Vedecké poznatky naznačujú, že zhruba päťdesiat percent informácií prijímaných v priamej interakcii s ľuďmi, je založených na reči tela. Približne desať percent tvoria slová a až štyridsať percent analyzujeme z tónu hlasu.

Základy výskumov neverbálnej komunikácie položil už v roku 1872 Charles Darwin v diele „Vyjadrenie emócií u človeka a zvierat“. Skutočne populárnou sa téma stala až na prelome šesťdesiatych rokov s rozvojom sociálnej psychológie. Dnes nájdete množstvo poučiek, akým signálom sa vyhnúť na prvom rande, ako mať na pracovnom poho- vore položené ruky alebo ako odhaliť, keď nám partner klame. Dodajme, že množstvo z nich prežíva len vďaka internetu a nekritickému preberaniu dávno vyvrátených poloprávd. Pozrime sa na fakty o neverbálnej komunikácii kritickejšie, s ohľadom na jemné nuansy medzi pohlaviami.

Kto je "ukecaný" a kto naozaj počúva

Známy mýtus, ktorý pretrváva dodnes je, že ženy rozprávajú viac ako muži. V skutočnos- ti sú si obe pohlavia v prejavoch komunikácie rovné. Ženy sú však úspešnejšie v dekódovaní neverbálnej stránky reči. Vedecká obec sa na vysvetlení dosiaľ úplne nezhodla. Najčastejšie sa prijíma téza, že ide o vplyv výchovných faktorov. Podporuje to i pozorovanie, že sa tieto rozdiely postupne oslabujú, čo podľa vedcov môžeme pripísať k menšiemu zdôrazňovaniu rolových statusov u detí v posledných dekádach.

Vedci z Yale University publikovali v roku 2003 štúdiu, ktorá podrobne zaostrila pozornosť na úsmev. Zistili, že ho ovplyvňuje kultúra, etnicita, ale aj to, či sa jedinec cíti byť pozorovaný. Precíznou analýzou starších výskumov popreli dovtedy prijímanú tézu, že sa ženy usmievajú výrazne častejšie ako muži. Rozdiel je v skutočnosti len mierny. Ak sa v západných kultúrach usmievajú ženy viac, je to podmienené najmä výchovou malých dievčat, ktoré sú vedené k zmierlivejšiemu postoju v konfliktných situáciách. Relevantný rozdiel medzi úsmevmi však nájdeme aj medzi americkými a anglickými ženami. Tento fakt teda prihráva téze, že ide o kultúrne podmienený sociálny konštrukt.

 

Rozdiely medzi mužmi a ženami

Pri štúdii z Yale ešte na chvíľu ostaňme. „Ženy a muži sa usmievajú rovnako, ak majú rovnakú mocenskú pozíciu, zamestnanie alebo sociálnu rolu,“ uvádza autorka, univerzitná profesorka Marianne LaFrance. Zmeny v neverbálnych prejavoch sa však týkajú aj spôsobu držania tela a v používaných gestách. Pre mužov je napríklad typický postoj s chodidlami mierne od seba, ktorý psychológovia spájajú s prejavom dominancie. Podobné držanie tela je zazna- menané aj u žien pracujúcich na manažérskych postoch. Pohlavné rozdiely sú teda prekonávané spoločenskými normami a správaním, ktoré sa od daného postavenia očakáva.

Pre rozvoj teórie neverbálnej komunikácie sa stal kľúčovým starší harvardský experiment. Vzorke mužov a žien premietali krátky nemý film. V závere mali respondenti opísať, aká inte- rakcia na plátne prebiehala. Až 84 percent žien z rôznych socioekonomických, etnických, vekových či profesijných skupín vyhodnotilo situáciu správne. Spomedzi mužov bolo úspešných len 48 percent. V tejto skupine bolo navyše výrazne viac mužov pracujúcich v pomáhajúcich profesiách, akými sú napríklad opatrovatelia alebo vychovávatelia. Relevantne vyššie skóre úspešnosti bolo zaznamenané aj u hercov a u homosexuálne orientovaných mužov.

Mozog je v tom nevinne

Čiastočné vysvetlenie toho, prečo sú ženy v de- kódovaní neverbálna úspešnejšie, ponúkli ne- urovedci. Pri komunikácii sa ženám aktivuje dvanásť až štrnásť oblastí mozgu, zatiaľ čo mužom zhruba polovica. Vedci však zdô- razňujú, že muži dokážu reč tela analyzovať s rovnakou rýchlosťou, ale bývajú menej pres- ní v správnom identifikovaní emócie. Laicky povedané, ich mozog je rovnako výkonný, len menej rozumie prijímanému. Na otázku „Čo je ti?“ teda myknúť plecom nestačí a úplne najvhodnejšie je aj to vyslovené „nič“ trochu bližšie špecifikovať. 

Foto: Shutterstock