Jedni hovoria, že pár faciek funguje lepšie ako zdĺhavé vysvetľovanie. Iní varujú, že bitím deti nevychováme, ale urobíme z nich vystrašených a agresívnych jedincov. Je teda vhodné trestať deti bitím, alebo nie?  A ak áno, tak kde je hranica, ktorá prospieva výchove, rodiacim sa detským osobnostiam, a pri ktorej nehrozí, že deťom po psychickej či fyzickej stránke ublížime?

Následky minulosti

Po dlhé storočia bola výchova detí okrajovou záležitosťou. Deti od štyroch piatich rokov ťažko pracovali, ak neposlúchli, tak jednoducho dostali na zadok. Nebol čas na nejaké psychologické rozbory situácie. Nehovoriac o tom, že dlho sa rodilo aj desať detí na rodinu, a v takom množstve jednoducho nebýval priestor pre porozumenie krehkej detskej duši v situácii, keď rodičia boli radi, že vôbec všetkých nakŕmia. Výprasky tak možno boli logickou cestou, ako deti usmerňovať. 

„Moja deväťdesiatročná babička mi nedávno na otázku, ako vlastne vychovávala svoje deti, teda môjho otca a jeho sestru, odpovedala, že nijako. Nemala na to čas, pretože ráno vstávala o štvrtej ku kravám, a večer chodila spať o polnoci, keď zarobila na chlieb na ďalšie dni. Ak vraj náhodou bolo treba výchovne zasahovať, spravila to facka alebo pár po zadku a tresty v podobe ťažkej driny, ktorej bolo u nich na statku habadej,“ potvrdzuje 32 - ročná Maja. 

Súčasné trendy

Práve posledné dve tri desaťročia priniesli zásadnú zmenu v pohľade na výchovu a odborníci sa začali intenzívne venovať detskej duši i následkom, ktoré si nesie z (nadmerných) fyzických trestov. A tento vývoj pôjde ešte ďalej. 

„Myslím, že je to dlhotrvajúci, postupný proces vo vývoji výchovných prístupov, ktorý bude určite aj naďalej pokračovať, a to s ohľadom na trendy doby, aktuálne výskumy a psychologické štúdie, ktoré už nemá k dispozícii iba študovaná, odborná verejnosť, ale aj sami rodičia. Sú tu tzv. populárno-náučné knihy písané odborníkmi na detskú dušu práve smerom k rodičom. Je tu internet a na ňom záplava informácií,“ hovorí k tomu psychologička a špeciálna pedagogička.

Hra na perfektného rodiča


Všetko to však vedie aj k mnohým extrémom. Jedným z nich sa stala túžba dosiahnuť akúsi príručkovú vychovávateľskú dokonalosť. „Stalo sa mi, že ešte pred narodením dcéry som si prečítala, čo som mohla. A už do pôrodnice som išla s desom v očiach – u nás doma bolo normálne dostať občas na zadok. Ale po všetkých tých príručkách, ktoré som si načítala o psychológii dieťaťa, som jednoducho mala hrôzu z toho, že raz dieťa plesnem po zadku. Čas, samozrejme, ukázal, že nič sa neje také horúce, ako sa uvarí, a hoci má teraz malá čerstvých päť rokov, plesnúť som ju zatiaľ musela len párkrát. Napriek tomu si dobre pamätám ten chaos, aký vo mne vyvolal nadbytok informácií,“ spomína 28 - ročná Petra. 

Rodičia toho dnes totiž čítajú toľko, že potom nemajú odvahu sa dieťaťa nejako dotknúť z obavy, že by pošramotili jeho krehkú dušičku. Nikto nepopiera, že s deťmi je to naozaj na ostrie noža. Rodič musí balansovať vo výchove ako na lane nad priepasťou, ale striktne sa držať toho, že dieťa nikdy, nikdy, nikdy nebuchnem? A že budem len dokonalý rodič, ktorý rozumie každému gestu svojho milovaného potomka? To je pre rodičov, ktorí sa snažia o príručkovú perfektnosť, jedine cesta do pekiel. A čo si budeme navrávať, pre dieťa tiež. Život a ľudia, ktorých stretne, s ním totiž väčšinou nebudú zaobchádzať  empaticky a všeličo by potom takú ohľaduplne, trpezlivo vychovávanú skleníkovú kvetinku mohlo „zomlieť“. 

Zaucho ako precitnutie?

Pár po zadku jednoducho môže fungovať aj dnes.. Keď totiž nezaberá vysvetľovanie, prosby, argumenty, mierny fyzický trest je niečo ako „precitnutie“. Fyzický kontakt pri buchnutí dieťa akoby preberie zo zúrivej agónie, zbytočného plaču nad nekúpenou hračkou a podobne. Samozrejme, že až potom, čo vyskúšate všetky inokedy účinné metódy. Pár po zadku sa potom predsa nedá vnímať ako násilie na dieťati, ale ako stručný, výchovný prostriedok.

„Na druhej strane, ak máte s dieťaťom od začiatku nastavený skôr partnerský, priateľský vzťah, v ktorom vaša autorita nehrá takú rolu, môžu byť fyzické tresty pre dieťa, vyrastajúce v takom ovzduší, úplne neprijateľné a hlboko ho raniť. Bude to pre neho narušenie kamarátskej rovnováhy. Ak navyše dôjde k plesnutiu ešte pred svedkami, bude sa také dieťa cítiť ponížené a zradené tým, komu verilo. Preto je nutné, aby každý rodič na základe konkrétneho vzťahu rodič/dieťa vyhodnotil, čo jeho potomok unesie,“ podotýka odborníčka a dodáva: „Ak vzťah nastavím autoritársky bez možnosti vyjadriť sa a diskutovať, potom bude dieťa fyzický trest prijímať s menšou ujmou, ako dieťa vedené k vzájomnej komunikácii a rešpektu.“

Domáci výprask vs. verejná hanba

Krotiť dieťa vyvádzajúce uprostred nákupného centra je dvojsečná zbraň. Ako rodič si plesnutím budem chcieť situáciu uľahčiť, „rozseknúť ju“, ale dieťa dobre vníma, že má obecenstvo, a v mnohých prípadoch to skúsi využiť. Takže po plesnutí, ktoré ani necíti, spustí krik ako týrané zvieratko, a všetci sa za vami obracajú ako za najhoršou matkou na svete. Napriek tomu by ste kvôli tomu riešenie situácie nemali odkladať na doma. 

Je nutné mať na pamäti aj to, že účinnosť fyzických trestov sa mení s ohľadom na vek trestaného dieťaťa. Inak vníma plesnutie predškolák, inak školák, o pubertiakovi nehovoriac. Ak bude dieťa navyše fyzicky trestané od plienok až po strednú školu, samo si vytvorí názor, že je to účinná cesta k riešeniu problémov, ktorú bude aplikovať na slabších. 

Menej je jednoducho viac

Aby pár po zadku účinkovalo, k takému trestu by určite nemalo dochádzať stále. Pri opakovanom, častom bití, ktoré sa používa ako jediný výchovný prostriedok, dieťa do určitej miery emocionálne otupie. Vytvorí si „pancier“, pod ktorým ho žiadna rana nebolí a ktorá mu, naopak, dovoľuje rodičovi, ktorý ho bije, ešte viac vzdorovať a častejšie neposlúchať.

Pravidelne bité či týrané deti si skutočne nesú následky po celý život alebo dovtedy, kým v dospelosti nájdu odvahu následky takej výchovy terapeuticky riešiť. Z ďalších následkov nadmerného bitia môžeme menovať ešte cholerickosť, agresivitu, úzkosti, nižší prah citlivosti voči záťaži, ktoré ich okolie budú ovplyvňovať dlho do dospelosti. Rovnako ako pocity, že nie sú rešpektovaní, nemajú možnosť sa slobodne vyjadrovať, že sú bezmocní a nič nedokážu, takže mnohých okolo seba nenávidia. Vlastne, vrátane seba samých. Preto vždy používajte bitku svojho dieťaťa len ako poslednú možnosť.

 

Foto: Shutterstock