Katarína Pantáková považuje všetky pracujúce ženy a matky za výnimočné a obdivuje každú, ktorá tento kolotoč povinností zvláda s úsmevom a nadhľadom. Tvrdí, že netreba sa z ničoho zbytočne stresovať a radí ženám, aby mysleli viac na seba. Ako zvláda pracovné aj rodičovské povinnosti, nám prezradila v rozhovore.

V mediálnej oblasti pracujete už pomerne dlho. Prešli ste si najväčšími mediálnymi agentúrami a momentálne pracujete na pozícii Sales Directorky v agentúre silnej finančnej skupiny. Spomeniete si, aké boli vaše začiatky?

Spomeniem. Bola to úplná náhoda. Toto vôbec nebol smer, ktorým som sa chcela v živote uberať. Môj plán bol ísť na STU a venovať sa architektúre, dizajnu, čo ma doteraz nejako nepustilo. V tú dobu bolo strašne trendy študovať ekonómiu, a tak som sa nakoniec rozhodla pre tento smer. Počas práce pre technologickú firmu som sa cez maminu známu dostala k ponuke práce v sieťovej agentúre. Vôbec som nemala záujem, pamätám si, že som na pohovor išla len preto, že ma o to prosila moja mama. Nakoniec sa mi to zdalo zaujímavejšie, ako to, čo som vtedy robila. Tak som prijala a robím v agentúrach už 15 rokov.

Takže by ste nezmenili nič na svojom rozhodnutí? Je teda niečo, čomu by ste sa venovali radšej?

Nikdy neľutujem nič, čo ma v živote stretlo alebo sa mi udialo. Či už pracovné alebo osobné. Verím, že všetko, čo Vás stretne, má v živote opodstatnenie a význam a má Vás čo to naučiť. Mám jeden sen a ak by sa mi  splnil, viem, že využijem všetko, čo mi práca v médiách a marketingu dala. Takisto som vďačná za ľudí, ktorí mi do života prišli vďaka tejto práci. Ale odpoveď je áno, je tu niečo, čo by ma napĺňalo v budúcnosti určite tiež. A dúfam, že keď príde správny čas, tak sa mi to splní. Momentálne som však spokojná tam, kde som a viem, že aj tu sa mi stále otvárajú nové dvere k novým projektom a príležitostiam, takže sa nenudím. 

Čo vás pri práci najviac motivuje?

Moji kolegovia. Ľudia okolo mňa. Môj syn a rodina. To, keď sa mi podarí niečo, čo ani pre mňa samú nebolo ľahké. Spoločné aj individuálne úspechy. A vlastne aj neúspechy, lebo aj tie Vás posúvajú a motivujú sa zlepšiť alebo naopak byť spokojným aj tak. V každom prípade pracovať v príjemnej atmosfére a s príjemnými ľuďmi je pre mňa určite to najdôležitejšie.  Za čo som veľmi vďačná je, že som mala na to vždy šťastie. Na úžasných šéfov a aj kolegov, z ktorých mi veľa v živote ostalo a máme pekné vzťahy stále.

Je známe, že ste aj veľmi kreatívnou osobou. Odkiaľ najčastejšie čerpáte inšpiráciu?

Haha (smiech). Neviem definovať, kedy sa človek považuje za kreatívneho a kedy nie. Ale ak som kreatívna, lebo pečiem a varím bez receptov, potom áno. No obávam sa, že s  tým má  spoločné hlavne to, že mám málo času nejaký recept vôbec hľadať. Toto skôr vnímam, že kreatívna v zmysle nájsť nejaké riešenie, mať nápady bez nejakej inšpirácie. Ja nie som človek, ktorý sa vyslovene chce prehrabávať stovkami strán časopisov, keď chce prerobiť kuchyňu alebo zariadiť kamarátke byt.  Skôr som veľmi intuitívna. Keď cítim, že tú vec chcem takto spraviť , tak ju tak spravím. To platí všeobecne u mňa. Ani keď to má tisíc prekážok a odrádza ma kopec ľudí. Ak som stále presvedčená, že to bude stáť za to, viem byť tvrdohlavá, priznávam. Ale, samozrejme, vždy hľadím pritom aj  na ľudí, ktorých k tomu potrebujem. Určite potrebujem cítiť , že to, čo vytvárame, robíme všetci s odhodlaním a presvedčením spolu. Takže, čo sa kreativity týka, tak Zlatý klinec v tomto živote asi nevyhrám, ale som s tým uplne spokojná. 

Čo je pre Vás najväčšou výzvou?

Hlboká otázka. Určite v súkromnej rovine je najväčšou výzvou byť správna matka. Nechcem povedať najlepšia. Nepoznám na to definíciu. Možno správnou v zmysle, že som bola tou najlepšou akou sa mi za daných okolností dalo byť a že som vychovala do tohto sveta spravodlivú a úprimnú osobu, ktorá sa nedá. Som šťastná matka, len na to občas zabúdam pri všetkých tých povinnostiach, každodennom strese a pracovnej vyťaženosti.

A v tej pracovnej - asi tiež nepoviem žiadny merateľný cieľ. Tie  hardskillové veci sa viete naučiť, ak veľmi chcete, z veľkej miery,  vždy. Čo by mňa však najviac potešilo je tá odmena v ľudskej rovine. Ak by ma kolegovia v práci úprimne vnímali, že  som im bola oporou, že mali vo mne dôveru a že aj pri akejkoľvek chybe, ak som nejakú urobila vo svojom konaní, vedeli,  že to bolo najlepšie, čo som v daný moment mohla urobiť.

Okrem pracovných úspechov sa vám darí aj v osobnom živote a je z vás mamička. Prezraďte, ako vnímate túto úlohu?

Darí (úsmev). Som mamou 8 ročného Šimiho. Rastie mi pred očami chlap. Múdry a zároveň drzý adekvátne svojmu veku. Takže niekedy je to veľmi „vtipné“ a náročné zároveň. Tiež je to o tom,  že on je už nejaká osobnosť, ktorú tvarujeme spolu ako rodičia svojimi chybami, svojou láskou a veľa sa od neho učíme. Napríklad ja sa učím každý deň veľkej trpezlivosti. A to nevybuchnúť hneď po prvej minúte, kedy ma začne presviedčať, že veď úlohy vôbec nie sú dôležité a radšej by si pozrel, strašne unavený zo školy, Oteckov. Takže to chce opäť raz hlboký nádych a výdych a vysvetľovať, vysvetľovať a dookola hľadať kompromisy...

Je pre Vás náročné skĺbiť materstvo s pracovnými povinnosťami?

Asi to bolo ťažšie skôr, keď dieťa nebolo samostatné. Ale zase prídu iné veci ako škola, povinnosti, krúžky a s tým spojená logistika a pokiaľ nemáte starých rodičov, ktorí tu sú každý deň,  je to tiež náročnejšie. Našťastie sa vieme s partnerom časovo zladiť tak, aby sme stíhali všetko potrebné a vieme sa prispôsobovať rôznym situáciám vcelku pružne ...

Keď nad tým rozmýšľam, je to zase len o tom nastavení. Ja sama priznávam, že pracujem rada a dosť. Je pravda, že mne to už nepríde ani zlé alebo čudné. My matky ideme v takom tom neustálom móde, potom nás občas vypne choroba alebo vyčerpanosť a my si neuvedomujeme, že to môže byť signál SPOMAĽ! Asi nie je úplne bežné, že si ako matky večer automaticky otvárame počítače s pohárom vína a namiesto toho, aby sme sa venovali rodine alebo sebe, tak pracujeme. A skôr toto je pre mňa v tieto dni náročné. Nastaviť sa tak, aby som našla taký ten balans, v ktorom nebudem mať výčitky voči práci ani sebe a svojej rodine.

Je niečo, čo by ste s odstupom času ako rodič spravili inak?

NIE. Pretože aj to, čo ako matky neurobíme v našich očiach najlepšie, nás posúva ďalej. Ale urobili sme to tak v danej chvíli, pretože sme to lepšie vtedy asi nevedeli?!  Ľudia majú potrebu byť stále dokonalí. A pritom si neuvedomujú, koľko energie a času ich to stojí. A potom sa hlási zase naše ego, že? Priznať si, že nie sme tie dokonalé niekedy bolí. Aj ja by som chcela byť dokonalý rodič, dokonalá kamarátka, kolegyňa, dcéra, nevesta, susedka. Ale niekde som sa v tomto kolobehu dokonalosti stratila ja sama. Pretože nie nadarmo vám všetci psychológovia, rôzni odborníci na kadejaké vzťahy či coachovia vravia, že na prvom mieste musíš byť spokojná TY sama. Ako chceš urobiť spokojných ľudí okolo seba, keď ty sama nie si?! Takže toto sa učím. Myslieť aj na seba a vážiť si svoje zdravie, vedieť mať čas aj sama so sebou a bez výčitiek.

Čo vás v poslednej dobe ako matku prekvapilo, čo by ste nečakali?

Hmmm, áno, jedno zistenie vcelku čerstvé. Myslíte si, že sa bez vás prestane točiť zem a nikto by to bez vás doma nezvládol, no keď zistíte, že to tak vôbec nemusí byť, je to zvláštny pocit. Je to úľava a na druhú stranu aj  obava, že vlastne potrebuje Vás to dieťa stále tak veľa? Nedávno som mala menší úraz a musela som ostať pár dní len ležať vkľude. No predstava, kto sa postará o varenie, nákup, kto poupratuje dom tak dobre ako (samozrejme :), len ja to viem, bola hrozná. A viete čo? No nezastavil sa ten svet. Možno sa práveže začal nejako rýchlejšie točiť, keď sa ma moje dieťa na obed už piatykrát pýtalo, či by som si predsa ešte nedala jednu kávu a mne nedalo povedať nie. Prekvapilo ma to zistenie. Myslíme si,  že je všetko len na našich ramenách ako matiek a že by to tu bez nás všetko spadlo a pritom je to úplná hlúposť. Aj s tým prachom na stole vedia ostatní plnohodnotne fungovať. 

Čo by ste poradili ostatným mamičkám, keď majú pocit, že sa na nich všetko valí a už nevládzu?

Potrebujem sama takú radu. Čo mne pomáha je nájsť si pár minút, zhlboka sa nadýchnuť a urobiť si priority. Jednoducho si zvedomiť, že všetko aj tak nestihnem. Prijať to a prioritizovať. Takisto si veci deliť s partnerom a môcť sa na neho spoľahnúť je pre mňa nesmierne odľahčujúce. Veľa vecí sa mi ako matke nedarí každý deň. No na čom si od synovho narodenia zakladám, je nezaspávať bez toho, aby sme mali čokoľvek nevyjasnené, nevypovedané, nevysvetlené. Zhodnotiť rôzne situácie spätne vkľude nám pomáha získať ponaučenie a byť si ešte silnejšou oporou.

Na záver otázka, je niečo, čo Vám pomohlo, pomáha v živote nájsť ten pracovno-osobný balans? Čo beriete za také svoje najväčšie ponaučenie, ktoré vám pomáha v každodennom živote?

Byť k sebe úprimná a prijať veci, ako sú. Znie to ľahko, no treba to vyskúšať. Napr. si sama pred sebou povedať, toto si pokašlala, tu si nezareagovala najlepšie, prečo si tak zareagovala, mohla si to urobiť ešte lepšie alebo si spokojná? Len odpovedať samej sebe a úprimne mi naozaj pomáha sa posúvať a zvedomiť si miesto, kde chcem byť. Čím som staršia netlačiť tak na veci. Čomu silno verím je, že keď niečo máš mať, budeš to mať. Keď to nemáš mať, neurobíš s tým nič, ani keď sa na hlavu staviaš alebo sa najviac snažíš. A časom zistíme, že to tak pre niečo malo byť. Prijať veci ako sú má niekedy naozaj hlboký význam. To ale neznamená, že teraz budem čakať, čo vyhrám v lotérii doživotný plat. 

A čo som pochopila a bolo to pre mňa naozaj veľmi veľmi ťažké a dlhé pochopenie je, že keď chceš v živote čokoľvek zmeniť, začni od seba. Ty si môžeš svoj život zariadiť len podľa seba. Buď zmeniť seba a svoj prístup a správanie alebo naopak byť spokojná s tým, aká si. Začať od seba. Nečakať, čo sa zmení ten druhý. Nezmení, prečo by sa mal? On je možno tak spokojný. Asi to znie ako z nejakej knižky terapie, ale prijať takto ľudí v mojom okolí mi naozaj vo veľkej miere ušetrilo veľa rozmýšľania a trápenia. Na konci dňa, vy si ste pani svojho času a rozhodujete, s kým a kde ho chcete stráviť.