Možno ste nejakou trpeli aj vy, len o tom vtedy nemal nikto ani tušenia. Deti so špecifickými poruchami učenia dnes nájdeme takmer v každej triede. Často sú nie len terčom posmechu spolužiakov, ale aj predmetom rozčuľovania učiteľov. Nejde o deti lenivé, drzé ani hlúpe. Ich mozog len funguje trochu inak ako mozog väčšiny z nás.

Zlyhávanie v škole

Čo teda presne čakať od špecifických porúch učenia? Predpona dys- znamená, že ide o nedostatočný alebo nesprávny vývoj určitej schopnosti. Jednoducho môžeme povedať, že ide o nedostatočne rozvinuté schopnosti súvisiace so školou a učením. Hlavným kameňom úrazu potom býva predovšetkým slovenský jazyk. 

„Čo sa týka bežného fungovania, náš Ferko je vpredu pred svojimi rovesníkmi. Hoci má len deväť rokov, dokáže sa sám o seba postarať. Nachystá si desiatu, nakúpi domov, čo treba, odvedie mladšiu sestru do školy. Keď však príde rad na domáce úlohy zo slovenčiny, pripadám si, ako by som mala doma prváčika,“ rozpráva 30-ročná Zuzka. 

„Hoci je v štvrtej triede, jeho zošity vyzerajú, ako by sa ešte ani nenaučil písať. Na papieri samé škvrny od pera, písmo uteká na všetky strany, len nie po riadkoch a doteraz si mýli niektoré písmenká. Stojí ma to vždy veľké úsilie napísať s ním úlohy zo slovenčiny, a to dostáva s ohľadom na jeho poruchu polovicu toho, čo ostatní.“

Nie je dys- ako dys-

Skupina špecifických porúch učenia je veľký balík, v ktorom nájdeme niekoľko rôznych typov ťažkostí. Každá z nich má svoje označenie, hoci prax ukazuje, že sa mnohé z nich vyskytujú spoločne alebo sa dokonca prelínajú. Tou najznámejšou a zrejme aj najrozšírenejšou je dyslexia. „Táto porucha postihuje základné znaky čitateľského výkonu, a to rýchlosť, správnosť, techniku čítania a porozumenie čítanému textu,“ vysvetľuje PaedDr. Olga Zelinková, CSc., odborníčka v oblasti pedagogickej psychológie. 

Taký dyslektik potom číta pomaly, neúmerne dlho slabikuje alebo si, naopak, slová domýšľa, predčíta si v duchu, zamieňa písmenká, ako napríklad b–d alebo t–d, alebo nerozumie tomu, čo práve prečítal. Dyslexia ide často ruka v ruke s ďalšou špecifickou poruchou učenia, dysgrafiou. Dysgrafický školáčik má problémy najmä v oblasti písania. Robí mu problém udržať úpravu a skrotiť písmenká tak, aby držali na riadku a nepoletovali všade okolo.

Jeho Achillovou pätou je potom vybavenie si tvaru písmen. Zle si pamätá, ako to či ono písmenko vyzerá, prípadne mu robí problémy, aby tvar, ktorý má v hlave, zreprodukoval na papier. Výsledkom je potom pomalé tempo, veľa chýb a úprava, ktorá by vydesila aj pravekého lovca mamutov, pretože zošit dysgrafika jednoducho spozná každý. 

Medzi deťmi so špecifickými poruchami učenia potom nájdeme aj také, pre ktoré je veľkým problémom slovenský pravopis. Že v tom vidíte seba? A že má dnes so správnou gramatikou problémy skoro každý? Dysortografici, ako sa deti s touto poruchou nazývajú, sa od obyčajných „nevedkov“ predsa len v niečom líšia. Pravidlá pravopisu dobre poznajú, vedia ich vymenovať, problém však nastane, keď ich majú v praxi použiť a aplikovať. 

Život s poruchou

Na zlyhávanie v škole totiž často nadväzuje ďalšia skupina problémov, najmä výchovného charakteru. Dieťa potom môže pôsobiť neposlušne a nevychovane, niekedy plní rolu triedneho zabávača či rebela. Často sa stáva terčom posmechu spolužiakov, napríklad pri čítaní, keď číta najhoršie zo všetkých a za ostatnými zaostáva aj o niekoľko rokov. Také dieťa sa potom ľahko dostane do úlohy outsidera a pretože nemá na výber, rolu prijme a urobí z nej svoj imidž. Ak o sebe aj o škole vtipkuje, môže to na prvý pohľad pôsobiť, že má všetko takzvane na háku. 

U iného typu dieťaťa zase môže stres zo školy vyvolať neurotické príznaky, ktoré sa u detí často prejavujú somaticky. „Naša Anička trpela ráno silnými bolesťami brucha. Niekedy sme namiesto do školy dokonca museli ísť rovno k doktorovi. Pri vyšetrení sa však nikdy nič objektívne vážne nenašlo. Až časom nám došlo, že ide len o dni, kedy má ísť Anička do školy. Prebrali sme to s ňou a zistili, že sa bojí chodiť do školy, pretože sa jej deti vysmievajú, že pri čítaní kokce. Obrovský strach zo strápnenia pred druhými ju sužoval už od prebudenia,“ zveruje sa Jana, matka deväťročného dievčatka. 

Práve citlivý prístup rodičov je v tomto prípade veľmi dôležitý. To, ako sa dieťa s poruchou vyrovná, závisí predovšetkým na tom, ako na jeho neúspech reagujú rodičia, učitelia a spolužiaci. Hlavným problémom pre dieťa totiž nie je samotná porucha, ale reakcie ľudí, na ktorých mu záleží. Potrebuje cítiť prijatie, oporu a neustále dodávanie odvahy a povzbudenia. 

 

Foto: Shutterstock