu, vášne... sa uloží nezmazateľne do mysle aj do srdca. Takýto výnimočný energetický náboj má potom nad nami tú veľkú moc. C. G. Jung by k tomu dodal: „Stretnutie dvoch osobností je ako kontakt dvoch chemických látok: ak sa vyskytne akákoľvek reakcia, obe sa zmenia.“
Keď sa do citov zamotá rozum
Francúzsky filozof Henri Bergson tvrdí, že historické udalosti často považujeme za nevyhnutné a v dôsledku toho sa nám javia z nich vplývajúce spoločenské problémy rovnako nevyhnutné. Keď sa naša optika zdeformuje takýmto predpokladom, potom vychádza z toho, že aj šťastné obdobie na začiatku vzťahu už obsahuje zárodky rozchodu. Takéto videnie vrhá na vzťah zbytočný tieň a znehodnocuje ho. Je to ako spomínanie na dovolenku pri návrate domov počas dlhého čakania v kolóne kvôli nehode, keď v nás silnie pocit, že aj celý pobyt bol katastrofou. Avšak bez ohľadu na to, aké nepríjemnosti nám spôsobí uviaznutie v horúčave na diaľnici bez dostatku vody, nemôže nám to vymazať príjemné spomienky. Hlava má dobre uložené emócie romantického večera v reštaurácii s výhľadom na starý rybársky prístav, keď sme si pri sviečkach a dobrom víne pochutnávali na ustriciach a svet okolo neexistoval.
Továreň na prírodné liečivá
Zaľúbenosť aktivuje ďalšie hormóny, napríklad fenyletylamín, ktorý vyvolá pocit eufórie. Táto špeci hormónová látka je ako cukor v nápoji alebo lak na aute. Všetko sa vďaka nej stáva intenzívnejším, aj pôsobenie ďalších dvoch veľkých hormónových vládcov – dopamínu a serotonínu. To už je tá pravá kombinácia, ktorá tvorí skutočnú chémiu lásky. Má na svedomí naše pocity šťastia, naplnenosti a neuveriteľnej angažovanosti. To je všetkým hneď jasné, že keď sa človek sprá- va ako zdrogovaný a nie je zdrogovaný, že musí byť zaľúbený. Mozog k tomu vyplaví spomína- ný dopamín, ktorý vo fáze akútnej zamilovanosti zablokuje všetko nepekné a my sa ideme zadúšať pocitom neskutočnej blaženosti. Vôbec nám neprekáža, že sme úplne iracionálni a bez sústredenia. Je to práve dopamín, ktorý nás núti zamerať „celý náš svet“ iba na milovanú bytosť.
Všetky tieto chemické interakcie sa prejavia konkrétnymi zmenami v mozgu, ktoré začínajú ovplyvňovať celé telo. Láska sa dá preto definovať ako nádherný prejav biochemických procesov, ktoré sú také euforické a silné, že sa im vyrovná iba krátkodobý účinok drogy meniacej biochémiu hlavy. Keď sa toto všetko odohrá pri prvej láske, intenzita naberie poriadne vysoké obrátky, lebo ju nemá čo brzdiť, je to nepoznaná a neprebádaná skúsenosť. Aj tomu by sa dalo pripísať, že o nej hovoríme ako o osudovej, ktorá nás ovplyvní na celý život. Existujú, žiaľ, aj nešťastníci, ktorých postretne krutosť toho, že obdobný stav už nikdy nezažijú. My ostatní si to radi zopakujeme, a hoci to nebude ako prvýkrát, bude to obohacujúce zase v iných rovinách.
Foto: Shutterstock