To, že človek je tvor spoločenský a bez vzťahov a kontaktu nedokáže prežiť, je známa vec. Sociálna deprivácia je takou vážnou diagnózou, ako tie najťažšie zdravotné ochorenia. 

Medziľudské vzťahy sa nenadarmo považujú za najväčšiu školu v živote. A to aj preto, že ich nedokážeme nemať a zároveň v nich nedokážeme nájsť rovnice, logické pravidlá. Často nás práve vzťahy mätú, zneisťujú. Na druhej strane vďaka nim potom dostávame možnosť spoznávať svoje menej zjavné či predvídateľné stránky. Čo keď to „negatívne“, čo priťahujeme, môže poukazovať na naše vnútorné nastavenie? A naopak, čo keď úsmevy, ktorých sa nám dostáva, odhaľujú našu vnútornú radosť a náladu?

Rozpad dlhodobého vzťahu

Keď sa rozpadne dlhodobý vzťah alebo manželstvo, väčšina zo zúčastnených nevidí svetlo na konci tunela. Veľmi často to býva rovnako náročné pre obe strany – bez ohľadu na to, kto opúšťa a kto je opustený. V našej spoločnosti sa drukuje tomu, kto je považovaný za obeť. Okolie často posudzuje, na ktorej strane je väčšia vina a kam sa teda má postaviť. Koho treba „zachrániť“, podoprieť, podporiť. Vo všeobecnosti radi podávame záchrannú ruku, dobre nám robí byť nápomocní. Často ľutujeme slabého, ublíženého.

Tu je podstatnejšie uviesť, že pri rozpade dlhodobého vzťahu obe strany vystupujú z čohosi známeho, opúšťajú, síce väčšinou už nie vyhovujúce, ale minimálne z pohľadu spoločných vzorcov a návykov, bezpečné prostredie. Podstúpiť takúto zmenu, ktorá je takmer po každej stránke spojená so smútkom, pocitom straty, viny či neúspechu, znamená vysokú záťaž, vypätie či stres.

Potreba byť potrebný

Vo všeobecnosti sa ako ľudia lepšie cítime v situáciách, kde sme potrební, či kde sa od nás dokonca očakáva, že prispejeme k záchrane. Je to krásna, dôležitá ľudská vlastnosť, bez ktorej by sme ťažko dokázali ako ľudská komunita prežiť alebo fungovať. Aj toto, ako nakoniec všetko v našom duálnom vnímaní sveta, má však svoju polaritu/opačnú stránku pohľadu. Aj tu je zjavná. Prejavovaním ľútosti, potrebou pomôcť či zachrániť sa pomerovo vlastne dostávame nad druhého človeka, ktorého vnímame ako toho, čo je v núdzi.

Ten, kto pomáha, stojí vyššie než ten, komu sa pomáha. Ten, kto podá pomocnú ruku, ju vlastne podáva niekomu, kto je slabý. Pomoc druhému (bez podceňovania tohto krásneho ľudského prejavu spolupatričnosti) je takmer vždy spojená s tým, že spolu so zdvíhaním toho druhého nepriamo zdvíhame či povyšujeme samého seba. Rastieme, stúpa nám sila, energia. Robíme čosi dôležité, hodnotné, zmysluplné.

 

Keď strata znamená posun

Často sa však paradoxne stáva, že v nás situá- cia, keď sa nedá úplne spoliehať na nič a nikoho z okolia, vedie k našim nevídaným výkonom, sile či dokonca k zjavnému úspechu. V takých náročných situáciách totiž siahame aj k zdrojom, o ktorých ani netušíme, že v nás existujú. Často prekvapujeme sami seba, koľko dokážeme zvládnuť, s čím všetkým sa zrazu dokážeme vysporiadať. Objavujeme neraz vlastné netušené možnosti, rodia sa nové, nečakané sily, otvárajú sa nové cesty a obzory. Vo chvíli aktuálnej straty vo vzťahu nevidíme a ani nedokážeme vidieť ďalej. Takmer pravidlom však je, že až z dlhodobejšieho kontextu začneme vnímať, aké možnosti nám poskytla sloboda. Čo to znamená byť nezávislým? Nedržať niko- ho za ruku? Dokonca až ako chutí úspech?

Čo sa dá vidieť v zrkadle vzťahov?

Vzťahy nám dávajú možnosť rozhodovať sa – a to v každom momente ich trvania – o tom, aký postoj v nich k druhému človeku chceme zvoliť. Či v nich chceme seba zažívať nahnevaného, ukrivdeného či sklamaného alebo, naopak, milujúceho, silného, prijímajúceho. Vzťahy nám teda dovoľujú zažívať svoju verziu seba, na ktorú buď môžeme byť hrdí, ale aj takú, za ktorú sa vnútorne skôr hanbíme.

Aj keď nám to môže znieť zvláštne, je to väčšinou vec takmer výhradne našej voľby, nášho rozhodnutia, našej vnútornej slobody. Bez ohľadu na to, čo sa nám vo vzťahoch deje, môžeme si zvoliť možnosť neodpovedať späť hnevom, pohŕdaním či sklamaním. Možno je niekedy dôležité rozlíšiť, že sa dá dávať aj vtedy, keď naspäť nedostávame.

Možno život práve tým, že nám ukazuje slabosť iného človeka, kladie dôležité otázky. Ako by som sa s tým vysporiadal/a ja? Čo je z toho ten pravý odkaz pre mňa? Z akého miesta budem vystupovať, aby to dávalo zmysel? Možno je jediná zmysluplná cesta reagovať vnútornou silou. A to takou, ktorá sa nepotrebuje povyšovať a nepotrebuje ani poukazovať na prinesené obete či sa obhajovať. Len prinesie úľavu namiesto napätia a novú, inú, transformujúcu energiu. A to bez pochyb- ností do každého vzťahu, v ktorom sa objaví. 

Foto: Shutterstock