Podvodník, grázel, sebec. Tak by sa dal v stručnosti charakterizovať človek s disociálnou poruchou osobnosti. Vyjsť s týmito ľuďmi sa dá len ťažko, účinnejšie je mať sa pred nimi na pozore.

Narušená osobnosť

Ako už názov napovedá, disociálna porucha osobnosti sa týka vzťahov a patrí do veľkej kategórie duševných porúch zvaných poruchy osobnosti, voľakedy označovaných ako psychopatia a ešte predtým ako čudáctvo. Termín čudáctvo celkom priliehavo vystihuje to, ako taká porucha v praxi vyzerá. Zjednodušene môžeme povedať, že u jej nositeľa vybočuje určitá povahová vlastnosť extrémne z normy. Nejde teda o to, že by robil niečo, čo je nám úplne cudzie, a správal sa na prvý pohľad ako duševne chorý. Skôr žasneme nad tým, ako sa prejavuje a aká je jeho osobnosť. 

Dôležité je tu porovnanie s normou. Ak by mal taký človek žiť sám v úplnej izolácii, zrejme by nemal väčšie ťažkosti ako ktokoľvek iný v obdobnej situácii. Pokiaľ ho však sledujeme v spoločenstve ľudí, vyvoláva dojem, že skrátka medzi ostatných akosi nezapadá a že niektoré jeho vlastnosti a reakcie sú veľmi vyhrotené. Napríklad určitá miera podozrievavosti je prirodzená všetkým a ťažko by sme sa bez nej v živote zaobišli. 

Človek s paranoidnou poruchou osobnosti však neverí nikomu a žije trvalo s pocitom, že sa musí mať pred všetkými na pozore, a to vrátane svojich najbližších. Všeobecne sa udáva, že nejakou poruchou osobnosti trpí 5–13 % populácie. Disociálnu poruchu osobnosti by sme potom mali nájsť u troch až piatich percent mužov a jedného percenta žien.

Ako môže dôjsť k narušeniu

Väčšinou ide o súhru genetických, teda vrodených, vplyvov a rodinného prostredia. Ľudia s touto poruchou často vyrastajú v dysfunkčných rodinách, v prostredí nabitom hádkami, odcudzením, chladom alebo prepletením rodinných rolí. Ich rodičia často pijú alkohol alebo užívajú iné návykové látky, výnimkou nie je ani týranie detí a iné formy krutého zaobchádzania. 

„V patogenéze hrá významnú rolu dedičnosť, častý je alkoholizmus otcov a týranie či sexuálne zneužívanie v detstve, materská deprivácia do piatich rokov veku, keď matky bývajú nespoľahlivé, nedisciplinované a často ide o impulzívne alkoholičky,“ vysvetľujú lekári. Disociálna porucha sa podobne ako ďalšie poruchy osobnosti začína prejavovať už počas detstva a dospievania. Adolescenti s touto diagnózou nás prekvapujú extrémnym množstvom podvodov, klamaním, krádežami, krutým zaobchádzaním so zvieratami, výbuchmi agresivity alebo absenciou pocitov ľútosti a viny. 

Porucha vrcholí okolo prahu dospelosti. Je to trvalá. Bohužiaľ, tu prakticky akákoľvek liečba zlyháva. Psychoterapia je málo účinná. Okrem toho ide o zásah do osobnostnej štruktúry jedinca, ktorá sa dá len ťažko ovplyvniť. Žiadne lieky na túto poruchu nie sú, a tak nezostáva iné, len sa naučiť s ňou žiť.

Mimo pravidlá a normu

Ľudí s disociálnou poruchou poznáte veľmi ľahko podľa toho, že nedokážu fungovať v spoločnosti. Normy, pravidlá, záväzky, to všetko je pre nich španielska dedina. Nevedia, čo je to zodpovednosť alebo dodržanie sľubu. 

„Mala som v práci kolegu, ktorý si robil, čo sa mu zachcelo. Jediný raz neprišiel včas, občas sa už po obede nevrátil, vybavoval si z firemného telefónu hodinové súkromné hovory a párkrát niekomu zjedol jedlo uložené v spoločnej kuchynke. A keď niekto poznamenal, že sa mu na jeho správaní niečo nepáči, hneď bol oheň na streche. Som rada, že vedenie rýchlo zareagovalo na naše sťažnosti a asi po mesiaci ho prepustili,“ opisuje Radmila. 

Ľuďom s disociálnou poruchou konvencie a pravidlá nič nehovoria. Nikoho teda zrejme neprekvapí, že mnohí z nich končia za mrežami – odhaduje sa, že až 75 % odsúdených patrí práve do tejto kategórie. Situácia je o to tragickejšia, že títo ľudia sa len zriedka dokážu poučiť zo skúsenosti a vyhnúť sa tak opakovaniu svojich problémov. 

Život ako neustály boj

Pre ľudí s disociálnou poruchou je boj takmer životnou filozofiou. Majú veľmi nízky prah frustrácie, a tak ich aj tie najmenšie podnety dokážu podráždiť a vyprovokovať k verbálnej a často aj fyzickej agresivite. „Môj exmanžel bitkou nikdy nešetril. Stačil hocijaký náznak toho, že s niečím, čo sa ho týka, nie som úplne spokojná, a hneď vybuchol. Obvykle som to schytala nielen ja, ale aj deti. Keď situácia utíchla, ešte ma z toho obvinil,“ spomína úradníčka Lenka.

Život s človekom trpiacim touto poruchou je náročný a prináša so sebou veľkú dávku utrpenia a sebaobetovania. Čakajte takmer nulovú schopnosť empatie, emočný chlad a zameranie na svoje vlastné uspokojenie. A akú radu ponúka psychológ? „Jedinú: Nič nečakať. Teda nerobiť si nádeje na zmenu, spoliehať sa vo všetkom jedine na seba, očakávať pomoc od kohokoľvek iného, len nie od partnera. Toho vnímať s odstupom, najlepšie ako nesvojprávne dieťa. Nič mu nevysvetľovať, aj keby pochopil, nezmení sa,“ hovorí odborník a upozorňuje tiež na veľký tlak z okolia. „Musíte vyvinúť značné sebaovládanie v situáciách, keď vás ľudia žiadajú, aby ste partnerovi dohovorili a zapôsobili na neho. Možnosť ovplyvniť ho však prakticky nemáte.“ 

Predchádzajúce riadky môžu vyvolať dojem, že ľudia s disociálnou poruchou majú srdce z kameňa, spôsobujú všetkým v okolí samé utrpenie a jediné, čo vo vzťahu k nim môžeme robiť, je vyhýbať sa im veľkým oblúkom. Bolo by však príliš zjednodušujúce opísať ich životy len čierno. Určite sú chvíle, keď sa s nimi dá vyjsť, a rozhodne majú aj niektoré svetlé stránky. Len niekedy sa dajú ťažšie uvidieť.

 

Foto: Shutterstock